Delegitimizujte extrémizmus

Podľa prieskumov extrémisti získavajú stále väčšiu podporu. Áno beriem, nieje veľmi koho voliť, tak sa ľudia obracajú k „politickým spasiteľom“. Je to problem sám o sebe, ale nieje to dôvod na to vzdať sa predčasne. Problémom súčasnej diskusie proti extrémizmu je že síce neustupuje zo žiadneho zo svojich bodov, avšak zároveň nerobí dosť v rozkladaní argumentov opačnej strany. V našej krajine sa musíme diskusii stále učiť, nielen medzi sebou, ale aj s našimi oponentmi. Nepomôže nám mať pravdu, nepomôže mať správny názor, treba ho podložiť a zároveň narušiť pozíciu diskutérov z druhej strany.

Aké chyby robia diskutéri?

Opakovanie argumentov extrémizmu
Je jedno či politik začne hovoriť o nekompatibilite islamu s kresťanskou Európou. Je jedno ak začne fantazírovať o pred-revolučnom Francúzku a pasovať sa za rytiera. Je jedno ak deklaruje „že vláda neurobí krok ktorý by prispel k vzniku ucelenej moslimskej komunity“ v čase kedy tu už taká komunita existuje. Dnes už nie sme tá Európa založená na vláde monarchov a vôli katolíckej cirkvi. Sme občianska sekulárna spoločnosť. V prvom rade by to chcelo lepší kontakt s realitou, v druhom rade to nieje rétorika ktorá preberie voličov extrémnej pravici. Rozhodne však vyvolá otázky u časti voličov o tom či vysokí volení činitelia majú vôbec predstavu o fungovaní demokratickej spoločnosti. Ak sa takéto vyjadrenia nedajú charakterizovať ako politická prehra kvôli výsledkom volieb, je to rozhodne prehra v úrovni politického diskurzu. V tento úrovni prebehla najväčšia časť takzvanej „legitimizácie extrémizmu“.

Obviňovanie systému zo zlyhaní jedincov
Je zjednodušením zo všetkého viniť demokraciu. Tento argument však extrémisti tiež vítajú. Oni sú totiž prví za zmenu spoločenského systému. Skorumpovaný politik je len nesprávny človek na nesprávnom mieste. Je to práve demokratický systém ktorý ho odtiaľ vie dostať. Hovoriť o súčasnom stave našej vlády znamená byť kritický, avšak preháňať to a maľovať súčasnú situáciu v červených farbách 50. rokov je mimo.

Je faktom, že boj proti korupcii je spoločný mnohých politických strán. Je to výhodná štartovacia pozícia pre nové strany ktoré zatiaľ nemali možnosť byť zvolené. Tento „nový image“ často nevydrží dlhšie ako pár mesiacov od získania funkcie. V tejto pozícii je jednoduché sľúbiť riešenie problémov korupcie, ale nie za cenu zmeny politického systému, ani za cenu toho že súdna moc začne pracovať na politickú objednávku. To je bohužiaľ niečo od čoho sa žiaden politik v našej krajine zatiaľ nedokázal odpútať.

„S extrémistami sa nediskutuje“
Tento názor správne vysvetľuje, že presvedčiť člena ĽSNS je zbytočné. On už má utvorený pohľad na vec s ktorým ide do verejnej diskusie, je tu však nerozhodnutá verejnosť. Agitátor nediskutuje z akademického záujmu alebo z presvedčenia (i keď zohráva rolu). Je to proste jeho práca. Je omyl domnievať sa, že každý človek vycíti nenávisť v prejave extrémistu. Nerozhodnutá skupina ľudí potrebuje okrem „všeobecne známej pravdy“ aj reálne argumenty. Je podstatné si uvedomiť, že stojíme proti politickému zoskupeniu ktoré má pripravené body do diskusie. Je podstatné vedieť, že v publiku niesú všetci dostatočne informovaní či už o histórii, alebo o relatívne nedávnej minulosti členov ĽSNS.

S kým diskutujem a o koho súperím?
Diskutujete s človekom ktorého presvedčenie je veľmi podobné náboženskému. Menej než na logike a faktoch sa zakladá viac na pocitoch a názoroch. Treba si uvedomiť, že každá ideológia sa zakladá na opatrne vybratých skutočnostiach, súvislostiach bez znalosti kontextu. Tie sú následne podrobené jednostrannej interpretácii.

V diskusii súperíte o človeka, ktorý na danú tému zatiaľ nemá žiadny názor, ale chce si ho vytvoriť. Môže sa jednať o jedinca ktorému stačia informácie o histórii, logika a empatické vnímanie iných. Avšak môže sa jednať o človeka ktorý potrebuje vzory, autority a interpretáce ktoré sú zároveň pravdivé, inšpirujúce a hodné nasledovania.

