Čo ma ohúrilo na Medzinárodnom filmovom festivale 2016?

Za ten týždeň som už stihol dvakrát navštíviť aj štandardné multiplexové kino, a to mi pomohlo si uvedomiť, čo som na festivale videl a o čom je filmová alternatíva a mainstream.

Najprv som chcel iba zhodnotiť štrnásť filmov, ktoré som za ten festivalový týždeň mal tú česť vidieť (a každý jeden si to zaslúži), ale nedá mi v úvode nenapísať niekoľko krátkych pocitov, ktoré som z MFF ako celku mal.

1. Dá sa to

Áno, dá sa nakrútiť film aj v skromných podmienkach, porovnateľných s tými našimi. U nás filmová produkcia stagnuje na úkor televíznych seriálov, ktoré sú skôr priemyselnou pásovou výrobou, než skutočným umením. Nakrúcať kvalitný seriál na dennej báze nedokážu v USA, Veľkej Británii, Nemecku, nikde. Ide len o vypĺňanie obsahu vysielania televízií. Na filmovanie sa máloktorý producent odhodlá – skôr sa zvykne tvrdiť, že sa to u nás nedá. Nedá sa nakrútiť taký dobrý film ako v Amerike a investícia je nenávratná. Filmové festivaly sú skôr o predstavovaní alternatívy, keď aj v skromných podmienkach dokáže vzniknúť kvalitné dielo. Keď to ide v Chorvátsku, musí to ísť aj u nás.

2. Je potrebný aj popcorn a Hollywood

Filmový festival ma zoznámil s úžasnou alternatívu. Je to niečo iné, ako hollywoodske trháky s prepracovanými efektmi, fyzicky dokonalými hercami a sladkým happy-endom. Namiesto toho vás obalí pocit skutočnosti – na plátne vidíte ľudí z mäsa a kostí, žijúcich reálne životy ako vy sami. Keď vám však naservírujú toľko alternatívy pokope, začne vám tam to niečo hollywoodske chýbať. Alternatívni režiséri často vsádzajú na sled šokujúcich projekcií, než na ucelený dej. Neraz chýba pointa. Peňazí na produkciu a perfektné technické spracovanie je pomenej a preto sa snažia šokovať. Tabu nie je ani odhalené prirodzenie (v zásade chlpaté), či žena meniaca si zakrvavenú vložku na toalete. Otázne je, či sú podobné naturálne obrazy potrebné pre vyrozprávanie príbehu. Práve vtedy vám začne byť clivo za spomínaným Hollywoodom, kde dej ide od A po Z, v zásade rýchlejšie, a cieľom filmára je vo vás zanechať komplexné kultúrne vyžitie (kvalitný príbeh, obraz, hudba, herci) a nie týrať vás spolu s hlavnými hrdinami.

3. Existuje slovanská identita

Každý ročník MFF je zameraný špeciálne na niektorú krajinu (nie však výhradne). Tento rok to bolo Chorvátsko. A vďaka niekoľkým snímkom z tohto prostredia som si uvedomil, že hoci sa to v našom kaviarenskom intelektuálnom priestore zvykne vysmievať, ale slovanská identita existuje. Takisto, ako existuje identita japonská, kurdská, škandinávska či americká. Každá krajina má svoje pálčivé problémy a preto napríklad filmové spracovanie životných strastí černošskej komunity na americkej periférii zasiahne najskôr tamojšie obyvateľstvo a nie Slovákov, keďže nám je táto tematika cudzia. Avšak na základe zhliadnutého som zistil, že v postsocialistickom Chorvátsku, Srbsku či Poľsku žijú podobné životy ako v postsocialistickom Slovensku. Nie sú to pritom situácie vychádzajúce z politickej a spoločenskej situácie, je to hlavne o našej náture. A tu máme podobnú. Toto poznanie má síce neprinútilo napísať prezidentovi Putinovi pozývací list pre jeho tanky – aby nás očistil od amerického imperializmu, ale premýšľať ma to primälo.

