Blog
streda

Dag Daniš sa mýli. Protiextrémistická novela nás posúva vpred.

Skôr než včera odhlasovali poslanci „protiextrémistický balíček“ predložený ministerkou spravodlivosti, Dag Daniš im vo svojom komentári odporúčal nepodporiť ho. Je to síce trochu opovážlivé, ale keďže mať názor je dnes viac ako mať fakty, nestálo by samotné odporúčanie za reakciu. Nebyť toho, že svoju „dôvodovú správu“ postavil na zavádzaniach, nevedomosti a faktických chybách. Okrem toho, že v ňom porazil slamených panákov a naznačil závažné hrozby obmedzenia slobody, vyoutoval novelu označením za „čudný papierik Žitňanskej, ktorý treba vrátiť, kým sa v problematike nezorientujú“.

Pašovanie zákonov alebo ako to naozaj vzniklo  

Jeden omyl z daného komentáru si vyjasnime hneď na úvod: nie je pravda, že predložené novely si rezort spravodlivosti zmyslel bez diskusie. Naopak. Návrhy sa opierali o dlhoročné analýzy právnej praxe, rozbory chronických problémov v trestnom stíhaní, boli pripravované v spolupráci s odborníkmi na extrémizmus z rôznych sfér. Ako aj samotná dôvodová správa uvádza, návrhy vznikli v spolupráci s Výborom pre predchádzanie a elimináciu rasizmu a extrémizmu. Len pripomeniem, že Výbor je tvorený zástupcami Úradu kriminálnej polície, odboru boja proti extrémizmu, poriadkovej polície, prokuratúry, SIS, ministerstva vnútra, spravodlivosti, zástupcov niektorých mvo, akademikmi a odborníkmi špecializovanými na oblasť extrémizmu. Neviem, kto ďalší sa mal do úpravy extrémistickej legislatívy ešte zapojiť, aby novely obstáli v kritickej paľbe autora komentára. Uznávam, že do prípravy návrhov nebolo involvované celoštátne publikum. (Možno keď Perný a jeho crew raz zavedú priamu demokraciu, dôjde aj na to a budeme precizovať znenie skutkových podstát participatívnym procesom cez fejzbuk)

Na čo je protiextrémistický balíček dobrý

Skôr než si povieme, v čom sa Dag Daniš mýli, zrekapitulujme si, čo to ten protiextrémistický balíček vlastne je a čo sa s ním sleduje. Balíček sa týka najmä dvoch zákonov, ktoré novelizuje – Trestného zákona a Trestného poriadku. Obzvlášť dôležitá zmena bola vykoná v Trestnom poriadku, a to zaradením trestných činov extrémizmu do pôsobnosti Špecializovaného súdu. My, ktorí sme sa extrémizmu venovali before it was cool, si uvedomujeme, že ide o mimoriadne užitočné opatrenie.  Vďaka niekoľkým rokom praktických skúseností sme mali možnosť odsledovať,  ako orgány činné v trestnom konaní tápu vo výklade a aplikácii predmetných skutkových podstát, ako prokurátori prehliadajú chyby v prípravnom konaní, ako sa vyšetrovatelia a prokurátori celé roky sporia o tom, kto môže za to, že spis neskončil na stole sudcu, akými absurdnými obhajobami sa darí páchateľom unikať trestu. Zmeny, ktoré boli v tomto smere prijaté, prinášajú nádej, že celý trestný postup (zatiaľ len na úrovni prokuratúry a súdu) sa dostane do rúk elitným, zaškoleným a špecializovaným teamom. To za prvé. Za druhé, toto riešenie môže prispieť k zjednoteniu postupov a odstráneniu najčastejších problémov s výkladom a aplikáciou extrémistickej legislatívy.  Ľudovo povedané, aby výroky o rozprávkach o holokauste neboli pre prokurátora v Prešove legitímnou verejnou polemikou, zatiaľ čo pre iného by to bolo na basu. Jediné, čo ešte chýba k plnej funkčnosti tohto riešenia,  je to,  aby aj ministerstvo vnútra vytvorilo podobne špecializovanú štruktúru v policajnom zbore.

