Den Haag a migranti

31.12.2014 som sa vydala na  trojhodinovú prechádzku k Palácu mieru v den Hague cez urbanistické sídliská plné rozličných národností, kultúr a života. V meste s 500 tisíc obyvateľmi polovicu tvoria migranti z Turecka, Maroka, Surinamu alebo Južnej Európy.[1] Po nastavení Google maps a slúchadiel nikto nerozoznal, že nie som miestna, pretože som mala navigáciu priamo v uchu a mohla som sa vydať na objavteľskú cestu. Rozdelenie sídlisk medzi minoritami bolo evidentné, keďže po ukončení jednej štvrte, kde pár Turkov fajčilo na balkónoch a užívali si ojedinelé slnečné počasie som vstúpila do časti s vysokou frekvenciou pohybu na bicykloch a rušných príprav na novoročnú noc.

Samozrejme, že keď som kráčala týmito multikultúrnymi uličkami preleteli mnou všetky možné stereotypy o ľuďoch, čo nepracujú, len sa flákajú na balkóne a Holanďania behajú hore dole a platia dane aby uživili ostatných. Nemohla som vedieť čo naozaj je ich každodenná realita, ani Holanďanov ani Turka, ktorý si možno užíval uvoľnenie nikotínu po celodennej/celonočnej práci. Po chvíľke pozorovania ich kultúry, ktorú si každý snaží čiastočne zachovať, aby si pripomenuli domov, som sa zamyslela, odkiaľ tieto predsudky pochádzajú. Kde je koreň našich rasistických úsudkov? Podľa výskumu Utta M. Quasthoff ľudská myseľ pracuje na základe zjednodušovania reality, aby človek dokázal pochopiť čo sa okolo neho deje. Mozog operuje na základe informácií, ktoré už má, a s novými si vytvára asociácie. V bežnom prípade, ak je nová informácia protikladná nejakej, ktorú už myseľ pozná, je dostatočne flexibilná, aby na základe racionálnych argumentov pôvodnú informáciu zmenila. Aby som teóriu uviedla do praxe. ako prvotná najjednoduchšia myšlienka ma napadla, že migranti sú väčšinou nezamestnaní a využívajú sociálny štát, čo v mnohých západných krajinách ani neplatí, pretože väčšina migrantov pracuje manuálne a udržuje dynamickosť ekonomiky, pretože miestni sú príliš hrdí na takéto práce. To je viditeľné aj na Slovensku, kde ľudia radšej idú do zahraničia vykonávať tú istú prácu za trojnásobok, lebo doma ich tá mzda uráža.

Stereotyp túto funkciu neplní. Stereotyp je výsledkom základnej ľudskej funkcie, a to zjednodušovania. Dá sa emocionálne vyhodnotiť, a ako som už spomenula, je odolný voči zmene v ľuďoch a spoločnosti, pretože ak náhodou aj narazíme na protiklad, tak si jednoducho povieme: výnimka potvrdzuje pravidlo. Ak sa stotožníme so stereotypom a ďalej ho racionalizujeme, dávame mu väčšiu dôležitosť, čo prerastá do postoja až nakoniec do predsudku. Hrozba predsudku je ohromná, pretože diferencuje medzi rôznymi skupinami v spoločnosti na základe stereotypov udeľuje väčšie privilégia mocnejšej/početnejšej skupine, ktorá nesie rôzne pozitívne charakteristiky. Všetko rozdielne a iné k nej je hrozba, a je potrebné ochrániť túto „autoritatívnu“ skupinu v spoločnosti. Automaticky, s viacero ľuďmi stotožnenými so stereotypom, sa v spoločnosti tvoria skupiny protektívne voči jednej  „ normálnej“ skupine ľudí a na druhej strane sú diskriminovaní ľudia reprezentujúci opak kvôli predpísanej rozdielnosti.[2]

Dôležitosť prameňa takýchto názorov je evidentná. Teun Van Dijk sa zaoberá symbolickým rasizmom už niekoľko desaťročí, a z jeho výskumov pramení aj rola akceptácie vlastného názoru s okolím, čo znamená, že ak náhodou diskutujete so svojimi priateľmi o súčasnej kríze migrantov v Stredomorí je pravdepodobné, že váš nesúhlas a možno ľudskejší pohľad na situáciu nebude pozitívne prijatý a naopak. Taktiež dokázal, že väčšinu názorov ľudia kopírujú z médií alebo okolia, pretože nemajú čas alebo vedomie dostať sa k vedeckým zdrojom. V konečnom dôsledku (ak sa teda stotožňujeme s tým názorom) autor článkov na tieto témy drží moc tvorby názoru v spoločnosti. [3]

Prirodzene, počas mojej silvestrovskej prechádzky som nemala vedomie o týchto výskumoch, no bádala som odkiaľ pochádzajú negatívne asociácie k migrantom. Prišla som na to, že je to nevzdelanosť a nízka frekvencia môjho okolia s rozdielnými kultúrami, pretože na Slovensku stretávame tak maximálne Rómov a Ibiho Maigu. Niektorí ľudia sa boja neznámeho, pretože nepoznajú a nezaujímajú sa o iné kultúry. Mňa to fascinuje a neustále chcem spoznávať viac rôznych ľudí s inými schémami rozmýšľania.

Keď som teda dorazila do cieľa, prechádzala som tiež cez centrum a dokonca ma zastavili, aby sa opýtali na cestu (vďaka Google Maps, a tu je prirodzený príklad emócií, ktoré mnou prebehli keď ma „akceptovali“ ako miestnu). Palác je postavený na malom kopčeku, pred ním stojí pomník, na ktorom je slovo „mier“ preložené do svetových jazykov a horí tam plameň mieru. Celá scenéria prináša harmonickú atmosféru a pokoj na duši. To je pre mňa hlavným dôvodom boja proti mojím vlastným stereotypom, ktoré nesiem a ešte som ich neobjavila, pretože aj keď to je komplikovanejšie, je to správne. Môžeme mať určité predstavy o migrantoch, no skúsme im nehádzať polená pod nohy len preto, že sú v menšine. Počas môjho posledného výletu do Indie som zažila, aké je to byť zaškatuľkovaný spolu s všetkými bohatými a arogantnými belochmi, ktorí navštevujú ich krajinu pre vlastné benefity a nebolo to veľmi príjemné. Jediný dôvod bol, že v Indii som bola v menšine ja.

Ako Ghandi povedal: „ Oko za oko urobí celý svet slepým.“

 

[1] http://www.denhaag.buurtmonitor.nl/

[2] Wodak, Ruth. Language, power, and ideology: studies in political discourse. Philadelphia: J. Benjamins, 1989, 181-193 p. Critical theory, v. 7.

[3] Wodak, Ruth. Language, power, and ideology: studies in political discourse. Philadelphia: J. Benjamins, 1989, 199-221 p. Critical theory, v. 7.