Denník N

Čo nás môže naučiť rok znásilnených detí

Minulého roku nám tvrdili, že nám deti budú brať homosexuáli a budú ich znásilňovať moslimskí utečenci. Tento rok sme svedkami niekoľkých brutálnych znásilnení detí a je zjavné, že si na to vystačíme sami – bieli heterosexuálni občania kresťanskej krajiny. A čo je horšie, hlavným organizátorom znásilnení sa stal štát.

Kým rok 2015 bol rokom referenda za rodinu a utečeneckej témy, rok 2016 sa zapíše do histórie ako rok znásilnených detí. Podstatné ale je, že kým rok 2015 nás všetkých rozdelil, tento strašný rok 2016 by nás mohol spojiť.

1. Brutálny únos malého Marka zo školy pracovníkom štátnej správy, ktorého svedkom boli aj jeho malé spolužiačky a spolužiaci. Dieťa kričalo, plakalo, volalo o pomoc a hrýzlo. Všetko to mohla zažiť alebo vidieť aj vaša dcérka alebo syn. (Na prípad upozornila aktivistka Monika Kozelová v Denníku N)

2. Prevádzkovanie detského domova dcérou pani Tomanovej, kde nie je všetko s kostolným poriadkom. A zvolenie do funkcie ochrankyne detských práv práve pani Tomanovej. (Na prípad upozornila Lucia Piussi a .týždeň.sk)

3. Znásilnené deti v ústave Galante, ktorým po edukačnom pobyte musia zašívať konečník, ktoré namiesto toho, aby im bola poskytnutá pomoc, končia s traumou na celý život. (Na prípad upozornila Natália Blahová v Denníku N)

4. A prípad sedemnásťročného  Ferka, ktorý po onkologickej liečbe prišiel vysokou amputáciou o nohu a hneď na to mu prišlo niekoľko listov, kde mu nielen zamietajú kompenzácie a pomoc, ale vyhrážajú sa mu, že ak nevráti parkovací preukaz, tak dostane pokutu. Následné priznanie posudkovej lekárky, že bola donútená Úradom práce soc. vecí a rodiny v Trenčíne zmeniť posudok. (na prípad som upozornila ja a vyšetrila ho Monika Toporcerová z Plus jeden deň)

Niekoľko znásilnení, ktoré nielen spôsobil štát, ale ich aj FINANCUJE.  Sú to deti, za ktoré sme zodpovední všetci. Sú krehké zraniteľné a odkázané len a len na nás. Zistili sme, že sme sa dívali príliš ďaleko. Nepriateľ nie je za bránami, ale tu.

Premiér povedal, že zbrane sú bežný obchodný artikel. Keď ich nebudeme predávať my, bude ich predávať niekto iný. Vtedy som si zamrmlala: aj drogy a malé dievčatká. Nečakala som, že sa niečo také strašne naozaj na Slovensku potvrdí.

Rok 2016 je rokom znásilnení. Ale mohol by to byť konečne aj rokom, ktorý nás spojí. Pretože deti musíme chrániť. A viem, že aj chceme. Nemôžeme veriť klamstvám, ktoré nás chcú ovládnuť a zavrieť do pivnice, aby nás v nej potom znásilňovali. Musíme si upratať doma a chcieť žiť v normálnej krajine. A práve to, že sa vždy nájdu odvážni ľudia, ktorí na prípady upozornia, a médiá, ktoré tomu venujú pozornosť, nám môže dať tú štipku nádeje, že na to máme. Ale len spoločne.

Teraz najčítanejšie