Denník N

Čo to znamená, keď ministerka Žitňanská rieši morálne dilemy

V dnešnom rozhovore v SME pani ministerka predvádza vyšší stupeň toho, čo našu krajinu dostalo tam, kde je. Nové je len to, že hovorí o morálke, ale inak je to len relativizácia významu všetkého, na čom má slušná európska spoločnosť byť založená. Je to ekvilibristika alibizmu a zavádzania. Tu sa žiadne morálne dilemy neriešia, tu sa len hovorí, že sa riešia.

Aby toto tvrdenie nebolo len do vetra, poďme si porovnať niektoré výroky pani ministerky s realitou.

K odchodu prof. Kľučku zo Súdnej rady kvôli „nevysvetliteľnému“ preferovaniu neschopných a nemorálnych  kandidátov na európske posty pred kandidátmi schopnými a morálnymi, pani ministerka uviedla:

  • „mrzí ma, keď kvalitná ľudia rezignujú na túto prácu….“, a
  • „Konfrontácia hodnôt alebo iného videnia sveta je dôležitá na to, aby sudcovský stav dokázal vnímať, že sú tu aj iné pohľady…“.

Naozaj? Sudcovský stav niečo vníma? Ako je to dôležité v porovnaní s tým, čo vnímajú tí, kvôli ktorým tu „sudcovský stav“ je – občania, ktorí majú ústavné právo na súdnu ochranu? Sme povinní donekonečna čakať na dovnímanie sa „sudcovského stavu“, keď vieme, kto sú jeho „elity“? Ak ale pristúpime na to, že je reálne možné si myslieť, že je dôležité čakať, mám pre pani ministerku informáciu: Naši sudcovia vnímajú svoju realitu takto:

  1. Ak som riadny, schopný sudca, teda viem čítať, čítam a čítal som na právnickej fakulte a celý život po jej absolvovaní, nie som sociopat a mám IQ zodpovedajúce absolventovi riadnej vysokej školy, je mi jasné ako veci fungujú: Môžem sa snažiť, ale tí, čo vyššieuvedené podmienky nespĺňajú, sú na najbližších dvadsať rokov pevne etablovaní tam, kde sa naozaj rozhoduje, teda na krajských súdoch a Najvyššom súde.
  2. Ak neviem čítať, čítam len občas a s obtiažami, na právnickej fakulte som ledva prechádzal, alebo som (s akýmkoľvek prospechom) skončil jednu z tých právnických fakúlt, kde skončenie je „povinné“, po jej skončení „čítam“ len Blesk, alebo, ak neuznávam žiadne hodnoty iné ako peniaze a osobnú prestíž a som toho názoru, že každý okrem tých, čo mi k nim môžu dopomôcť, si zaslúži peklo na Zemi, je mi jasné ako veci fungujú: Musím sa snažiť plniť príkazy mocných, rozhodovať tak, aby som sa im zapáčil tak, aby som sa dostal tam, kde aj ja budem mocný a budem z toho mať to, čo oni majú už teraz. Ak už mocný som, potom viem, že tento systém je nezlomný, nesmie sa meniť, i keď je dôležité o zmenách hovoriť a tváriť sa, že prebiehajú (kým sa niečo naozaj zmení, vďaka „systému“ budem za vodou, ak to nie je tak, že za ňou už som, v ktorom prípade je potrebné o to viac „systém“ chrániť pred tými, ktorí by ho chceli zmeniť, pretože to by mohlo byť nebezpečné aj osobne pre mňa).

K odmietnutiu predsedov súdov odísť so Súdnej rady napriek litere zákona a nálezu Ústavného súdu, ktorý hovorí, že tento stav je protiústavný, pani ministerka povedala:

  • „Vnímam kritický pohľad veľmi(!) intenzívne“….
  • „Zároveň však …..komunikácia je so Súdnou radou je v mnohých oblastiach iná ako bola“.
  • A že tento stav pani ministerkinu predstavu neuspokojuje.
  • A že je to o diskusii.

To naozaj? Sme naozaj povinní diskutovať s predsedami súdov o tom, že aj oni sú povinní dodržiavať zákon a podriadiť sa rozhodnutiam Ústavného súdu? To myslíte vážne? Aj ja, ale hlavne iní, veľa popísali o tom, že napríklad taký predseda Krajského súdu v Bratislave si krásne hovie na svojom mieste, hoci Najvyšší súd rozhodol, že neoprávnene manipuloval s obsadením senátu vo veci Štefana Harabina, ktorú takto zmanipulovaný senát následne rozhodol tak, že Harabin dostal „odškodné“ 150 tisíc  eur. To, že toto je na odvolanie predsedu a disciplinárku vtedy ministra Boreca netrápilo. No a teraz pani ministerka dostala porušovanie práva predsedami súdov na „vyšší level“, keď akceptovala, že môžu ignorovať aj zákon (ktorý hovorí, že „Predsedovia súdov a podpredsedovia súdov sú povinní pri riadení a správe súdov dodržiavať právny poriadok Slovenskej republiky. Funkcia predsedu súdu a podpredsedu súdu je nezlučiteľná s funkciou člena súdnej rady.“) aj nález Ústavného súdu. Pani ministerka totiž, pripomíname, v zmysle zákona a takého nálezu, je nadriadenou predsedov súdov, a tak ich nepochybne aj (a najmä) z dôvodu porušovania zákona môže (lepšie povedané, mala by cítiť, že má povinnosť) odvolať. A ak ich neodvoláva, určite nerieši žiadnu morálnu dilemu, len amorálne prispieva k posilňovaniu bezprávia a vydáva to za akúsi napredujúcu právnu kultúru.

Ku Kaliňákovi pani ministerka povedala:

  • „Je to otázka na stranu Smer“ a
  • „Most bude presadzovať … systémové zmeny …. ale… to nie je len otázka výmeny figúr“.
  • „…pri kauzách, ktoré majú trestnoprávny rozmer, treba trvať na tom, aby boli riadne vyšetrené…“.

A Smer drží vo vláde konkrétne kto?

A „presadzovať“ znamená konkrétne čo?

A vyšetrené kým presne? Tými figúrami? Kaliňákovou osobnou tajnou políciou?

Dokedy sa dá tvrdiť, že cisár má krásne nové šaty, keď je pritom úplne nahý?

Sú takéto výroky pani ministerky len ukážkou hrošej kože potrebnej na udržanie vlády korupčníkov pri zachovaní si nádeje na pohľadovú legitimitu v očiach tých, ktorí budú vždy veriť tomu, v čo veriť chcú?

Alebo je to „povinná jazda“, bez ktorej by sa v živote zainteresovaných odohrali nepredstaviteľné veci?

Tak či onak, tým, ktorí sa na súde desaťročia nevedia dovolať pravdy, ktorí ako obete trestných činov sú v lepšom prípade ignorovaní (a v horšom prenasledovaní) Kaliňákovou políciou a ktorí sú obratne odpálkovávaní perfídnou prokuratúrou, je jedno, že pani ministerka robí „systémové zmeny“ tak,  že skutočnosť, že políciu kontroluje človek, ktorého by polícia mala vyšetrovať, považuje pani ministerka za problém Smeru.

Nie, nie je to problém Smeru. Je to problém náš a zodpovednosť každého, kto túto vládu drží pri živote. Bez ohľadu na to, ako šikovne sa pani ministerka vie z takej zodpovednosti vykrúcať.

Teraz najčítanejšie