Blog
sobota

Dejiny sa len tak nedejú

Je našou úlohou, aby sme usilovali o široké pochopenie pravdy o tom, že pečené holuby padajúce do úst nevie skutočne zabezpečiť žiadna vláda. Pravdy o tom, že štát je dobrý sluha, ale veľmi zlý, rozmaznaný a rozhadzovačný pán.

Andrej Zubov píše v úvode svojich Dejín Ruska o tom, ako Rusi vnímajú dejiny ako niečo, čo sa im deje, niečo, čo vzniká a ovplyvňuje ich životy bez toho, že by sa na tom akokoľvek podieľali.

Nie je to pravda. Dejiny sa nikomu nedejú z nejakej vyššej moci, nie je to počasie, ktoré príde a nedokážeme s tým nič urobiť. Práve 17. november je ukážkou toho, že dejiny, tak ako sa dejú, sú väčšinou dielom ľudí, dokonca jednotlivcov. Ľudí, ktorí sa v určitom konkrétnom okamihu svojho života nejak rozhodli a svojím rozhodnutím spôsobili, že dejiny, v menšom, ale niekedy aj veľmi veľkom rozsahu zmenili smer.

Platí to o Caesarovi, Napoleonovi, Wilhemovi II., Hitlerovi, Stalinovi, Churchillovi, Gorbačovovi, či Reaganovi. Platí to rovnako aj o Havlovi, Gálovi, Rumlovi, Zajacovi, Pithartovi, Langošovi, či Kocábovi. Aj títo ľudia sa v určitom okamihu svojho života rozhodli, že sa nebudú báť. Nebudú sa báť hovoriť pravdu, nebudú sa báť zápasiť o hodnoty, ktoré považovali za dôležitejšie ako slušne platenú prácu, možnosť štúdia pre svoje deti, či pokoj od štátnej bezpečnosti a vyššiu pravdepodobnosť, že neskončia v base.

Boli to individuálne rozhodnutia týchto a mnohých ďalších ľudí, ktoré nakoniec viedli v Novembri 1989 k pádu totalitného komunistického režimu. Vedomí si krvavej minulosti tohto režimu, miliónov mŕtvych pri hladomore na Ukrajine, kultúrnej revolúcii v Číne, šialenom vraždení červených Khmérov v Kambodži a samozrejme desaťtisícov obetí komunizmu tu u nás, rozhodli sa títo ľudia, že urobia všetko pre to, aby komunistický režim v Československu skončil. Patrí im za to naša vďaka a úcta.

Ale nielen to. Tí z nás, ktorí si ctia hodnoty a odkaz Novembra majú ešte jednu dôležitú povinnosť. Povinnosť udržiavať tento odkaz pri živote, zápasiť so snahami tento odkaz poslať do minulosti a nahradiť ho novou totalitou. Totalitou primitívneho populizmu, sľubujúceho plné žalúdky, pokoj a poriadok, len ak sa občania vzdajú pre začiatok len kúska slobody. Totalitou novej rasovej a náboženskej nenávisti, ktorá legitimizuje násilie voči tým, ktorí sú akokoľvek iní, násilie voči ženám, voči deťom, voči slabším, voči bezbranným.

Žijeme v krajine, kde si mocní už zas začínajú myslieť, že sú nedotknuteľní. Kde si moc myslí, že bude mať vždy navrch. Kde sa bežný občan len veľmi ťažko dovolá spravodlivosti, kvalitného vzdelania, či kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Mocní tohto štátu si zvykli, že občanom stačí podhodiť pár omrviniek vo forme vlakov akože zadarmo, či 12 eur k dôchodku a oni im vďačne znovu a znovu vhodia hlas do urny.

Je našou úlohou, aby sme usilovali o široké pochopenie pravdy o tom, že pečené holuby padajúce do úst nevie skutočne zabezpečiť žiadna vláda. Pravdy o tom, že štát je dobrý sluha, ale veľmi zlý, rozmaznaný a rozhadzovačný pán. Pravdy o tom, že bez vlastnej iniciatívy, nápaditosti, ochoty riskovať a rozhodnutia vziať svoj život do vlastných rúk, nebude na Slovensku lepšie. Nebude a nikdy to ani nebolo ľahké, alebo populárne. Vysvetliť ľuďom, že krv, pot a slzy sú lepšie ako sociálne dávky, či dotácie, hasičské autá a ihriská, nikdy nebolo ľahké a je to ešte ťažšie dnes, keď je populistov a tých čo ponúkajú jednoduché a teda nefungujúce riešenia zložitých problémov taká presila. Hovoriť pravdu, keď lož má tak silný hlas, nie je ani veľmi populárne, ani povznášajúce.

Môžeme si ale v tomto vziať príklad z ľudí Novembra. Akej presile komunistickej moci museli čeliť oni? Akú beznádej museli občas pociťovať pri pohľade na domnele nemenný a nezmeniteľný stav spoločnosti? Napriek tomu vytrvali, nevzdali to a dnes aj a možno najmä vďaka nim máme napriek všetkým problémom slobodný a demokratický štát.

Za seba a myslím, že aj za mnohých ďalších ľudí na Slovensku môžem povedať, že tak, ako sa o zachovanie a pestovanie hodnôt Novembra staráme doteraz, budeme sa starať aj do budúcnosti. Neoddeliteľnou súčasťou týchto hodnôt je totiž aj ochota hájiť a pestovať ich bez ohľadu na okamžité výsledky, je presvedčenie, že z dlhodobého hľadiska prežijú a budú opäť viac a významnejšie vplývať na charakter nášho štátu a našej demokracie.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Človek, občan, manžel, otec. Pre tých, ktorí to náhodou ešte nevedia a preto, že píšem aj o politike, považujem za potrebné uviesť, že som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Napriek tomu, alebo možno práve preto, názory, ktoré tu píšem, sú len a len moje vlastné, podobnosť s názormi iných ľudí je čisto náhodná, ale potešiteľná.

Blogy

|