Blog
pondelok

Čo má spoločné medicína, homeopatia a sila šamana

O šarlatánstve trochu inak.

Nemám rád extrémne riešenia, názory či postoje. Sám som dlhý čas žil život plný extrémov – extrémne veľa peňazí vs žiadne peniaze, veľa rockenrollu, drog a divokosti vs hipisáčina, objímanie stromov a hranie na píšťalke, veľa sexu vs prudký celibát, veľa mäsa, hamburgerov vs dlhodobé hladovky len o vode... Jednej veci čomu sa pri tom všetkom naučil je, že extrém je dobrý akurát tak nato, aby som si vedel určiť svoje vlastné hranice. Z dlhodobého hľadiska je však neudržateľný, zo života sa vytráca balance a rovnováha a to má vplyv na celkovú stabilitu. A čím som starší viem, že stabilita, či už vnútorná alebo vonkajšia, dodáva môjmu bytiu neoceniteľnú kvalitu.

Jasné jak facka, pomyslíte si, ale aj napriek tomu je fascinujúce sledovať, ako ľudské pokolenie zakaždým podlieha práve extrémnym riešeniam. Však konieckoncov v histórii nájdeme množstvo príkladov, kedy práve extrémne riešenia urobili cvak cvak a začínalo sa od znova.

S pojmom medicína ma prvýkrát zoznámil môj starko. Bol to múdry človek, ktorý toho veľa zažil, veľa si odmakal a na sklonku života sa už len usmieval a rozprával tie svoje neuveriteľné príbehy. Proste on bol taký ten klasický prototyp ideálneho dedka z rozprávok. Jeho život bola jedna veľká ceremónia, ku všetkému pristupoval úctivo a s veľkým rešpektom. Keď sa holil, obliekal, keď išiel do kostola, keď včeláril, majstroval v dielni alebo štepil ruže... všetko robil tak isto. Obradne. Vo veľkom štýle. Tak ako si nalieval práve svoj jeden jediný štamprlík z domácej pálenky pred každým jedlom, tak aj všetky ostatné veci, ktoré vo svojom živote robil, boli pre neho jednou veľkou medicínkou. Môj starko bol proste veľký šaman.

Každopádne, o veľa rokov neskôr, keď som sa ocitol v džungli so šamanom z kmeňa Shipibo, ktorý mi každý boží deň servíroval drinky z amazónskeho pralesa podľa origoš shipibskej receptúry, ktoré ma najprv pekne zresetovali a potom postupne do mňa inštalovali nový operačný systém, som pochopil, čo to je sila šamana. Viete, na svoju cestu do Južnej Ameriky som sa vydal z prudko toxického prostredia – sex, drogy a rockenroll v tej najdivokejšej predstave. Toto bol môj vtedajší setting. Po mojom prvom stretnutí s ayahuascou na kamarátovej farme v Ekvádore, som klasicky zdvihol ruky nad hlavu a začal browsovať džunglu krížom krážom hľadajúc ďalších šamanov, ktorí by mi naservírovali nejaký ten drinčík z ich vlastnej záhradky. Veru, bol to celkom punkový štýl a kľudne som mohol dopadnúť aj tak, žeby som sa vrátil nazad po súčiastkach a už nikto by ma nevedel poskladať naspäť dokopy. Ale aby som sa posunul v tomto príbehu.

Na svojej ceste som stretával rôznych šamanov.

Raz som sa ocitol vedľa chlapíka v páperovej bunde v garáži plnej rôznych artefaktov od Ježišov, panenky Márie, cez meče, sekery, pavúkov, hadov...A chlapík mi vravel: Ja som ten najväčší šaman v okolí, daj si môj drink. Bolo to tak dodgy, že som radšej z tade zdrhol. Alebo som sa ocitol hlboko v horách, v temnej a studenej izbe, plnej ešte temnejších a mrazivejších artefaktov, kde ma šaman najskôr celého opľul, potom mi podal nejaký drink a za chvíľku ma nútil skackať na jednej nohe, vyhadzovať do vzduchu ružové lupene, zatiaľ čo on mi držal meč na ramene, odriekal nejakú modlitbu prípadne zaklínadlo a ja som nevedel či sa rehotať alebo plakať nad svojou vlastnou úbohosťou. True story. Alebo šaman ktorý mi podal nejaký farebný lektvar  a potom sa vyparil a viac ho nebolo. Ach jáj... veľké divnosti som ja na svojej ceste vtedy veru postretával. Všetci tí „kvázi“ šamani však mali niečo spoločné – tie ich medicíny absolútne nič so mnou nerobili. Tak ako som im neveril celé to divadlo, ktoré okolo seba stvorili, tak som na podvedomej úrovni neuveril ani v tie medicíny, ktoré mi servírovali. Teda až na toho posledného shipibského šamana Rogera. Ten keď mi raz začal servírovať svoje medicínky, tak som už nevedel od neho odísť a nakoniec som u neho ostal 3 mesiace a potom neskôr som o ňom natočil aj tento film.