4. Kde končí sláva národných hviezd

Slovenská herečka Zdena Studenková zvykla tvrdiť, že jej sláva končí pri Hainburgu. Bude to tak asi aj pri hviezdach z iných krajín. Viete, kto je Sonia Braga? Možno ju poznáte z vedľajších úloh amerických seriálov ako Alias či Sex v meste. Ale inak je to najznámejšia brazílska herečka. Viete, že Orsolya Török-Illyés a Szabolcs Hajdu sú úspešní herci a zároveň manželia? Nie? Celé Maďarsko však áno. A pritom ide o susednú krajinu… Mimochodom všetci títo spomenutí herci sa objavili vo filmoch na MFF. A my, diváci, sme mali ten luxus dívať sa na nich nezaujatými očami, ako na úplnú novinku – nie ako ich krajania. Skúste si to predstaviť na príklade zo Slovenska – predstavte si, že sa nakrúti výpravný film s hviezdnym obsadením – Emília Vašáryová, Marián Labuda, Maroš Kramár, Zuzana Fialová, Roman Luknár… Predstavte si, že sa na nich pozeráte úplne prvý raz, bez zaujatia – bez toho, že vám inak pomaly vyskakujú z chladničky, bez toho, že poznáte ich skreslený obraz z bulváru (sukničkárstvo, drogy, autonehoda, nevydarené manželstvo…). Je to oslobodzujúca predstava, čo poviete? Myslím, že aj práve preto chodia tieto hviezdy svojich krajín sa predstaviť aj do Bratislavy, pred poloprázdnu kinosálu. Určite to je oslobodzujúce aj pre nich – stáť pred filmovými fanúšikmi, pre ktorých nie sú celebritami, ale neznámymi hercami.

5. Nie je to len o hviezdach

Filmové festivaly však nie sú len o zavádzaní národných hviezd na nové trhy. Ak sú festivaly pre mnohých o alternatíve a teda objavovaní nového, tak tým novým môžu byť aj talenty. Na festivale zahviezdili mladá Poľka či Srbka. Pre obe to bol však filmový debut a pritom na vysokej škole sa venujú úplne inému odboru ako herectvu – módnemu návrhárstvu či architektúre. Vo svojich filmoch pritom zahrali tak, že máte potrebu vykričať celému svetu, aké boli skvelé a že každý by ich ma poznať podobne ako Angelinu Jolie či Kate Winslet. Len čo keď to bol pre nich len úlet popri štúdiu a podobne skvelo zahrať ich už nikdy neuvidíme? Práve na to sú dobré filmové festivaly – aby svetu objavili herecké diamanty.

6. Atmosféra

Včera som bol opäť v kine Lumiere, kde sa odohrával ešte pred týždňom MFF, kinosála bola rovnako poloprázdna (optimista by povedal poloplná) ako počas festivalu. Ale predsa len to je počas festivalu nejaké iné. A nie preto, že každý účastník má na krku zavesenú festivalový pas. Isto, je to umocnené aj tým, že na festivale vám prídu svoj film predstaviť režisér a hlavní predstavitelia. Ale tá túžba po objavovaní niečoho nového – s vedomím, že vás v ten deň čakajú ďalšie dva kvalitné filmy (a z nahusteného programu si musíte vyberať) je o niečo silnejšia.

Ako som hodnotil filmy (Hodnotilo sa ako v škole. Nevidel som zďaleka všetky filmy, podobne ako na hudobnom festivale si musíte z množstva kvality vyberať):

Aquarius (Brazília, 2016, Moje MFF hodnotenie: 2)

Film, ktorý si musel každý filmový fanúšik užiť. Ak však pochádzal z Brazílie. Sonia Braga je legendou a najslávnejšou brazílskou herečkou vôbec (je to porovnateľné so slávou Karla Gotta v našich končinách). Režisér stavil na to, že pôjde o herecký koncert tejto herečky. Film na to trpí najmä v očiach nezaujatého diváka zo strednej Európy. Tých 140 min. je naozaj veľa, obsah jednoducho nezodpovedá rozsahu. Príbeh je to samozrejme dôstojný, keď životom ťažko skúšaná vdova (ktorá prekonala rakovinu prsníka) starne s noblesou a zvádza ťažký životný boj s miestnym developerom a korupciou. Ako som sa mal možnosť dozvedieť aj z anglického interview na YouTube s režisérom a hlavnou predstaviteľkou, film rieši aj problematiku sexuality starnúcich žien. Sonia Braga (ktorá ma 66 rokov) sa tešila, že mohla prelomiť tabu.

