Denník N

Dajme psom volebné právo (alebo aj pes je len človek)

O psoch a ľuďoch

Navrhujem zorganizovať referendum, v ktorom by občania Slovenskej republiky hlasovali za/proti volebnému právu domácich miláčikov (rozumej psov). Ale ako som k tomu vôbec prišla?

Bývam v panelovom dome v Bratislave. Oproti bytovke je umiestnená nemenovaná predajňa známeho reťazca potravín, ktorý okrem toho, že je lacnejší, každý týždeň zalahodí svojím návštevníkom inými kulinársky ladenými pôžitkami. Úctyhodná 14-hodinová prevádzka obchodu denne zaručí pravidelný prísun pestrej vzorky obyvateľov tohto mesta. A nielen to. Spolu s majiteľmi chodia von pravidelne aj ich psi. Kým si pán tvorstva odbije či užije nákup, štvornohý miláčik na neho čaká.

Tu sa stretneme hneď s prvým dôkazom, prečo aj pes je len človek. Bohatá škála psích pováh odzrkadľuje nielen povahy ľudské, ale priam samotný údel človeka – čakať na stretnutie s p/Pánom. Toto čakanie si psi (podobne ako ľudia) krátia podľa nátury: niektorí pokojne, ticho, odovzdane a s vierou. Ďalší netrpezlivo, nervózne a s poriadnym hlukom. Intenzita brechania až zavíjania je priamo úmerná času majiteľa psa stráveného v obchode. Ku koncu pripomína nárek a zúfalstvo večne zatratených. O to radostnejšie je potom vzhliadnutie k pánovi. Chvíľku nirvány vystrieda náhla potreba vyprázdniť sa v blízkom parčíku, na ktorom sa k dnešnému dňu nachádzajú presne tri tabule s nápisom: Zákaz vstupu so psom.

Keďže často pracujem z domu, po každom psom zavíjaní (a divadle, ktoré nasleduje) sa nalepím ako zhypnotizovaná k oknu a dívam sa, neviem si pomôcť. Boli časy, keď som si myslela, že je v mojich silách situáciu zmeniť: o zákaze opustenia psa na verejnom priestranstve som hovorila s vedúcim predajne, napísala list mestskému zastupiteľstvu. Majiteľom tých najhlučnejších psov som sa snažila slušne vysvetliť, že sa pokúšam pracovať – nič nepomohlo. Mala som čakať, starať sa o seba, zapnúť si relaxačnú hudbu, prípadne ísť do … „Zaklincoval“ to mestský poslanec listom, v ktorom mi rozsahom jednej normostrany vymenoval dôvody, prečo nie je možné v tejto veci niečo podniknúť. Napríklad z oficiálneho stanoviska Slobody zvierat v tak krátkom časovom intervale nemožno hovoriť o týraní psov. Bez návrhu riešenia. Nejde pritom o žiadnu novinku, tento zákaz je bežnou praxou v mestách ako Stupava, Prievidza či Hlohovec (Všeobecné záväzné nariadenie mesta o držaní psov). V praxi to znamená, že si môžete aj naďalej spojiť nákup s venčením psa, idete však aspoň dvaja a kým jeden nakupuje, druhý psa postráži.

Osobne si myslím, že spomenutý príklad je týraním ako uviazaných psov, tak aj ľudí, ktorí to celé dni musia počúvať a nič s tým nemôžu urobiť (akurát sa odsťahovať). Ide totiž o pravidelne sa opakujúce prípady, pričom sú obidve strany v podstate úplne bezmocné. To napokon môže veľmi pravdepodobne vyústiť do extrémnej reakcie a riešenia napriek tomu, že väčšina psov je naozaj potichu (rozumej mediálne prezentovaného páchateľa ako vraha nevinných tvárí, zlosyna, asociálneho zabijaka). A keďže v aktuálne platnej legislatíve absentuje zákon o elementárnej ľudskej slušnosti, zjavne si naozaj nepomôžem. Prečo to ale v iných mestách funguje a v hlavnom meste nie, zostáva pre mňa záhadou. Tu sa dostávame k môjmu druhému odpozorovanému bodu, ktorý máme spoločný so psami: čím väčšie h… po sebe zanecháme, tým je nás viac počuť.

Ďalších podobností ľudí so psami je veľké množstvo, spomeniem napríklad priateľskú povahu, vzťah k pohodliu, lásku k jedlu… Rovnako aj potrebu pevnej ruky nad nami, pri absencii ktorej sme ako „utrhnutí z reťaze.“ Máme svoje potraviny, odevy, doplnky, obchody, lekárov, kaderníkov, hotely, značky, webové stránky (v Amerike majú dokonca aj psích psychoterapeutov). Taktiež máme svoje neodškriepiteľné práva: nehladovať, slušne bývať, byť milovaný – skrátka právo na „dôstojný“ život. Ak ste celebrita a vaša mediálna sláva klesá, namiesto poodhalenej bradavky stačí pokrstiť nové CD s detskými pesničkami o psíkoch (toleruje sa aj rozprávková knižka) alebo otvoriť psí útulok. Fotoalbum či séria selfie bez domáceho miláčika sú približne rovnako presvedčivé, ako nealkoholické pivo s príchuťou grapefruitu na rozlúčke so slobodou. Sme ako oni a oni sú ako my. Lepšie povedané – sú takí, akými chceme byť: oddaní, nežní, hraví, citliví, milujúci a milovaní. Spravili sme z nich členov našich rodín, ktorí určujú rytmus a zmysel nášho života.

Preto jednoznačne navrhujem – dajme psom volebné právo!

Teraz najčítanejšie