Denník N

Deň vďaky za eucharistiu

Krátka úvaha nad tým, ako sa z jednoduchého gesta jednoty, solidarity a ochoty obetovať sa pre iných stal nástroj rozdelenia, hádok a okázalej manifestácie rozdelenia, ale aj nad tým, ako sa môže opäť stať nástrojom jednoty veriacich.

Lámanie chleba. Eucharistia. Večera Pánova. Sviatosť oltárna. Sväté prijímanie. Omša.

My kresťania ju slávime najrôznejšími možnými spôsobmi. Niektorí používajú kvasený chlieb, iní nekvasené macesy a zasa iní oblátkové hostie – dnes často aj bezlepkové. Kým jedni používajú husté červené víno (kagor), niektorí ju slávia so špeciálnymi suchými omšovými vínami bez prídavku akýchkoľvek látok, ďalší používajú bežné vína alebo dokonca dealkoholizované víno či hroznový mošt. Niekde jej predsedajú len vysvätení muži, iné cirkvi svätia za kňazov aj ženy a niektoré cirkvi dovoľujú predsedať eucharistii aj pokrsteným veriacim. Predsedajúci niekde používajú špeciálne oblečenie, no inde ju slávia „v civile“. Niektoré cirkvi ju podávajú veriacim „pod obojím“ (chlieb aj víno), iné len pod spôsobom chleba. Viaceré cirkvi slávia špeciálny obrad, keď ju veriaci prijíma po prvýkrát, no sú aj také, ktoré ju podávajú automaticky všetkým pokrsteným – a to vrátane malých bábätiek. Dnes dokonca už existujú aj také, ktoré pozývajú k Pánovmu stolu úplne všetkých prítomných.

Všetkých nás ale v celej tejto rozmanitosti spája, že si pri tomto obrade pripomíname jednoduché gesto Ježiša, ktorý sa podľa biblických textov nikdy neštítil stolovania s tými, ktorí stáli na okraji spoločnosti. Ako kresťania všetci veríme, že počas slávenia je Ježiš nejakým spôsobom medzi nami prítomný a učí nás solidarite.

Práve v tento deň si liturgické cirkvi kresťanského Západu pripomínajú deň vďaky za eucharistiu. Hoci sa v minulosti jednalo o sviatok okázalých slávností, ktoré sa najmä v období protireformácie stali manifestáciou vzájomného rozdelenia a konfliktu medzi kresťanmi rôznych vyznaní, dnes je našou úlohou, aby sme opäť hľadali jeho jednotiaci charakter. Je smutnou realitou dnešných dní, že aj v 21. storočí stále existujú konfesionálne zmiešané manželstvá, kde manželia a ich deti nemôžu prijímať Večeru Pánovu v kostole toho druhého.

Je vôbec možné, aby sa kresťania rôznych vyznaní opäť zjednotili pri jednom stole a slávili spolu eucharistiu? Osobne verím, že áno. Svedčí o tom skutočnosť, že prostredníctvom ekumenického dialógu dokázali v uplynulých desaťročiach viaceré cirkvi dospieť k dohodám, vďaka ktorým začali sláviť eucharistiu spoločne. Na Slovensku by pre nás mohli byť príkladom viaceré zahraničné evanjelické, anglikánske i starokatolícke cirkvi.

Počet kresťanov vo svete klesá a ako píše Jan Jandourek, utešovať sa plnými kostolmi niekde v Afrike nemá žiadny zmysel. Jednota kresťanov sa tak stáva stále aktuálnejšou výzvou – a povzbudzuje nás k nej aj dnešný sviatok. Možno nás k tejto jednote bude viesť práve uvažovanie o podstate toho jednoduchého gesta lámania chleba a zdieľania kalicha, ktoré nám Nazaretský zanechal.

 

Páčil sa vám tento text? Sledujte aj našu komunitu Starokatolíci v Bratislave na Facebooku a web www.starokatolici.eu.

Teraz najčítanejšie

Martin Kováč

Som manžel, otec, teológ, starokatolícky kňaz a ľudskoprávny aktivista. V rokoch 2019-2023 som pracoval na projekte obnovy Starého Lýcea. Aktuálne pôsobím na pozícii projektového manažéra v Nadácii Volkswagen Slovakia. Venujem sa najmä otázkam náboženskej slobody, medzináboženského a medzikultúrneho dialógu, právam menšín a vzťahu štátu a cirkví.