Denník N

Čo píše Aljazeera o ženskej genitálnej mutilácii

Pre ženu to nie je len jazva na pohlaví, ale aj ťažké zranenie sebaúcty, ktorú už nikdy nemusí získať späť.

Od ženskej obriezke k feminizmu

Assita Kanko zažila túto neznesiteľne mučivú bolesť ako päťročná. Žila v malej dedinke v Burkina Faso, pričom v jedno ráno ju matka bez vysvetlenia nechala podrobiť sa obrovskému príkoriu. Povedala jej, že sa pôjdu hrať k susedovcom. Ale nešli k žiadnym susedovcom a o hre hovoriť nemožno ani najkrutejším žartom. Keď prišli na miesto, videla v chatrči kričať už päť iných dievčat s roztiahnutými nohami a onedlho mala kričať i ona. Matka jej nič dopredu nepovedala, ani jej nevysvetlila žiadne dôvody. Dostala ju tam ľsťou. Omnoho viac ako samotná potupa zákroku ju preto chladom oviala matkina zrada, pretože len tak si dokázala vyložiť jej správanie a ľahostajnosť k svojej bolesti. Prestala jej dôverovať, no ako to už u detí býva, cítila za to vinu ona sama, nakoľko dieťa nechce matku viniť, ani nenávidieť, ale túži po jej bezpodmienečnej láske. A túži ju milovať.

Až neskôr dostala vysvetlenie od jej strýka, že jej to urobili preto, že je dievča.

O tomto všetkom pritom Kanko hovorí v belgickej čajovni pri koláčiku ako aktivistka proti ženskej genitálnej mutilácii (FGM, female genital mutilation) a ako moderná tridsaťpäťročná feministka, ktorá volá po novom druhu feminizmu, v ktorom by boli ženy solidárnejšie k sebe navzájom a dokázali sa spoločne podporiť a podržať. Kritickým bodom jej súčasného feminizmu je pritom práve skúsenosť násilnej ženskej obriezky len z toho dôvodu, že sa narodila ako dievča, hoci nerovnováhu medzi mužským a ženským pohlavím si dobre všímala už predtým. Musela doma pomáhať mame v kuchyni, kým jej bratia sa vonku hrali, po ich hrách im čistiť nohavice, pričom si sama nosila vodu zo studne, kým oni si robili len to, čo sa im zachcelo.

Jej polygamný otec miloval knihy a predstavil jej i francúzsku literatúru, medzi inými autormi aj Simone de Beauvoir, pri čítaní ktorej aj intelektuálne pochopila, že je vlastne len druhotriednym občanom. Ale akonáhle si zobral druhú manželku, zrejme len preto, že s ním ostala tehotná (a zachránil ju tak od hanby), ich rodinný život sa zničil. V Európe sa zamilovala do belgického muža, ktorý tiež obľuboval francúzsku literatúru. Vydala sa za neho, nikdy mu však nepovedala, že prekonala obriezku. Bolo to jej tajomstvo, až kým sa to nedozvedel z médií. Sám si to nevšimol, nakoľko nešlo o najhorší typ obriezky, „iba“ o vyrezanie klitorisu.

Pre ženu to však nie je len jazva na pohlaví, ale aj ťažké zranenie sebaúcty, ktorú nikdy nemusí získať späť. Ako to už často býva a ako to potvrdzuje i moja skúsenosť psychiatra, ľudia sa cítia vinní za to, čo sa im stane, hoci sú len obeťou. Akoby oni mohli za znásilnenie, rodinnú potupu, rozvod rodičov, či v tomto prípade dokonca ženskú obriezku. Sekundárne to pritom ovplyvní každý ich vzťah, pretože ich rana nie je jasne separovaná od ostatných životných oblastí, ale naopak, súvisí s nimi všetkými. A so sexualitou, aby som na chvíľku opäť pripomenul Freuda, súvisí predsa všetko.

Čepeľ na intímnych partiách budúcej mladomanželky

Juliana mala 16 alebo 17 rokov, keď sa jej genitálií dotkla ostrá čepeľ, pričom údaje o veku sú neisté preto, lebo v odľahlej časti Keni, kde žije, sa nevedú záznamy o pôrodoch. Podľa samburskej tradície sa môže vydávať iba obrezaná žena, pričom Juliana ňou ešte nebola. Podstúpila jednu z najťažších foriem ženskej genitálnej mutilácie, ktorá sa nazýva excízia (excision). A pri tom všetkom bola fotografka Mariella Furrer, ktorá má k celému výkonu i mrazivú foto-dokumentáciu.

