Denník N

Čo sa stalo na proteste v Bratislave 9.marca 2012?

Protest prebehol v období protestov Gorila. Záverečnou časťou protestu bol policajný zásah na Zámockej ulici. Patrí k protestom, o ktorých sa veľmi nehovorí. Kto vie prečo…

V prvom rade by som pre prípad, že by mi to niekto neskôr vyčítal, rád zdôraznil, že je v celku neobjektívne, ak o akýchkoľvek udalostiach, referuje ich samotný účastník. Vždy to totiž odhaľuje len 1 „stranu mince“. O udalostiach by v záujme ich, pokiaľ možno čo najvernejšieho popisu, mal písať niekto tretí, kto sa ich v ideálnom prípade vôbec nezúčastnil, pričom o nich referuje prostredníctvom interview s priamym účastníkom/účastníkmi v kombinácií s vopred naštudovanými faktami, ktoré dané udalosti sprevádzali.

Načo vôbec rozprávať taký banálny príbeh, ktorý sa v dejinách zopakoval najmenej tisíc krát? Príbeh, v ktorom sa ľudia ohradia voči tomu, čo považujú za nespravodlivé a hodné nápravy s tým, že ich následne  vládnuca moc bezohľadne rozoženie.

Dlho som premýšľal nad tým, čo o 9.marci 2012 napísať, ako to napísať a hlavne, či to má vôbec nejaký zmysel. Sú to už vyše 3 roky. Možno si mnohí, ktorí budú mať trpezlivosť si tieto riadky prečítať, pomyslia, prečo som sa rozhodol o tomto proteste referovať vyše 3 roky po ňom. Úprimne sa priznám, že 1 z hlavných dôvodov, prečo som o tejto udalosti nenapísal skôr, bola moja apatia. Bol som jedným z aktívnych účastníkov protestov Gorila. Zúčastnil som sa šiestich týchto protestov a 9.marec bol 1 z nich. Veľmi ma sklamalo, keď som jeden protest za druhým pozoroval, ako účastníkov postupne ubúdalo. Nehovoriac o tom, že v kauze Gorila nebol doposiaľ nikto poriadne usvedčený. Veď čo už na tom? Ďalšia kauza na obrovskej „halde“ všetkých ďalších, ktoré sa stali od novembra ´89 a doteraz ich nikto nevyriešil.

Samotnému protestu predchádzala, ako pri všetkých protestoch Gorila, udalosť na sociálnej sieti, vďaka ktorej, som sa ja osobne o proteste dozvedel. Vopred avizujem, že samotnú trasu protestu si už presne nepamätám. Ako som spomínal, zúčastnil som sa dokopy šiestich, takže po vyše 3 rokoch, mi tieto spomienky(predovšetkým ohľadom trasy pochodu) už pomerne splývajú. Pamätám sa však, že oficiálna časť protestu, bola po tom, čo sme prešli centrom mesta, pred pochodom „na parlament“, oficiálne ukončená. Ak si dobre spomínam, bolo to na námestí SNP, kde sa od cca 2000-3000 protestujúcich, oddelilo niekoľko stoviek tých, ktorí sme sa vybrali smerom k parlamentu. Spolu s mojím kamarátom, ktorý v tom čase v Bratislave študoval, sme boli medzi nimi.

Presný počet povedať neviem, ale odhadujem, že keď sme prišli k parlamentu(cca 200 m od neho, keďže ďalej nás kolóna policajtov nepustila), nás bolo zhruba 300. Pred kolónou sme opakovane skandovali rozličné pokriky. Utkvelo mi napr. „Vlastizrada“, či „Gorily do basy“, ktoré boli „hitom“ každého protestu Gorila, ktorého som sa zúčastnil. Počas skandovania sme boli 3.x vyzvaní, aby sme sa rozišli. Výzvy nasledovali v určitom časovom odstupe. Osobne som to vnímal tak, že som nevedel pochopiť, prečo by sme sa vlastne mali rozísť, keďže v demokratickom štáte, pokiaľ viem, platí sloboda zhromažďovania. Navyše, v konšpiračnom byte, o ktorom sa píše v spise Gorila, účastníkov k rozchodu, nikto z policajtov nenútil, tak neviem, prečo by sme sa mali rozísť my. Po každej výzve si väčšina davu jednoducho na chvíľu posadala na zem a pokračovala v skandovaní.

