Čo o vás prezradí váš minulý život?

Už ste niekedy počas letnej dovolenky kráčali po uliciach krásneho Istanbulu v Turecku, alebo ste srdcom dýchali prímorský vzduch Marseille naplnený históriou, kultúrou a niekde v duši ste zažili ten nostalgický a emocionálne silný moment poznaného? Už vás pri prvom ochutnaní exotického jedla v rovnako exotickej krajine zavalil ten pocit, aký poznáte z čias sviatkov a hojného obeda od vlastnej mamky, či starej matere? Už ste pri prvom stretnutí s človekom cítili, že dotyčného šťastlivca alebo štaštlivicu poznáte celý život, ba dokonca ešte hlbšie mimo súčasné bytie? Už ste si zakrývali zvesenú hlávku do dlaní hovoriac si „Nepatrím do tejto doby“?

Každý si už vyskúšal veľmi dávno šíriacu sa aplikáciu generujúcu miesto a zmysel vášho minulého života. Kto tak neurobil, zrejme klame alebo čas trávil produktívnejšie. Nie je nič zlé na tom zabaviť sa nad predstavou byť niekým iným a vžiť sa do fantázie kočiša v 17. storočí v habsburskej monarchii. Rovnako nie je nič hrozivé na tom robiť si podobné kvízy a testy v časopisoch a online magazínoch, ide o zábavu a nikto úprimne neverí, že je softvér/redaktor schopný prečítať niekoho minulý život na základe mena a dátumu narodenia.

Viera v minulé životy však so sebou nesie aj isté nebezpečenstvá a morálne dilemy. Preto sa v tomto blogu budem venovať terapii s názvom regresia do minulých životov a pozrieme sa na jednú z najväčších štúdií súvisiacej témy- reinkarnácia.

PLR terapia

Rôzne (všetky) terapie (nielen) alternatívneho druhu sú proste biznis, nech sa ktokoľvek oháňa spiritualitou a duchovnom. Je to biznis a ak chcete stáť nad ostatnými na trhu, musíte byť výnimočný. Najjednoduchšou formou je vyšperkovať si názov ponúkanej terapie. Preto nájdete mnoho toho istého s odlišným názvom. PLR (Past life regression) terapiu nájdete pod názvami- regresná terapia, regresia do minulých životov, regresná hypnoterapia, regresná psychoterapia, regresná alfa terapia a mnoho iných. Aby sme si to uľahčili, budem tomu hovoriť regresia do minulých životov. A áno, regresná terapia súvisí aj s hľadaním príčin traumy v detstve, nebodaj pár sekúnd po narodení. K tomu sa tiež dostaneme.

Mnohí (všetci) terapeuti využívajú hypnózu. Hypnóza je termín, ktorý si vďaka svojej záhadnosti a výskytu v popkultúre žije vlastným životom a zaslúžil by si vlastný článok, ale momentálne ma zaujíma hypnóza využívaná v regresii do minulých životov.

Hypnóza nemá nič spoločné s upadnutím do akéhosi tranzu v ktorom sa otvorí vaše podvedomie späté s vesmírnou veľkosťou duše. Tak ako psychológ Robert Baker, či psychológ Nicholas Spanos vedia a tvrdia, táto forma hypnózy nie je nič iné ako len naučené správanie v socio-kognitívnom kontexte v ktorom sú ovplyvňované správanie, motivácie, očakávania a interpretácie subjektu. Subjekt sa správa a reaguje v súlade s očakávaniami danej hypnózy a sugescií hypnotizéra, v tomto prípade terapeuta. Na základe tohto vzťahu je subjekt schopný živej predstavy minulého života v Číne, ale i budúceho života v stále existujúcom Slovensku. Samotní známi iluzionisti Pen Jillette a Raymond Teller využívajú hypnózu vo svojich predstaveniach. Zároveň sú však skeptici a nikdy netvrdili, že je to paranormálna, či zázračná schopnosť. Vo svojej skeptickej show Bullshit! dospeli k záveru, že hypnoterapia je voňavé kravské lajno. A ak vám psychológovia a samotní hypnotizéri povedia, že je to len (nebezpečná) hra, niečo na tom bude.

Či už ide o regresiu do minulých životov alebo regresiu do skorého detstva, hlavnú úlohu tu zohrávajú tzv. falošné spomienky.

Myseľ je úžasná vec, no ako všetko úžasné, aj myseľ má svoje slabiny a chybičky. Pripomeňme si, že veľké množstvo spomienok z našej dávnej minulosti sa v skutočnosti odohralo absolútne inak. Takže ak máte spomienku na to, ako ste sa bicyklovali popri chladnej rieke v letnom počasí, popod kolesá vám prebehol potkan, vy ste spadli a zo zeme vás zdvihol muž s hnedým klobúkom a jemnými fúzmi, je veľmi pravdepodobné, že to bola v skutočnosti žena.