Druhý okruh zmien sa týka Trestného zákona. Nejde v tomto smere o žiaden nový koncept v prístupe chápania extrémistickej kriminality,  ktorý by nebodaj posúval hranice osobnej slobody v prospech väčšej voľnosti pri stíhaní extrémistov, ako autor komentáru alarmuje. Ide skôr o zjednodušovanie niektorých krkolomných formulácií skutkových podstát a odstraňovanie takých slovných spojení, ktoré v praxi doslova bránili ich použitiu. Za stolom, kde sa tento balík piekol, sedeli zástupcovia generálnej prokuratúry, kriminálnej polície, poriadkovej polície, právnici, osoby, ktorí dlhoročne zastupujú obete trestných činov extrémizmu apod.  Ak ľudia z týchto profesií niekoľko rokov opakujú, že takto naformulovaná skutková podstata znemožňuje odstíhať páchateľa, lebo každý extrémista s IQ  88 dokáže jej znenie obísť, tak je psia povinnosť štátu a zákonodarcov vziať tieto výhrady na zreteľ.  Lebo inak nemôžu tvrdiť, že im na eliminácii extrémizmu záleží.

Iste, že sme danými novelami nespasili tému. Ani zďaleka. Kým nespustí zásadné reformy aj rezort vnútra, ďaleko sa nepohneme.

Omyly Dag Daniša

„Zmeny pri extrémizme nie sú formálne či drobné, ako argumentuje vláda, ale zásadné. Celkom sa mení definícia extrémizmu resp. extrémistických skupín... Voľný výklad extrémizmu je pritom presne to, čo môže byť nebezpečné. A čo nechceme. Pri zásahoch do slobody slova je totiž dôležité, aby boli definície (zákazy) celkom presné a nepriestrelné.“ (D.D.)

Trestný zákon nikdy neobsahoval definíciu extrémizmu. Nikdy. Nijakú. Nezavádza ju ani novela. Ako môže pána Daniša pobúriť zmena definície extrémizmu, ktorá nikdy nejestvovala a nejestvuje?

Novelou sa nemení ani definícia extrémistickej skupiny. Ale to by Dag musel vedieť, že tá je definovaná v trestnom zákone úplne niekde inde (§129 ods.3), než v časti, ktorou sa kriticky zaoberá. A že s popisom skupiny, ktorú v článku spomína, priamo nesúvisí.  Extrémistickou skupinou sa na účely Trestného zákona rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účely spáchania trestného činu extrémizmu. Takto bola definovaná doteraz, a takto bude aj po nastúpení účinnosti novely. Novela totiž nič okolo extrémistickej skupiny nerieši.

„Doteraz zákon zakazoval „podporu skupín, ktoré násilím alebo hrozbou násilia smerujú k potlačeniu základných práv a slobôd“. Nová definícia Žitňanskej: zákon má zakazovať „podporu skupín, ktoré smerujú k potláčaniu práv“. Alebo ktoré „hlásajú nenávisť".  Teda: vypadla zmienka o násilnom spôsobe, čím sa okruh „extrémistov“ rozširuje. Pomerne voľne a elasticky.“ (D.D.)

Citovaný popis v skutočnosti nie je popisom extrémistickej skupiny, ale úryvkom zo znenia skutkovej podstaty trestného činu. Čo je v právnej praxi intergalaktický rozdiel. Konkrétne ide o trestný čin podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd (§421). To, čo autor novelizovanému zneniu vyčíta, nemá nič spoločné s tým, čoho sa daný čin v skutočnosti týka.

Páchateľom tohto trestného činu nie je popísaná skupina či hnutie (a ešte raz opakujem, že popis daného hnutie nie je definíciou extrémistickej skupiny),  ale jednotlivec.  Spácha ho vtedy, ak podporuje alebo propaguje skupinu, ktorá chce obmedziť základné práva a tento svoj zámer deklaruje násilným spôsobom (ev. hrozbou násilia).  Skúsme si túto ťažkopádnu abstrakciu ilustrovať na príklade :  Povedzme, že by som založila hnutie, ktoré chce zaviesť koncentračné tábory (t.j. obmedziť práva iných). Aby bolo zakázané podporovať a propagovať moje hnutie, musela by som svoj zámer zaviesť koncentráky vyjaviť násilným spôsobom.  Nie letákmi. Nie textom. Nie na protestných zhromaždeniach. Nie verbálnym povolávaním na zavedenie koncentrákov. Nie volebným programom.  Ale jedine násilím.  Čiže ak bude moje hnutie presadzovať genocídu v koncentračných táboroch všetkými možnými spôsobmi,  okrem násilnej komunikácie, a ak náhodou niekto bude propagovať moje hnutie, tak môže byť v suchu. Nikto by ho za tento trestný čin nevedel odstíhať. Preto musela byť časť o násilí odstránená, keďže robila túto skutkovú podstatu nepoužiteľnou.

V zmysle novelizovaného znenia sa zakazuje podporovať také hnutie (ale aj myšlienky = ideológiu), ktoré chcú potlačiť systém základných práv  a slobôd. Potlačovať ľudské práva snáď nechce žiaden názorový oponent, ideový prúd či spoločenská sila, o ktorej právo na slobodné postoje sa pán Daniš obáva.

