Dedičstvo

Erika si vloží nohy do horúcej vody, zjojkne a rýchlo ich vytiahne. Príliš horúce, chce to trocha studenej, takto je to akurát. Presne toto jej chýbalo, pravidelná starostlivosť o nohy robí svoje, kto iný, by o tom mohol vedieť viac.

Tento víkend bol pre ňu riadna zaberačka, kolegyňa z práce sa na ňu milo usmiala a vybalila svoje požiadavky, čochvíľa vydáva svoju jedinú dcéru, svadba je na spadnutie. Ako inak, domáce koláčiky nesmú chýbať, tak sa obrátila na ňu. U nich vo firme je verejným tajomstvom, že práve ona sa rada zvŕta v kuchyni, pre cudzích nerobí, len pre priateľov či známych. Najradšej by už nerobila ani to, baviť ju to neprestalo, to sa asi tak skoro nestane, len tie nohy. S nimi má problémy už od detstva, asi dedičstvo do daru ako sa hovorí, kŕčové žily majú v rodine. Dodnes jej v ušiach znie mamičkin hlas, keď sa ponosovala, vždy pre ňu mala povzbudivé slová. Keď dospela, zmenila rétoriku, vraj aj bolesť si treba vážiť. Vtedy mala pocit, že jej slovám nerozumie, neskôr pochopila, škoda, že mamička na ňu už pozerá z nebeských výšin, tak rada by sa s ňou pozhovárala.

Pohýbe prstami, ponaťahuje chodidlá, voda vychladla, ešte jemná masáž a potom už len oddych. Natiahne si teplé bavlnené ponožky a nazrie do chladničky, pohľadom prekontroluje koláčiky poukladané na policiach. Len tak stojí a usmieva sa, sú krásne, kolegyňa bude rada a ona tiež, rada sa prezentuje svojou prácou. Ešte si rýchlo zaleje kávu a usalaší sa v obývačke na gauči, nohy si podloží mäkkým vankúšom a zo stolíka vezme časopis.