Tramontane (Libanon / Fra, 2016, Moje MFF hodnotenie: 3)

Rýdza festivalová záležitosť, z libanonsko-francúzskej koprodukcie. Nevidomý mladík Rabih plánuje ísť so svojou kapelou hrať do Fancúzska, avšak zisťuje, že jeho pas je falošný. Ten pravý bol síce zničený počas vojny v Libanone, ale Rabih sa dozvedá, že mu rodina nepovedala o jeho minulosti celkom pravdu a sám sa vydáva na cestu za svojimi koreňmi. Filmu je nutné vytknúť zopár klišé a zbytočne dlhé scény.

https://www.youtube.com/watch?v=GQYz_UEGTlc

Všetky tie prebdené noci (Poľsko / V.B., 2016, Moje MFF hodnotenie: 2)

Asi najrozporuplnejšie prijatý film z celého festivalu. Pre mladého poľského režiséra Marczaka to bola už tretia kontroverzná snímka v poradí. A hoci sám ma len 34 rokov, tu sa zameral na generáciu ešte o desať rokov mladších a teda na život vysokoškolákov. A hoci ČSFD uvádza film ako dokument, všetky scény boli hrané a ide teda o režisérovú vlastnú interpretáciu. Práve spôsob, akým tému spracoval je ťažko prenositeľný na papier (či monitor počítača). Veľmi existencialistický a najmä experimentálny počin. Navyše mladými hercami výborne zahraný. Prebdené noci mnohých pohoršili, ja som odvahu tvorcov ocenil.

Rodinné šťastie (Maďarsko, 2016, Moje MFF hodnotenie: 4)

Priznám sa, že pôvodne som chcel ísť na iný film, ale z časových dôvodov som sa rozhodol pre Rodinné šťastie. Ide o súkromný projekt manželov Orsolye Török-Illyés a Szabolcsa Hajdu, ktorých som spomínal v prvej polovici článku. Manželia sa rozhodli, že nakrútia film s minimálnymi nákladmi (menej ako 5000 eur), vo svojom vlastnom byte, s vlastnými deťmi. Vystriedalo sa viac ako 10 kameramanov, čo boli Hajduho študenti, keďže on sám vyučuje na filmovej fakulte v Budapešti. Je potrebné povedať, že ide o filmovú adaptáciu divadelného predstavenia, ktoré Hajdu režíruje. A aj keď sa mnohí diváci rozplývali nad príbehom, ktorý mal zachytávať skutočný rodinný život, ja som sa nedokázal odosobniť od svojho odporu k „jednoizbovkám“. Ten obmedzený priestor vo filme nemám rád, a podobné záležitosti by podľa môjho názoru mali zostať v divadle. Bol som tých úsporných 81 minút ako na ihlách v očakávaní, kedy film skončí. Avšak je potrebné povedať, že herci podali autentický výkon.

Psy (Rumunsko / Francúzsko / Bulharsko, 2016, Moje MFF hodnotenie: 3)

Film, ktorý jeden z užívateľov ČSFD vtipne a pritom výstižne označil za európsky eastern. Roman z Bukurešti zdedí po svojom dedkovi rozľahlý pozemok na pohraničí s Ukrajinou. Pozemok je vzhľadom na svoju obrovskú rozlohu až podozrivo nevyužitý. Roman sa neskôr dozvedá smutnú pravdu aj o svojom dedkovi a napriek veľkému nebezpečenstvu pokračuje v úsilí predať svoje dedičstvo. Je to jeden z mnohých festivalových filmov, ktoré vlastne nemajú pointu, či nejaké zrejmé vyústenie. Ako v prípade mnohých balkánskych tvorcov sa aj v tomto prípade zameriavame na kritiku porevolučného stavu krajiny.

Lastovička (Švajčiarsko, 2016, Moje MFF Hodnotenie: 1)

Až do posledného dňa som si myslel, že pôjde o najlepší film festivalu. V porovnaní s alternatívou, experimentálnou tvorbou či nízkorozpočtovkami ide už o plnohodnotný film. Švajčiarka Mira sa jedného dňa rozhodne pátrať po svojom kurdskom pôvode, resp. po svojom otcovi, ktorý žije v Kurdistane a od svojho narodenia o ňom počula samú chválu (bojoval proti Saddamovi Husseinovi). Po svojom príchode do Kurdistanu ihneď pochopí, že tamojší obyvatelia sa stále nevyrovnali s krutou minulosťou. Film takmer dokonalý po hereckej, technickej a hudobnej stránke. Zaujímavosťou je, že režisér Mano Khalil, Kurd narodený v Sýrii, žijúci vo Švajčiarsku, študoval kedysi v Bratislave a na MFF sa nám predviedol stále perfektnou slovenčinou.