„Doteraz bolo trestné prechovávať extrémistický materiál. Pre odsúdenie sa však vyžadovalo, aby sa dokázala súvislosť „extrémistického materiálu“ s podnecovaním k násiliu či k nenávisti. Po novom netreba dokazovať vôbec nič. Stačí, že vyšetrovateľ skonštatuje, že ide o extrémistický materiál, za čo je trestná sadzba do dvoch rokov za mrežami“ (D.D.)

V tejto časti si autor doslova vymýšľa, keď tvrdí, že dokazovanie už nebude potrebné.  Extrémistický materiál je husto definovaný v Trestnom zákone (§130 ods.7, ods.8).  Aby ho mohol vyšetrovateľ takto zhodnotiť, musí materiál splniť všetky definičné znaky. Autor bojuje so slameným panákom, ak sa nazdáva, že vyšetrovateľ si po novom  vystačí s voľnou úvahou o tom, čo je a nie je extrémistický materiál. Pointa zmeny týkajúcej sa extrémistického materiálu je inde.  V súčasne platnej úprave vyžadoval trestný zákon po vyšetrovateľovi  preukázať, že

  1. materiál spĺňa všetky definičné znaky (toto ostáva platiť aj v novej úprave)
  2. páchateľ konal s úmyselným zavinením  - čiže treba ho usvedčiť z toho, že vedel o tom, že šíri extrémistický materiál a dokázať mu, že ho šíriť chcel. (aj toto ostáva v novej úprave).
  3. dokázať mu, že to všetko robil preto, aby tým podnietil nenávisť a násilie. (táto časť vypadáva)

Prax ukázala, že takto  vyšpecifikovaný úmysel páchateľa sa dá dokázať snáď len vtedy, ak sa k tomu dobrovoľne prizná.  Znova si pomôžme praktickým príkladom: Zavesím si na wall grafiku povolávajúci ku genocíde Židov. Ak by aj takáto grafika vyvolala pogromy na Židov, nebudem stíhaná, ak ma neusvedčia z toho, že som zamýšľala vyvolať ňou násilie či nenávisť. Bez ohľadu na to, že následok objektívne nastal. Podľa novej úpravy teda naďalej ostáva povinnosť vyšetrovateľa preukázať, že ide o extrémistický materiál, naďalej mi musia dokazovať, že som sa dopustila jeho protiprávnej výroby či šírenia,  no už mi nemusia dokazovať, aký presný zámer som svojim protiprávnym konaním sledovala.

V balíku Žitňanskej celkom chýba „update“. Napríklad nový paragraf o verejných prejavoch nenávisti - či o hlásaní násilia - na sociálnych sieťach. Alebo v diskusiách na online médiách.. Tam je dnes „extrémistického materiálu“ viac ako vo vojnovej Tretej ríši.“ (D.D.)

To, čo autorovi komentára leží na srdci (a v tomto sme zajedno, lebo aj mňa to štve – online hate speech) už v trestnom zákone dávno upravený  máme.  Stačilo si pozrieť Trestný zákon v jeho prvej (všeobecnej) časti a zoznámiť sa výkladom právnych pojmov : každý trestný čin, kde zákon (v osobitnej časti) uvádza v skutkovej podstate slovo „verejne“, myslí tým aj skutok spáchaný v online priestore. Oprávnenou kritikou by bola úvaha, prečo sa tieto skutky nestíhajú.  Práve preto, že niektorí si tieto otázky kladieme roky a snažíme sa analyzovať právnoaplikačnú prax v oblasti extrémizmu,  nemôžeme s pánom Danišom súhlasiť s jeho zatracovaním noviel. Pretože ako som spomenula, práve novela Trestného poriadku má ambíciu dotknúť sa aj tohto problému.

Keby Dag Daniš, vedomý si svojich nevedomostí,  napísal svoj komentár naozaj ako komentár (s vecne správnou kritikou), bez bohorovného výsmechu a bez toho, aby ašpiroval na odborné údery do  jednotlivých ustanovení, bol by to síce stále zbytočný komentár, ale aspoň by nebol fakticky nesprávny. Takto však ide len o „čudný papierik, ktorý mu bolo treba vrátiť, kým sa v problematike nezorientuje“.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Slniečkarka, ľudskoprávna svätuškárka, odborníčka spoza zeleného stola bratislavskej kaviarne, predsedníčka iluminátmi dotovanej organizácie Ľudia proti rasizmu. Ale Rómov som si k sebe domov už zobrala!

Blogy

|