Sú to extrémisti kto sa snaží legitimizovať svoj názor
Robia to formami ktoré môžu na pohľad vyzerať v poriadku. Preto sa tomu hovorí „legitimizovať“. Či už poukazovaním na to že aj extrémista je jeden z nás (poznámka: áno je, to ale neznamená že má pravdu, alebo s ním súhlasíme), poukazovaním na to, že „vyššia autorita proti mne nezakročila“. (Prevádzkovateľ stránky Facebook, Google alebo VKontakte nieje pre mňa autorita). Sociálne siete mu umožnili stretávať sa s okruhom ľudí ktorí takéto názory zdieľajú a tento pocit jednoty považujú za dostatočný dôvod legitimity. Stačí si uvedomiť, že stojíte pred človekom ktorý je zvyknutý na to, že mu nikto dlhú dobu nepredložil reálnu argumentáciu.

=====

Problém „hnedej vlajky“
Za uplynulý rok som sa snažil nájsť niečo s čím by sa dala diskusia s extrémistami vyhrať. Ako spomínam vyššie, nieje podstatné presvedčiť oponenta v diskusii, je podstatné presvedčiť publikum. Doteraz sa diskusia zaoberala jednou špecifickou osobou ktorá je v týchto kruhoch uctievaná. Ako sme sa ku kultu osoby Jozefa Tisa dopracovali nieje problém chápať v kontexte komunizmu. Problém diskusie je že sa touto témou nechávame strhnúť a nevidíme celý kontext.

Kontext
Politika súčasnej európskej spoločnosti sa začala formovať v polovici 19. storočia. Definovali sa pravicové a ľavicové názorové smery a priamo v centre diania bol aj Ľudovít Štúr. Uvedomil som si že o jeho politickom odkaze viem menej než by som chcel. Počas jeho štúdia v Halle prišiel do kontaktu s názorovými smermi starohegeliánov a dnes by sme ho charakterizovali ako konzervatívca 19. storočia. Vo svojom diele Slovanstvo a svet budúcnosti vyjadril svoj sen Panslavizmu – spoločného slovanského štátu alebo akejsi federácie. Pretože my dnes žijeme v budúcnosti z jeho pohľadu, vieme presne povedať na čom táto myšlienka stroskotala.

Istá časť nacionalistov (či už našich, ruských alebo z krajín bývalej Juhoslávie) sa k tejto myšlienke stále vracia. Panslavistická únia je pre nich akýmsi snom a ideálom. Po 1.sv Vojne sa sformovali Československo a Kráľovstvo Juhoslávie. Aj keď sa dá hovoriť o tom, že za vznikom oboch štátov stála myšlienka panslavizmu, žiadny z novo-vzniknutých slovanských štátov nejavil záujem o ďalšie spájanie. Skôr naopak…

Čo však Štúr nemohol predpovedať bol nástup autonomizmu v Československu. SĽS sa snažilo o autonómiu už od vzniku ČSR. Vzťahy medzi oboma národmi v republike boli napäté. V januári 1928 Vojtech Tuka publikoval článok s názvom „Vacuum Iuris“ kde vyslovil názor, že Praha má právo na kontrolu slovenského územia len do októbra 1928, na základe utajeného dodatku k Martinskej deklarácii. Tuka bol uväznený za špionáž a zradu. V atmosfére napätých vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi bola autonómia nakoniec dosiahnutá v roku 1938, a v roku 1939 vznikol samostatný Slovenský Štát.

Štúr si bol vedomý zásadných rozdielov medzi jednotlivými slovanskými národmi. Chápal kultúrne rozdiely cárskeho Ruska (ktoré nekriticky obdivoval) a západných slovanov. Spomínal tiež rozdiely medzi ortodoxnými Srbmi a katolíkmi Chorvátmi. Nechtiac tak predpovedal Ustašovské zverstvá v tábore Jasenovac, a jednu z príčin krvavej vojny v Juhoslávii.

===

Bol to práve nacionalizmus čo zvnútra rozožral myšlienku panslavizmu. To dnes v našom svete budúcnosti vieme bezpochyby povedať. Tisovi podporovatelia uctievajú falošného boha. Odhliadnuc od zločinov režimu Slovenského štátu, bola to politika SĽS, čo v našich podmienkach oslabila vzťahy s bratským národom a následne bez výhrad slúžil záujmom Nemecka. Ako sa teda politika vtedajšej SĽS a dnešnej ĽSNS zhoduje s ideálom panslavizmu? Absolútne nijak. Je jeho priamym opakom, jedom v rane bratovražedných vojen.

===

Záver
Je chybou diskutéra predpokladať, že nacionalista a rasista bude cítiť súcit s iným etnikom. Je dôležité zaútočiť tam kde to skutočne bolí a povedať do očí pravdu. Je dôležité presvedčiť tých čo nie sú zaslepení fanatizmom a vyvolať pochybnosti u tých čo sú.