Čo zostalo z reformácie?

31. október je dňom, v ktorý si milióny protestantov na celom svete pripomínajú začiatok reformácie. Táto „revolúcia“ nezmenila len tvár cirkvi, ale aj celej Európy – kultúrne, sociálne a ekonomické zmeny, ktoré sa s ňou dali do pohybu umožnili vznik a rozvoj kapitalizmu a vyviedli Západ zo stredoveku do novoveku. Tieto radikálne zmeny reprezentuje deň, v ktorý mal nemecký mních Martin Luther pribiť na dvere wittemberského kostola svojich 95 téz proti odpustkom.

Na Slovensku si ho pripomínajú nielen tisíce evanjelikov, ale aj reformovaných, či členov ďalších cirkví, ktoré sa vo väčšej či menšej miere hlásia k odkazu reformácie. Spoločnosť celkove sa k nemu ale stavia len s odstupom – napriek tomu, že dopad reformácie na dnešné Slovensko je ďaleko viditeľnejší, než misia Konštantína a Metoda alebo patronát sedembolestnej panny Márie. V oboch prípadoch ide pritom o štátne sviatky – pochopiteľne, z cirkevne-politických, nie historických dôvodov.

Protestantská etika a duch kapitalizmu

Ako sa teda prejavila reformácia do celospoločenských zmien? Nemusíme si robiť ilúzie: najsympatickejšími neboli teologické argumenty reformátorov, ale frontálny útok na postavenie autoritárskej a bohatej katolíckej cirkvi, ktorý reformátori nezamýšľane spustili. Teologické dôrazy sa však napriek tomu prejavili. Jeden zo zakladateľov sociológie, Max Weber, odvodzuje vznik kapitalizmu práve z protestantskej (presnejšie kalvinistickej) etiky. Centrom kresťanského-protestantského života sa stáva pracovitosť a „vnútrosvetská askéza“: odkazujúc na Benjamina Franklina, cieľom je aktívne zarábať a zhodnocovať peniaze, a zároveň ich aktívne neutrácať. Kým materiálny úspech bol pre protestantov prejavom či dôkazom božej milosti, plytvanie a luxus boli stále považované za hriech.

Prísnou protestantskou etikou z dôb vzniku kapitalizmu sa dnes už nik neriadi. Úspech v práci či podnikaní spája s vyhliadkami na posmrtný život asi len málokto. No napriek tomu sa dodnes zachováva a rozvíja kapitalistický systém, ktorý podľa Webera vznikol práve vďaka protestantskej teológii. Dedičstvo reformácie tak v spoločnosti pretrváva dodnes – bez ohľadu na to, či si ju aktívne pripomíname, alebo nie. Táto úvaha však nekončí pozastavením sa nad dôsledkom teologických diskusií 16. storočia na charakter Západu, vrátane Slovenska, o 5 storočí neskôr.

Defilé malichernosti

Otázkou je, aké dedičstvo zanechala reformácia u tých, ktorí si ju aktívne pripomínajú. V roku 499. výročia symbolického začiatku reformačného procesu sa evanjelici objavili v médiách niekoľkokrát „vďaka“ potrestaniu kaplána Jakuba Pavlúsa za „príliš tolerantný“ názor na LGBT ľudí. Cirkev sa pritom potáca od kauzy ku kauze – a nemedializované problémy cirkvi sú rovnako závažné. Evanjelickí predstavitelia sa vzájomne obviňujú z manipulácie (cirkevných) volieb. V evanjelických médiách zaznievajú hlasy útočiace na teológov Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, vyzývajúce k odchodu všetkých pedagógov, ktorí sa kaplána Pavlúsa zastali. Bola tiež odvolaná celá redakčná rada mesačníka Cirkevné listy na čele so známym teológom Ondrejom Prostredníkom. Časopis nejaký čas nevychádzal, aby bol hneď v prvom čísle s novým vedením využitý opäť na osobné útoky voči Pavlúsovi a ďalšiemu (citujúc článok) „nelojálnemu“ farárovi. Predsedníctvo cirkvi otvorene ignorovalo uznesenie Synody (cirkevného parlamentu), a pred marcovými voľbami do NRSR zas v liste veriacim útočilo na dvoch vysoko postavených predstaviteľov cirkvi kandidujúcich za SDKÚ.