Bobo (Chorvátsko / Macedónsko / Slovinsko / ČR, 2016, Moje MFF Hodnotenie: 1)

Ako nám na úvod festivalu povedal jeden z organizátorov MFF, súčasní chorvátski režiséri sa radi zameriavajú na trpké komédie. Žiarivým príkladom toho je aj Bobo. Dej rozpráva o 60-ročnom vysokoškolskom učiteľovi Vjekovi, ktorý je homosexuál a tranzvestita. Pre jeho záľubu v ženských šatách a make-upe ho na ulici prepadne partia neonacistov. Po útoku sa o neho stará jeho suseda Maja, ktoré je povolaním zdravotná sestra. Onedlho sa spriatelia, avšak Vjeko si dlhšie hľadá cestu k Majinemu natvrdlejšiemu (ale dobrosrdečnému) manželovi, policajtovi. Vadí mu, že je Srb. Film je tak zaujímavou sondou do ľudskej duše a hovorí o tom, že aj ten, kto sa celý život potýka s netoleranciou k svojej osobe môže byť sám netolerantným.

Týždeň a jeden deň (Izrael, 2016, Moje MFF hodnotenie: 1)

Dráma s prvkami komédie. Šiva je v židovskej terminológii týždeň, keď pozostalí smútia a vyrovnávajú sa s odchodom zosnulého. V tomto prípade ide o manželský pár, ktorého jediný syn zomrel vo veľmi mladom veku (cca 26 rokov) na nevyliečiteľnú chorobu. Veľmi ťažko a zvláštne sa so stratou vyrovnáva otec, ktorý však počas šivy nachádza bizarné priateľstvo so susedových synom, niekdajším kamarátom zosnulého. Fajčia spolu marihuanu, počúvajú hudbu, spriatelia sa s dievčatkom v hospici. Vyústenie celého deja je však hlboké a zasiahne najmä tých, ktorí si prešli podobnou stratou (obzvlášť, ak ich blízky umieral postupne).

Svetácke dievča (Taliansko, 2016, Moje MFF hodnotenie: 2)

Film o dievčati z jehovistickej rodiny, vzornej študentky a aktívnej agitátorky v prospech sekty. Hoci najskôr je zanietená do šírenia svojej viery, ale neskôr spoznáva aj obmedzenia, ktoré jej z toho plynú a všetko sa zlomí, keď sa zamiluje do „svetského“ (nejehovistického) chlapca. Vo svojich 19 rokoch teda chtiac-nechtiac opúšťa sektu a začína nový život so svojou láskou. Film je nielen zaujímavou pohľadom do života Jehovistov, ale prezentuje aj spojenie dvoch veľmi odlišných osobností. Taliansko je krajinou s najväčšou jehovistickou komunitou, cca 500 tis. aktívnych členov.

Nezízaj mi do taniera (Chorvátsko / Dánsko, 2016, Moje MFF hodnotenie: 2)

Veľmi ťažko stráviteľný film, ktorý však má na festivale jedno svoje „naj“. V oficiálnom texte distribútora MFF je táto maximálne sofistikovaná veta: „Hyperrealizmus tejto filmovej snímky je oslavou škaredosti životov „bielej spodiny“, okorenenou špecifickým čiernym humorom a silnými hereckými výkonmi“. Naozaj, rodina, v ktorej žije 24-ročná Marijana, je jednoducho strašná. Ona jediná je normálnym členom rodiny a po mŕtvici panovačného otca živí celú rodinu. Je prakticky uväznená medzi svojimi rodinnými členmi – chodí iba do práce v nemocničnom laboratóriu a potom hneď domov. Avšak nová životná situácia jej poskytuje možnosť oslobodiť sa. Predstaviteľka Marijany, Mia Petričevič bola vo svojom filmovom debute suverénne najlepšou herečkou festivalu. Ostáva len veriť, že táto študentka architektúry pri herectve zostane.

