Denník dieťaťa – Dobrodružstvo

1.7.2016

Začalo to tým, že mama doniesla zase kufor. Tak som si myslelo, že zase ideme tam, kde sme boli naposledy. Ale aby ste vedeli, tak sú ešte aj iné miesta. Opäť som samozrejme pomáhalo pri balení, veď nenechám to maminku robiť samú.

A potom ma raz v noci maminka zobudila, obliekla a nasadli sme do brm-brma. Chcelo sa mi strašne spinkať, takže vôbec neviem ako dlho a ani kam sme išli. Zobudilo som sa až v nejakej veľmi veľkej izbe, kde bolo plno ľudí, chodili tam hore dole, mali kufríky a niekto tam niečo veľmi nahlas hovoril.

Nevedelo som, čo sa deje, ale páčilo sa mi tam, tak som si tam pobežkalo, všetko poobzeralo a obchytalo. Zrazu sa ľudia začali stavať jeden za druhého, tak sme sa postavili aj my. Taká teta nás pustila do tunela, kam išli všetci. Na jeho konci bolo niečo také ako brm-brm, ale zmestilo sa tam oveľa viac ľudí a hlavne tam nebola moja sedačka. Sedelo som privazané mamine na kolenách. Veľmi sa mi to nepáčilo, ale potom som dostalo papať a viac si nepamätám.

Keď som sa prebralo, akurát tato bral naše kufre z takej pohyblivej cestičky, na ktorej sa vozili. Aj ja som sa chcelo povoziť, no ale hádajte, či mi to dovolili…

Ale hlavné je to, čo som videlo v ten večer. Bola to voda. Ale nie taká vo vani alebo v bazéne. Bola to voda, ktorá začínala len tak na zemi a nebolo vidieť konca. Bolo to niečo obrovské a neuveriteľné. Tá voda špliechala a hýbala sa. Ľudia sa v nej kúpali, tak som to aj ja chcelo skúsiť. Ale keď ma ošpliechala v nečakanom momente, tak som si to rozmyslelo. Páčilo sa mi na ňu pozerať. Popri vode nebol chodník, ani tráva, ale niečo teplučké a sypké. Keď som do toho spadlo, tak ma to vôbec nebolelo. Mama mi dala lopatku a ja som kopalo a kopalo. Bola to sranda, veľmi sa mi tá vec páčila. Dalo som trošku aj mame do tašky, aj sebe do kočíka, aby sme také mali aj doma.

Na tomto zvláštnom mieste sme zostali celkom dlho, každý deň sme išli skontrolovať vodu, či je ešte stále tam. Chodili sme aj na rôzne iné miesta, videli sme všelijaké uličky, domčeky, parky a tak. Ak som mohlo behať, tak mi bolo v podstate jedno, kde sme. A samozrejme, ak bolo na blízku dosť papy.

Ináč, okrem nových zážitkov som sa aj naučilo hovoriť nové slovo. Je celkom ľahké a pritom má super účinky. Je to slovo: daj. Počulo som ho už viackrát, ale nevedelo som čo znamená. Tak som ho skúsilo povedať aj ja. Ked toto slovo kričím, tak mi vždy podajú to, na čo sa pozerám. Teda, niekedy to nie je úplne presne to, ale väčšinou sa trafia. Takže toto slovo asi znamená: Podaj mi, prosím ťa, ten žltý pohárik./Podaj mi, prosím ťa, moju fľašu./Podaj mi, prosím ťa, toho chlaptého medvedíka. Je to super slovo, mám pocit, že iné už ani nepotrebujem.

Ten čas pri veľkej vode rýchlo prešiel. Škoda, že takú nemáme aj tu. Naspäť sme išli zase tým veľkým brm-brmom. A viete čo? Zase som celú cestu prespalo. Maminka s tatom ma za to veľmi chválili, nechápem síce prečo, ale nevadí.

Bolo to super dobrodružstvo a dúfam, že ma rodičia ešte niekedy niekam zoberú. Kto vie, či existujú ešte aj iné miesta okrem týchto dvoch…