Intelektuálny úpadok a pohľad na dejiny

V evanjelickej cirkvi kedysi vyrastali osobnosti, ktoré sa výrazne zapísali do slovenských dejín. Táto cirkev sa dnes zmenila na spolok, ktorého členovia proti sebe vedú žabomyšie vojny. Dnes je problémom vymenovať aspoň pár osobností, ktoré sa aktívne hlásia k evanjelickej či reformovanej cirkvi (či ich establišmentu) a my by sme mohli nazvať ich aspoň trochu významnými. Keď takéto osobnosti existujú, tak ich zas (až na výnimky) ignorujú cirkevní predstavitelia.

O akýkoľvek intelektuálny rozmer diskusie nie je záujem – cirkevní predstavitelia ignorujú hlasy vlastných teológov, a prepustili človeka za súkromný názor napriek tomu, že jeho postoj bol podporený pádnymi argumentami.

Lutherovo pribitie téz na chrámové dvere nebolo činom revolucionára, ale volaním po akademickej diskusii. Presne takej diskusii, ktorú dnešní evanjelickí biskupi zásadne odmietajú, a diskusii, ktorá v reformovanej cirkvi prakticky neexistuje. Dnešné adorovanie Martina Luthera tak bude oslavou osoby oddelenej od svojej vlastnej osobnosti. Bude spomienkou na symbol, ktorý cirkevní predstavitelia pripravili o akýkoľvek obsah. Slovenskí protestanti dnes len prežívajú, snažiac sa o zachovanie aktuálneho stavu, hoci nerozumejú tomu, čo a prečo vlastne potrebujú konzervovať. Miesto odvážnych teologických úvah si obdiv ľudu vyslúži infantilná zbožnosť a patetické preduchovnelé frázy.

Pripomína to niečo? Dianie na Slovensku, a dianie špeciálne vnútri Evanjelickej cirkvi vykazuje veľkú mieru podobnosti. Odklon od demokracie symbolizovaný ignorovaním hlasu opozície je prítomný tak v Evanjelickej cirkvi, ako i v štáte. Leštenie symbolov a osobností, ktoré sme oddelili od ich skutočného historického rozmeru je opäť evanjelickou i slovenskou realitou. Stráženie ústavy farebnými cínovými vojačikmi v situácii, keď jej obsah a zmysel nik nechráni, je ekvivalentné zvelebovaniu otcov reformácie ignorujúc ich myšlienky a ich skutočný dejinný odkaz. Dôraz na patetickú dôstojnosť a vznešený tón reči aj vtedy, keď je obsah prejavu semiotickým experimentom bez akéhokoľvek významu? Andrej Danko si s mnohými farármi i biskupmi môže podať ruku.

Ostražitosť je pritom na mieste. V dejinách totiž platí, že kde je banalita, tam je zlo. Doby, v ktorých predstavitelia cirkví a štátu ignorovali históriu a preferovali mýty zapadajúce do ich ideologického videnia sveta, nikdy nepatrili medzi éry rastu a progresu. Doby, v ktorých ľud toleruje elitám prízemnosť zahalenú v dôstojnom šate, sú a vždy budú časmi, v ktorých platia slová: „naše země nevzkvétá“.

Ak sa od ideí reformácie odchyľujú slovenskí protestanti, a symptómy, ktoré tento odklon sprevádzajú, sú podobné symptómom opätovnej karpatizácie slovenskej demokracie, tak zostáva otázkou, aký dopad bude mať reformácia na náš štát a cirkev o niekoľko rokov.

Alebo je to tak, že ako evanjelici kedysi pomáhali formovať slovenskú spoločnosť, tak dnes ich cirkev potrebuje pomoc spoločnosti – alebo aspoň tej jej časti, pre ktorú je racionalita stále vznešenou hodnotou?