Niekoľko minút po tretej výzve vystrelili policajti medzi protestujúcich granáty so slzotvorným plynom, pričom vzápätí začali tých, ktorí nestačili ujsť, rozháňať obuškami. Doslova desivá situácia nastala pri schodoch vedúcich zo Zámockej ulice smerom hore k hradu. Ľudia sa v tam vo vzniknutej panike začali hnať čo najďalej od dosahu slzotvorného plynu, ako aj ťažkoodencov, ktorí ich hore po schodoch prenasledovali. Musím otvorene priznať, že prehľad o tom, či v týchto miestach protestu niekto prišiel k úrazu, nemám. Kolovali chýry o tom, ako istý mladý muž skončil pri páde, či (podľa inej verzie) po údere obuškom, dokonca s otvorenou zlomeninou. Neviem, čo je na tom pravdy. Osobne som nikoho s podobným zranením nevidel. V nastalom chaose, bolo prakticky nemožné mať o podobných veciach detailný prehľad. Čo som však videl, boli ľudia rozličných vekových skupín, často dokonca vo veku mojich rodičov(50-60 rokov), ktorí boli po explózií slzotvorných granátov, rozháňaní ako „prašiví psi“(som si vedomý toho, že je to v celku pejoratívne označenie, ale danú situáciu to podľa mňa vystihuje dokonale).  Väčšina ľudí sa bezprostredne po zásahu rýchlo rozpŕchla buď to smerom dole po Zámockej ulici alebo po úzkych schodoch vedúcich zo Zámockej na hrad.

Osobne som nevidel, žeby pred policajným zásahom lietali vzduchom akékoľvek kamene. Lietali vajíčka, to je pravda. Ale žiadny kameň som pred tým, ako začali policajti rozháňať  a (nebojím sa otvorene povedať) mlátiť ľudí, letieť nevidel. Pravda je, že potom, čo začal policajný zásah, už lietalo vzduchom naozaj všeličo aj zo strany protestujúcich. Ten, kto tam však nebol, to len ťažko pochopí. To bola totiž priama reakcia na to, ako policajti „hlava-nehlava“ mlátili úplne bezbranných, neagresívne protestujúcich ľudí. Ešte raz by som rád podotkol, že mnohí s prítomných ľudí boli nad 50 a taktiež celkom mi napr. utkvel mladý pár vo veku pod 20, teda prakticky ešte deti.

Čo sa stalo s tými, ktorí boli zadržaní, neviem. No viem jedno: nie je normálne, aby polícia takto zaobchádzala so slušne protestujúcimi občanmi demokratického štátu. Odvtedy si kladiem otázku: ako je niečo také v právnom štáte vôbec možné?

Jeden z mojich vyučujúcich na VŠ, ktorého si veľmi vážim, nám raz na prednáške predostrel myšlienku, na ktorú nezabudnem. Povedal, že „demokracia je proces.“ To, že prišla nežná revolúcia, neznamená, že nastal zlatý vek. A ja by som k tomu nesmelo dodal len toľko, že uplynulých 25 rokov, ktoré by sa v našich geopolitických podmienkach, mohli pokojne nazývať obdobím „divokého východu“, sú toho živým dôkazom.

Dospel som k nasledujúcemu záveru: to, čo nazývame „demokraciou“, keď povieme, že „žijeme v demokracií“, je v skutočnosti len jej embrionálne štádium. V skutočnosti by o mnoho príznačnejšie pomenovanie éry, v ktorej teraz na Slovensku žijeme, mal byť „postsocializmus“. Spomínaný zásah bol 1 z jeho prejavov. Naša „demokracia“ je jednoducho zatiaľ ešte užívateľkou „plienkového aparátu“ a nejaký čas to tak ešte aj bude. Podľa môjho názoru, nato, aby boli výraznejšie zmeny na Slovensku badateľné, musí uplynúť zhruba rovnako dlhé obdobie, ako bolo obdobie socializmu, ktorého je spomínaný „postsocializmus“, priamym produktom. Keďže komunisti vládli vyše 40 rokov, na nápravu produktov „postsocializmu“, je v priaznivých podmienkach, potrebný minimálne rovnaký počet rokov(pochopiteľne začínajúci od novembra ´89).

Áno, tiež som bol a stále som apatický z toho, že protesty Gorila neviedli k úspešnému vyšetreniu danej kauzy ani do dnešných dní. Ale na druhú stranu, má stále aspoň trochu „hreje pri srdci“, že Slováci sú ešte schopní zodvihnúť hlavu a urobiť viac ako len „držať hubu a krok“ (I keď treba dodať, že nám v tomto snažení v celku chýba vytrvalosť). A najmä, neviem ako ostatní účastníci protestov, a predovšetkým účastníci protestu 9.marca, ale ja nezabudnem.  Nezabudnem na to ako som videl tých, ktorí sa pýšia heslom „pomáhať a chrániť“, mlátiť bezbranných ľudí rôzneho veku ako „prašivých psov.“ Nezabudnem na politikov v naškrobených oblekoch, ktorí napriek tomu, že na mieste neboli a všetky informácie mali výhradne z druhej ruky, vedeli otvorene obhajovať  zásah do kamery s vybieleným úsmevom od ucha po ucho. A nezabudnem ani na to, ako usilovne sa mnohí v tomto štáte snažili a snažia, aby sa na všetko, čo im nesedí, zabudlo. Nezabudnem…

 

„Dôvod, prečo volíme svojich (politických) zástupcov je predsa ten, aby sme nemuseli stále myslieť.“

( Homer Simpson, seriál Simpsonovci )

 

Zdroj obrázku: https://pixabay.com/sk/gorila-zviera-tv%C3%A1r-lidoop-cicavec-34150/

Teraz najčítanejšie