Elizabeth Loftus vo svojich štúdiách prišla k zisteniu jednoduchosti implantácie falošných spomienok a ich pozmeneniu. V jednom výskume sa rôznym kontrolným skupinám ukazovali obrázkové zábery automobilovej nehody a následne im boli kladené otázky týkajúce sa videného s tým rozdielom, že každej skupine boli otázky formulované iným spôsobom. Príkladom pozmenenej formulácie otázok bola sugescia, že autá sa buď zrazili, ťukli do seba alebo do seba vrazili. Neskôr boli požiadaní o to, či videli rozbité sklo na mieste nehody. Tí v skupine „zrazenia“ verili najviac v existencii rozbitého skla, tí v skupine „ťuknutia“ naopak žiadne sklo nevideli. Zaujímavým poznatkom je aj to, že slová ako „vrazili“ a „ťukli“ v otázkach mali za následok udanie inej rýchlosti jazdy áut na obrázkoch.

Vyššie spomenutý psychológ Robert Blaker skúsil jednoduchý experiment. 60 študentov rozdelil do 3 skupín. Prvej skupine povedal, že na nich ide vyskúšať novú úžasnú terapiu, ktorá vie odkryť minulé životy. 85% študentov si rozpomenulo na svoje minulé životy. V druhej skupine študentov prehlásil, že ide vyskúšať novú metódu terapie, ktorá môže, ale aj nemusí fungovať pri odkrývaní minulých životov. 60% študentov si spomenulo na svoje minulé životy. Tretej skupine študentov povedal, že ide o bláznivú terapiu a väčšina normálnych ľudí nezažije nič také ako spomienky na minulý život. Len 10% študentov tvrdilo, že túto skúsenosť malo. Čo z toho vychádza? Asi viete.

Známym príkladom falošnej spomienky je prípad Jeana Piageta. Ten si podľa svojich slov pamätal svoj únos, keď mal 2 roky. Dokázal si spomenúť na všetko od detského kočíka, od škrabancov na tvári opatrovateľky, únoscu a aj príslušníka polície do detailov. O tomto prípade únosu sa často rozprávalo v rodine a hlavne sa veľa dozvedel od opatrovateľky. O 13 rokov však nastal zlom, keď vyplávala pravda na povrch a samotná opatrovateľka priznala, že si celý únos vymyslela. Je to jedným z najväčších prípadov konfabulácie a dôkaz toho, že človek nemusí niečo zažiť, aby to považoval za skutočnú spomienku. Stačia len slová.

Známy je aj prípad Dr. Donalda Thompsona, ktorý bol obvinený zo sexuálneho zneužitia. Vyšetrovanie však ukázalo, že Dr. Donald Thompson chvíľu pred údajným sexuálnym zneužitím robil živý rozhovor pre televíziu, žena si ho tak pomýlila s niekym iným a doktora si zamenila s útočníkom.

Takýchto prípadov je mnoho a sú vedecky zdokumentované. Naša myseľ s pamäťou sú veľmi krehké a ovplyvniteľné veličiny. Stačí niekoľko slov a aj pár minút staré spomienky vedia nabrať inú podobu. Pobyt u takého terapeuta s pridaním definície Nicholasa Spanosa vám dá jednoznačný výsledok toho, prečo je človek schopný spomenúť si na „minulý život.“

Ľudia sú sugestibilní aj mimo „hypnotického“ terapeutického prostredia. Stačia slová, gestá, tón hlasu, prostredie, unášanie sa predstavivosťou a človek je schopný žiť o 100 rokov neskôr.  Je to však aj veľmi nebezpečné.

Skvelým príkladom je evidovaný prípad na ministerstve zdravotníctva v USA a sťažnosť pacienta, ktorý vyskúšal terapiu regresie do minulého života. Terapeut vrámci liečenia v pacientovi vyvolal predstavu uviaznutia v rakve s nemožnosťou dýchať. Chlap mal problém pohnúť sa dopredu zo starého vzťahu a samozrejme, tento problém mal preto, lebo bol v minulosti zahrabaný zaživa v rakve. Pacient bol neskôr hospitalizovaný kvôli častým záchvatom paniky a respiračným ťažkostiam v ABMH centre. Dr. Alex Aviv sa vyjadril jasne, pacient trpel implantovanou falošnou spomienkou. Podľa jeho slov, 23 ročný chlap nebol prvým prípadom s ktorým sa stretol, za čoraz väčší výskyt môžu terapeuti regresných terapií.

Mnohí terapeuti neúmyselne implantujú falošné spomienky spojené s traumami, šikanou, sexuálnym zneužitím a to čisto len na základe domnienky, že psychický problém musí súvisieť s minulosťou. Pacienti tak žijú s falošnými spomienkami na neexistujúce traumy. Jedna nemenovaná slovenská terapeutička sa venuje rôznym zdravotným problémom. Jednu pacientku bolel krk a liečením bola konfrontácia -nečakane- s minulosťou. Prečo? No logicky, v minulom živote sa obesila. Je úžasné žiť s tým, že už ste raz spáchali samovraždu. Ale chorý pacient je večný zákazník, takže všetko je v poriadku.