Počuj, Philip (USA, 2014, Moje MFF hodnotenie: 5)

Komentár na ČSFD hovorí: „Naozaj neviem, komu by som tento film odporučil a koho by bavil“. Jediné, na čo som prišiel bolo, že pre mňa to rozhodne nebolo určené. Americké reálie vyčnievali z ostatného zamerania festivalu, hoci režisér Alex Ross Perry nie je hollywoodskym, ale nezávislým tvorcom. Avšak aj jeho ďalšie dva filmy (ktoré na festivale boli premietané) sú všeobecne považované za uletené a experimentálne. Podľa mňa cieľom tohto experimentu bolo naštvať diváka. Otravný film o otravnom začínajúcom spisovateľovi.

Keď otvorím oči (Tunisko / Francúzsko / Belgicko, 2015, Moje MFF hodnotenie: 3)

Dej sa odohráva na konci vládnutia tuniského diktátorskeho prezidenta Bena Aliho (1987 – 2011). Hlavnou predstaviteľkou je 19 ročná mladá žena, ktoré je speváčkou v disidentskej kapele. Jej politická angažovanosť jej prináša problémy, s ktorými sa musí vyrovnať. Napriek skvelému hereckému výkonu hlavnej predstaviteľky ruší dobrý dojem priemerný scenár.

Vysnívaní (Rakúsko, 2016, Moje MFF hodnotenie: N/A)

Prvý raz, čo som odišiel z kina pred záverom filmu, dokonca po prvých 20 minútach. Film spočívajúci z toho, že rozhlasoví herci čítajú milostnú korešpondenciu dvoch Nemcov z obdobia po druhej svetovej vojne je už aj na mňa príliš veľkou alternatívou a najmä obrovskou nudou.

Lion (Austrália, V.B., USA, 2016, Moje MFF Hodnotenie: 1)

Na záver festivalu suverénne najlepšia snímka a asi najlepší film za ostatné roky, aký som videl. Skutočný príbeh päťročného malého Sarua z Indie, ktorý sa stratí vo vlaku. Keď sa detskému domovu nepodarí vypátrať jeho mamu a staršieho brata, je prevezený do Austrálie, kde si ho adoptuje nová rodina. Až po dvadsiatich rokoch, pri náhodnom vysokoškolskom posedení, kde sa stretne s indickou minoritou, sa u neho prebudí túžba po skutočnom domove. Je nutné priznať, že Lion je celkom určite najvýpravnejším a najnákladnejším filmom festivalu a preto ani nebol súčasťou súťaže (ale iba zlatým klincom). V hlavnej úlohe je najznámejší indický herec súčasnosti Dev Patel (Milionár z Chatrče), jeho adoptívnu matku hrá Nicole Kidman a priateľku zas Rooney Mara. Porovnaniu s Milionárom z chatrče sa asi Lion nevyhne, a podľa všetkého, až príde u nás vo februári budúceho roku do kín, si ani takú priazeň nezíska. Milionár z chatrče bol presladený, išiel na istotu po citoch. Lion je oveľa realistickejší a surovejší a preto pre mňa neporovnateľne kvalitnejší. Zostáva mi len počkať do februára, či nakoniec nebudem príjemne prekvapený.

Bonus: Toni Erdmann (Nemecko / Rakúsko, 2016, pofestivalové hodnotenie: 1)

Hodnotenie tohto filmu je bonusom z toho dôvodu, lebo som ho nevidel na MFF, ale až pár dni po ňom, avšak snímka súčasťou festivalu bola. Tonimu Erdmannovi sa podarilo prekonať moju averziu voči nemeckej kinematografii. Napriek 166 min. dlhej stopáži a občas pomalému tempu som sa ani na chvíľu nenudil. Dá sa povedať, že taký film som dosiaľ ešte nevidel a festivalový odkaz tým je naplnený. Komplikovaný vzťah 70 ročného otca a takmer 40 ročnej dcéry poskytuje množstvo trpkých ale aj komických situácii. Režisérke Maren Ade sa však podarilo vyobraziť život realisticky, hmatateľne a nie ako rozprávku. Ťažko popisovať nepopísateľné.