Denník N

Čo je to fašizmus?

V posledných dňoch sa naprieč takmer všetkými médiami, predovšetkým v súvislosti s pochodom proti imigrantom ktorý sa udial v Bratislave, znova často objavuje termín „fašizmus.“ Niektorí autori sa snažia tento termín používať čo možno najpresnejšie, pre iných funguje ako synonymum pre všetko negatívne v spoločnosti, resp. pre všetko čo sa im samým zdá ako nevhodné, či patologické. Nadmerné používanie tohto pojmu pre označenie všetkého negatívneho nie je, samozrejme, ničím novým. Slovenskú žurnalistiku však v posledných dňoch zachvátilo v nadmernej miere.

Čo teda vlastne fašizmus je a aké hnutia môžeme označiť za fašistické?

Definícia fašizmu je jednou z najkomplikovanejších a najkontroverznejších tém, ktorými sa historici v 20. storočí zaoberali. Existuje takmer nezvládnuteľný počet definícií od marxistickej, ktorá hovorí o „najviac otvorene teroristickej diktatúre najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu“ (Dimitroff, Gegen Faschismus und Krieg, 1982) a poslednej fáze kapitalizmu, až po fašizmus ako „produkt potlačovania sexuality buržoáznej spoločnosti kombinovaný s kompenzačnými a agresívnymi impulzmi “ Wilhelma Reicha (Reich, The Mass Psychology of Fascism, 1936).

Absolútna zhoda pri definícii tohto pojmu medzi historikmi neexistuje – a to predovšetkým preto, že ani existovať nemôže. Máme totiž nekonečné množstvo uhlov pohľadu, z ktorých sa na fašizmus môžeme pozerať (ako na kultúrny fenomén, zo spoločenského hľadiska, hospodárskeho, geografického atď.).

Od 90. rokov 20. storočia sa ale medzi historikmi v „západných“ krajinách istý úzus ale nakoniec predsa len vytvoril. Oxfordský profesor Roger Griffin v roku 2002 vyhlásil existenciu školy tzv. „Nového Konsenzu,“ ktorý všeobecne akceptuje, že fašizmus je:

„druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického  spoločenstva. Zatiaľ čo je extrémne heterogénny v špecifickej ideológii rôznych svojich permutácií, spoločenskej podpore, forme organizácie, ktorú príjme ako antisystémové hnutie, a i v type politického systému, režimu či domova, ktorý plánuje vytvoriť, obecný fašizmus čerpá svoju internú kohéziu i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku.“ (Griffin, Primacy of Culture, 2002)

Čo táto komplikovaná a ťažko čitateľná definícia vôbec znamená?

V princípe, a veľmi zjednodušene teda ide o to, že fašisti sú presvedčení, že žijú v úpadkovom období, v dekadentnej a degenerovanej spoločnosti. Namiesto rezignácie však podľa svojho vlastného presvedčenia bojujú v „očistu“ a vytvorenie novej, alternatívnej (a hádam ani netreba dodávať – utopickej) spoločnosti alebo spoločenského usporiadania. Demokracia ako forma vlády podľa nich zlyhala a je absolútne nevyhnutné nastoliť nový spoločenský systém – fašizmus. Pri tomto nastoľovaní je podľa nich nevyhnutné (v princípe vždy násilím) odstrániť všetky prekážky, vrátane príčin zodpovedných za „neblahý“ stav vecí.

Zodpovedná za tento úpadok je vždy nejaká reálne existujúca alebo zmyslená skupina od ktorej je podľa nich potrebné národ, etnikum alebo štát a pod. „očistiť.“ Často boli ako títo „škodcovia“ označovaní Židia, ale nie je to pravidlom. Môžu to byť Nemci (v prípade niektorých francúzskych alebo poľských fašistických hnutí, či v prípade československej NOF), Maďari (taktiež v prípade NOF), Slovania všeobecne (v prípade Nemeckého nacizmu alebo britského fašizmu), ale môžu to byť aj bankári, „kapitalisti“ či politici. Môže to byť prakticky akákoľvek skupina ktorá sa dá vymedziť a nejakým spôsobom sa odlišuje od inej, vyvolenej skupiny, národa, etnika a pod. Ak je fašizmus úspešný, v podstate nevyhnutne vedie ku genocíde alebo odstráneniu danej, neželanej skupiny obyvateľstva. Odstránenie týchto skupín môže byť založené na rasovom (nacizmus) alebo kultúrnom (taliansky fašizmus) princípe.

Fašizmus je teda forma radikálneho autoritatívneho nacionalizmu vyznačujúca sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, dekadencii a o národnom potupení, prostredníctvom populizmu sa snažiaca o dosiahnutie utopického národného znovuzrodenia.

To, že niekto pochoduje v uniforme, používa nacistické alebo fašistické symboly, alebo je jednoducho rasista, z neho ešte automaticky nerobí fašistu. Nie každý, koho novinári označia za fašistu ním skutočne aj je a možno by nebolo zlé, keby sme začali rozlišovať medzi fašizmom, radikálnou pravicou, extrémistami, rasizmom a pod.; keby sme začali pomenovávať veci pravými názvami, i keď sa to na prvý pohľad zdá ako malichernosť. Presná definícia a porozumenie pojmu fašizmus je prvým krokom na ceste k jeho odstráneniu.

Teraz najčítanejšie