Minulé životy, budúce životy= kruh reinkarnácie.

Čo si budeme nahovárať, reinkarnácia je viera. Viera v existenciu duše a jej ceste za najčistejším poznaním. Duša si vyberá miesto, ľudí okolo seba, rodinu, skúsenosti a to všetko za účelom… poznania? Kto vie, každý to vníma inak v dnešnej dobe, kedy je normálne vyberať si len určité aspekty rôznych náboženstiev a spirituálnych učení.

Kto veľmi chce, nájde si dôkazy detí, ktoré poznali mená, históriu osoby, životné príbehy ľudí z minulosti a niekedy mali aj podobu vo vzhľade.

Každý, kto sa čo i len okrajovo zaujímal alebo zaujíma o duše, existenciu minulých a budúcich životov, pozná meno Ian Stevenson.

Ian Stevenson bol prominentný psychiater, zástanca dualizmu, rôznych paranormálnych úkazov ako telepatia a absolútne neveril na materializmus. Ian Stevenson zozbieral približne 2500 prípadov reinkarnácie, kedy si ľudia (prevažne deti) pamätali svoju smrť, mená, vzhľad rodiny a životný príbeh.

Problém Iana Stevensona je ten, že bol obeťou konfirmačného omylu. Ian Stevenson veril v reinkarnáciu, čo vychádzalo z jeho zastávania sa dualizmu. To je jedna z najväčších chýb metodológie akéhokoľvek vedca. Ian Stevenson hľadal prípady s tým, že chcel existenciu minulých životov potvrdiť.

Aj napriek tomu, že výskum organizoval taktiež v Európe, väčšinu prípadov zbieral v krajinách ako India a Srí Lanka. Jedným z dôvodov, prečo sa venoval hlavne takýmto krajinám je ten, že reinkarnácia na západe nebola príliš bežná resp. hlásenie spomienok na minulý život takmer neexistovalo. Vedec a psychiater Ian Stevenson to odôvodnil tým, že za to môže technologický pokrok západu. Rovnako ani jeden jediný prípad spomienky na minulý život nebol z pozície opačného pohlavia a to preto, lebo vychádzajúc z kultúry a náboženstva to nie je možné. Stevensonovi to však neprišlo zvláštne a odôvodnil to tým, že ak sa duša nemôže reinkarnovať do osoby s rovnakým pohlavím, rozhodne sa zaniknúť.

Proti viacerým jeho „najlepším“ dôkazom mali mnohí kolegovia pripomienky. Medzi údajne presvedčivé dôkazy patrí prípad Mahmouda Bouhamzyho a Imada Elawara. Imad tvrdil, že bol v minulosti Mahmoud Bouhmazy, ktorý zomrel pred 25 rokmi ako vodič kamiónu na tuberkulózu. Mal ženu Jamilah. Tieto tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé, no Stevenson aj napriek tomu pokračoval a prípad uzatvoril s tým, že nejde o Mahmouda, ale o Ibrahima Bouhmazyhyho, ktorému bol Mahmoud strýkom. Tento prípad sa stále vyskytuje na blogoch a článkoch ako úžasný dôkaz reinkarnácie a to aj napriek nepravdivým pôvodným tvrdeniam.

Známy je aj prípad Beiruta, ktorý tvrdil, že je dušou 25 ročného mechanika, ktorý zomrel  počas rýchlej jazdy na plážovej ceste. Beirut poskytol aj mená sestry, či niekoľkých kamarátov. Stevensonovi stačilo len to, že Beuirut nebol v žiadnom vzťahu s pozostalým, či jeho priateľmi. Nebral do úvahy ani možnosť toho, že sa Beirut o prípade autonehody dozvedel z iných zdrojov a tento prípad tiež ako predošlý označil za vyriešený.

Prechádzať skrz 2500 prípadov by bolo nočnou morou, ale aj obyčajná analýza najznámejších prípadov poukazuje na obrovské nedostatky.

Stevenson ignoroval sugesciu, cold reading, vplyv kultúry, rodiny, priateľov a histórie. Stevenson bol tak hladný za potvrdením si svojej viery, že začal mapovať znamienka údajne reinkarnovaných duší v iných telách.

Nakoniec sám Ian Stevenson uznal, že dôkazy vôbec nie sú bezchybné a sú otvorené aj iným alternatívnym interpretáciam.

Aj napriek tomu, že je sranda premýšľať nad minulými životmi, viera v ne vie byť veľmi nebezpečná. Ak ma niekto akýkoľvek psychický, či iný zdravotný problém, najlepšie je ísť za odborníkmi. Možno sa vám nedostane takej úžasnej gaučovej starostlivosti a nezažijete prechádzky v minulom živote, ale aspoň sa zbavíte problému, ktorý vás ťaží. O to predsa ide.

Zdroje: scientificamerican, skeptic’s dictionary, great plains skeptic, skeptic report, speakingtree