Čo robíme toto leto
Zápisky z cestovania po Slovensku, zbierania podpisov a náhodných rozhovorov o politike.
Postaviť sa na ulicu a pýtať si od ľudí podpisy na vznik nového politického hnutia znie v čase všeobecné znechutenia ľudí z politiky drsne. Nakoniec je to však celkom zábava. Prečo? Lebo tam človek nestojí sám a baviť sa s ľuďmi je zaujímavé a často zábavné. A v neposlednom rade je to aktivita úplne zásadná pre dobré fungovanie demokracie.
Na začiatku leta sme ohlásili začiatok zberu podpisov pre vznik politického hnutia. Podľa zákona ich musí byť minimálne 10-tisíc, o aktivitu na leto teda máme postarané. Na rozdiel od iných sme ju uchopili inak – podpisy nám nezbierajú brigádnici (ponúk od agentúr nám prišlo niekoľko), ale 100% dobrovoľníci. Desiatky ľudí z celého Slovenska, ktorí sú ochotní venovať PS svoj voľný čas, nadšenie a energiu.
Nepoznám väčšie dobitie motivácie než prácu s touto skupinou ľudí. Tento fakt sa mi znova potvrdil minulý týždeň, keď som obišiel Košice, Prešov a Banskú Bystricu. Je to pritom veľmi zaujímavá a rôznorodá skupina. 19-ročná Bibiána zo Spišskej Novej Vsi robí letnú školu pre decká z vylúčených komunít. Ivan z Považskej Bystrice, Juraj z Martina či Inge z Prešova – každý z nich vo svojich mestách pracujú v komunitných občianskych združeniach, ktoré zlepšujú život vo svojich mestách.
Všetci vieme, čo nefunguje. Čo s tým?
Z desiatok rozhovorov pri podpisovaní s ľuďmi je zjavné, že nie sú spokojní s tým, ako vyzerá naša politika. Nič prekvapujúce. Tá frustrácia je oprávnená. Slovensku sa dnes v mnohých oblastiach darí, nie je to však výsledok práce jeho vlády. Jeho úspech stojí v prvom rade na zamestnancoch malých a veľkých podnikov, ktorí už dve dekády makajú. Stojí aj na zamestnancoch vo verejnom sektore, ktorí akceptovali uťahovanie opaskov a „menej kompetentné“ politické vedenie, a starajú sa o to, aby táto spoločnosť bola v pochode. Vďaka nim sme tam, kde sme.
Ich robota však bude vychádzať navnivoč, pokiaľ budeme mať vládu, ktorá ani v čase najväčšieho hospodárskeho rastu nie je schopná riešiť problémy školstva, zdravotníctva, či infraštruktúry, ktoré sa roky odkladali. Vláda, ktorá má rozdané výborné karty, iba prežíva od jednej marketingovej témičky k druhej, bez reálnych výsledkov.
Frustrácia sama o sebe je však deštruktívna pokiaľ nie je odrazom k vidine niečoho pozitívneho. Zistiť, čo to pre daného človeka je, považujem za najzaujímavejší bod rozhovoru. Pre skupinu banskobystrických vychovávateliek v škôlke sú to lepšie podmienky pre deti a ich rodiny a zamestnancov v školstve. Pre môjho nového známeho Milana v Považskej Bystrici je to štát ktorý funguje normálne. A tak ďalej.
Uveriť, že veci môžu byť aj inak
Pred týždňom som navštívil letný festival najvýraznejšieho anti-orbánovského hnutia Momentum. Usporiadali ho na najdrsnejšom maďarskom vidieku. V penzióne v blízkej dedinke som počas rannej konzumácie praženice obzeral anti-trianonské plagáty. Krajine sa nevodí dobre a utieka sa k hrubozrnnému nacionalizmu. K tomu sa valia správy z Poľska o systematickom podkopávaní princípov liberálnej demokracie. Zrazu si človek uvedomí, že napriek našim mnohým problémom u nás skutočne nie je tak zlé, ako by mohlo byť.
Podobné momenty zažívam počas rozhovorov s ľuďmi. Človek dozvie aj o veciach, ktoré fungujú a vyvolávajú nadšenie. Platí, že všade sa nájde pozitívna vec – škola, firma, združenie, alebo hoci aj obyčajná krčma – ktorá funguje výborne a ľudia ju majú radi. Absolútny negativizmus, ktorý obsadil našu verejnú debatu, mi veľmi vadí, pretože už zo svojej podstaty nie je sprevádzaný pozitívnym dodatkom. Nikam nevedie.
Ak má na Slovensku prísť zmena pomerov k lepšiemu, stane sa tak len skrz pozitívnu predstavu. Ak uveríme a nadchneme sa pre predstavu, že budúcnosť môže byť iná a lepšia. V 1989, alebo 1998 sa tak stalo. Musí sa aj dnes.