Momentálne si žijeme náročnú dobu informačnej vojny. Na jednej strane barikády extrémna múdrosť vedy, jej objavy, racionálne a logické vysvetlenia, všetko podložené neochvejnými dôkazmi, systém 1+1=2, ktorý sa nedá nijakým spôsobom spochybniť.

Na strane druhej ezoterické prístupy, Boh, energie, čakry, aury, sila myšlienky, vesmíru, zákony príťažlivosti … proste všetko to, čo je dnešnými „certifikovanými“ prístrojmi neodmerateľné a čo veda zatiaľ nevie vysvetliť, ale veľa ľudí má práve na týchto pilieroch postavenú svoju vlastnú realitu. A čuduj sa svete, tento systém im taktiež funguje, len vo vlastnom záujme treba ostať čo najďalej od všetkých pochybností, lebo ináč sa celý tento ezo-systém dokáže zrútiť a začne vyhadzovať  fatal error.

A do toho charizmatický hrdina Samo Marec, ktorý sa nejakým omylom dostal medzi tieto dva svety, kde nám ho nič netušiaceho chudáka obkľúčili jaštery, ilumináti a reptaliani. Vo svojej poslednej bitve, do ktorej ho vyhecoval chlapík v modrých šušťákoch volajúci po láske a tolerancii v plátku pochybnej povesti, sa snaží všetkých zmobilizovať a vyzýva nás „sharujte to, lebo ináč tu zahynieme“.

Inu, ulietavame si z extrému do extrému. Bludy vs Nebludy. Hráme sa na múdrych a na ešte múdrejších, hejtujeme sa navzájom, svojou veľkou múdrosťou sa zo všetkých síl snažíme bojovať proti svojej veľkej hlúposti (prípadne naopak) a pritom aj tak všetci dobre vieme, že tí najmúdrejší z nás, už dávno papajú popcorn a výborne sa bavia.

Ale aby som sa vrátil späť k pointe.

Môjmu starkovi som vďačný zato, že mi ukázal svet medicíny. Aj vďaka nemu dnes viem, čo to je medicína, ako medicínu prijímať a ako ju nezneužívať (aj keď toto jeho učenie som pochopil až oveľa oveľa neskôr). Lebo medicína môže byť v podstate všetko s čím prichádzame do kontaktu a čo má na nás liečivé účinky. Medicína k nám môže prísť vo forme kamaráta, ktorého sme dlho nevideli, môže to byť melódia, ktorá nám práve zaznela v hlave, knižka ktorú sme si prečítali, bylinkový čaj po ktorom nám je fajne, reality show v telke, ktorá nás vytre. Každý berieme rôzne medicínky každý deň, a tie nás potom nejakým spôsobom formujú, ovplyvňujú a my v konečnom dôsledku ani o tom nemusíme vedieť.

Moje putovanie pralesom ma zas naučilo, aká je dôležitá úloha šamana, ktorý medicínu podáva. Lebo šamanmi môžeme byť všetci. Sila medicíny však slabne v rukách človeka, ktorý nemá ten správny zámer, cieľ, vôľu, vieru či silu. Medicína nefunguje na toho, kto s ňou nevie narábať, nezaberá ani tomu, pre koho nebola určená. Inými slovami medicína bez šamana nie je medicínou. Je to skôr dobrodružstvo, sranda, zlý trip, ktorý môže, ale aj nemusí skončiť dobre.

A tak nejako mám pocit, že o homeopatii už ani nemusím písať, lebo všetci ste chytrí a nejako si to sami vyskladáte z toho, čo som už napísal vyššie.

No a čo sa týka nakoniec tých jašterov a reptaliánov: aby sme ešte neboli prekvapení. Jedného dňa Fico, Trump a spol dajú dole masky a to nám len začne podívaná.

Ak sa vám páčil tento článok, môže sa vám páčiť viacej zo Starkovej medicínky tu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Kedysi som hrával v kapele Para, teraz kreslím hudbu pre seba, občas robím filmy, dokumenty či iné projekty, a keď nie práve toto, tak robím to, čo je treba :)

Blogy

|

Už viac ako 103230 z vás dostáva správy e-mailom