Pred svadbou ju museli oholiť, pričom excíziu vykonávala slepá žena. Pravdepodobne bol príčinou jej slepoty sivý zákal, ale všetkým hovorila, že excíziu dokáže vykonať hmatom, pretože s ňou má obrovské skúsenosti. Jedna žena jej zakrývala ústa, aby pri rituálnom výkone nekričala, nakoľko to by mohlo znamenať hanbu pre celú jej rodinu. Kým ona krvácala v chatrči, jej rodina vonku oslavovala. Krvácanie však pokračovalo celú noc až do nadchádzajúceho dňa sobáša a Juliana bola stále slabšia. Operatérka si bola istá, že stratenú krv dokáže nahradiť pitie Saroe, čo je zmes kravskej krvi a mlieka, ale fotografka jej rodinu napokon presvedčila, aby s ňou zašli do nemocnice. Ženích a nevesta by mali pri svadobnej ceremónii prejsť pod oblúkom, poskladaným z palíc starších, avšak ona sama to nedokázala, pretože neustále krvácala a podlamovali sa jej nohy.

Pozrite si fotky k článku, naozaj stoja za to, a sú vskutku srdcervúce. Na jednej z nich Julianu už v nemocnici podopiera jej brat, hoci po svadobnom obrade by sa s predchádzajúcou rodinou už nemala vôbec kontaktovať.

V nemocnici sa fotografka i rodina Juliany dozvedeli strašnú správu: pravdepodobne nebola staršia ako 12 rokov a pri neodbornom výkone došlo k poraneniu vaginálnej svaloviny, pre ktoré potrebovala operáciu. Hneď po zotavení by sa malo manželstvo konzumovať, aby sa tak stala druhou manželkou svojho nového muža, o ktorého dobytok sa mala starať, čo je mimochodom v Keni to najcennejšie vlastníctvo.

V tejto krajine je údajne ženská genitálna mutilácia zakázaná od roku 2011, ale fotografka k tomu dodáva, že keby o tomto zákone vedela rodina Juliany, tak by ich zrejme nikdy nepresvedčila, aby s ňou zašli do nemocnice. Ako sa jej darí teraz? Podarila sa jej konzumácia manželstva? A prežila vôbec svoj prvý pôrod?

Techniky ženskej genitálnej mutilácie

Weissova Sexuologie¹ uvádza, že už samotný názov „mutilácia“ je entocentrický, teda ide o pohľad našej kultúry na výkon, ktorý je nám najviac známy pod slovom obriezka (cirkumcízia), pričom si ju spájame s islamskou a židovskou kultúrou, či s rôznymi domorodými tradíciami ako vyhradenú mužom, a to z náboženských, ale aj hygienických, či spoločenských dôvodov. Jej modifikácia existuje ako superincízia v Polynézii, pri ktorom sa nareže len horná časť mužskej predkožky. Na niektorých miestach Austrálie sa zas robí subincízia, pri ktorej sa zospodu nareže centrálna časť penisu až po močovú rúru, pričom krv, ktorá z penisu kvapká, je rituálnym a symbolickým obrazom mystických síl plodenia a regenerácie. Najdrastickejším variantom je dobrovoľná priečna perforácia penisu, do ktorého sa vloží drevená alebo kovová tyčka, ktorá sa volá ampallang. Ženská alternatíva mužskej obriezky v afrických kmeňoch sa síce nazýva chybne ženská obriezka, ale v podstate ide o klitoridektómiu, kde samozrejme nie je nič obrezané, ale sa úplne odstráni klitoris. Jemnejším druhom tohto zvyku je len odstránenie predkožky klitorisu (preputium clitoridis), pre ktorú moslimské krajiny používajú označenie sunna. Omnoho hrubším je už odstránenie nielen dráždca, ale aj malých pyskov, čo je už vyššie zmienená excízia. Infibulácia je zas prax, kde sa po odstránení klitorisu, malých i veľkých pyskov vulva zošije, pričom sa niekedy ponecháva len malý otvor na odchod moča a menštruačnej krvi. Údajne ide o obrad čistoty. Niekedy sa pohlavie zošíva okolo dreveného falusu, ktorý rozmerom zodpovedá penisu budúceho manžela. Po pôrode sa pritom žena zošíva opäť. Opakom infibulácie je introcízia, ktorá sa v niektorých austrálskych a afrických kmeňoch robí pred prvým pohlavným stykom. Ide o pretrhnutie panenskej blany, ale môže ísť aj o umelé rozširovanie dievčenskej vagíny napríklad pomocou bumerangu.

Oficiálne zákazy ženskej obriezky

Naposledy sa ako posledná z doteraz dvadsiatich afrických krajín, v ktorých je ženská genitálna mutilácia zakázaná, pridala aj Gambia, kde táto starobylá tradícia stále pretrváva, hoci ako povedal gambijský prezident Jammeh, je to obsolentný zvyk, ktorý nie je vyžadovaný islamom.

Napriek tomu takéto zákazy vzbudzujú otázky, ktoré si kládla i Mariella Furrer. Je to dosť na to, aby sa s týmto zvykom prestalo? Neohrozí to ešte viac prípadné obete ženskej obriezky, ktorá sa bude vykonávať tajne, pokútne a po ktorej v prípade potreby rodina postihnutej nevyhľadá nevyhnutnú lekársku starostlivosť? Netreba urobiť oveľa viac?

1) Autorom kapitoly o sexualite v transkultúrnej perspektíve je František Vrhel

 

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.