Blog
pondelok

Denník slovenského študenta v Dánsku: prvý mesiac a hľadanie práce

'Nikto nedokáže dať tak prácu človeku, ako dánsky človek slovenskému študentovi'

Skagen som si stiahol z google lebo mám nový mobil a vymazali sa mi všetky fotky.

Grand opening  - 20. augusta 2015
Určite ideme už niečo cez 20 hodín.  Neustále schádzame z diaľnice a zachádzame do miest, ktorých názvy by nikoho na svete nikdy nenapadli. Nakoniec vystupujeme niekde pri vode.  Vydolujeme batožinu a všetcia sa rozutekajú. Ľudia vyzerajú, ako keby naozaj vedeli kam presne smerujú. Ja netuším ktorá bije. Ten pocit, keď si na chvíľu vydýchnete a vzápätí si uvedomíte, že je to vážne a bez varovania sa vás zmocní panika. Viem nič. Je teplo a zároveň od tej vody fúka dosť nepríjemný studený vietor takže to nestojí za veľa.  Nakoniec príde pre mňa dievča s ktorým budem bývať, tak ideme. Vždy ma v rozprávkach rozosmial ten nezmysel ako sa za päť sekúnd zatiahne obloha  a nejakého nešťastníka pokropí dážď. A teraz sa to naozaj stalo, ale tentokrát ma to nerozosmialo. Neviem či má zmoknutie nejakú stupnicu, ak hej tak toto je najvyšší stupeň v mojom živote. Veci mám prilepené k telu a z vlasov mi tečú vodopády vody po tvári. Do toho ten hnusný studený vietor. Vo vzduchu cítim gel na vlasy a zmoknuté čajky. A do toho stále ten hnusný studený vietor. Ach jaj...

Bošteky a fejsbúky  - 21. augusta 2015
Bývame jeden slovák + dve slovenky v peknom byte skoro v centre mesta, čo je super. Počul som že študenti tu bývajú o dosť horšie. Internáty tu vraj niesú.  Prvý deň som sa na ceste do školy stratil v meste. Nejaký dán mi na zastávke povedal, že je to v pohode pretože MHD tu nestojí za nič. V pohode to nebolo a prišiel som neskoro.  V škole hovorili niečo o kultúre a zodpovednosti. Večer to  v meste celkom žije, je tu jedna ulica na ktorej sú pokope všetky bary. Volá sa Jomfru (ževraj to znamená panna hahah). Vojdeme do baru. Na prízemí je peň do ktorého nachcaní študenti zatĺkajú klince a príde im to ako ohromná zábava.  Mne je smutno, pretože  po polnoci sa ako zázrakom cena pivka zmenila z príjemného eurka tridsať na sedem euro . Za trojdecové pivko to je sila. Pekne som sa na tom napálil. A ešte k tomu to pivo chutilo hrozne. Spoznal som sa s nejakou nórkou. Pekná, modré oči a hnedé brčkavé vlasy. Vkuse mi kupuje tie hnusné pivká a ja ich pijem ako drak lebo to je zadarmo. Vymenili sme si aj nejaké tie bošteky a fejsbúky.  Bolo nás tam veľa slovákov a väčšina bola na mol. Ja ani nie. Domov ideme za svitania na bicykloch a som si istý že som o pár ulíc ďalej počul, ako niekto spieva slovenskú hymnu.

Zatiaľ nehladujem - 23. augusta 2015
Koniec víkendu, prokrastinácia, čill. V byte je telka a v nej nahratých kopec filmov takže je čo pozerať. Na FB mi píše tá nórka, že by sme mohli dať u nej obed alebo také niečo.  Asi dva či tri krát spomenula, že býva sama. Odpísal som že nie som hladný, že neprídem. Fakt sa mi nechcelo merať cestu až na druhú stranu mesta kde bývala. A cez ten otvárací most na ktorom fúka ten hnusný studený vietor fuj. Okrem toho nemám čas na takéto srandičky, musím si začať od zajtra hľadať prácu. Nech dostanem to štipko. Od toho tu vlastne závisí či tu budem môcť ostať dlhšie ako mesiac.

Čiernobielo - 24. augusta 2015
Oblieham na bajku celé mesto. Mám asi 15 životopisov, celkom pekne vypracované. Som motivovaný. Silný jedinec. Mladý junák ktorý sa vybral za dobrodružstvom v zahraničí.  Moja myseľ ma pripravuje na všetky scenáre, prečo môže byť potencionálne ťažké nájsť si v Dánsku prácu. Ja sa snažím nájsť na každý tento bulšit odpoveď. Ževraj je rozdiel hladať si prácu v miliónovej Kodani  v porovnaním so stotisícovým Aalborgom. Ževraj keď nevieš dánsky, je to ťažké. Ževraj môžem len donášať noviny, umývať riady alebo pomáhať v kuchyni, upratovať, zbierať v bare poháre alebo pracovať v sklade. Ževraj tu je to o dosť uzatvorenejšie a domáci majú väčší odstup od migranta ako som ja. Ževraj keď ma odmietnu mám na to miesto chodiť znova a znova dovtedy, dokiaľ mi tam tú prácu nedajú.  V prvých troch podnikoch nikto nevie kde je manažér a ani kedy príde.  Pýtal som sa aj zákazníkov, ani tí nevedeli. Je ťažké slovami opísať, čo sa odohráva v hlave týchto ľudí, keď sa ich po anglicky pýtam na prácu. Vlastne neviem ani popísať, čo sa presne odohráva v mojej hlave. A tak nechávam životopisy čašníčkam a inštalatérom a upratovačom. Jedna čašníčka predstiera niečo ako vďačnosť, alebo bola možno skutočne rada že si môj životopis podloží neskôr pod kávu. Keď ma odmietli aj v piatom po sebe, cítim pokles motivácie a ten druhý pocit by mohla byť aj depresia. Doručovanie tých životopisov mi je čoraz viac proti srsti, psychicky ma to neuveriteľne vyčerpáva. Cítim aj určitý druh poníženia. Doručil som ich ale všetky, do jedného. Po ceste som objavil budovu s nápisom Job Centrum . To ma rozveselilo, pretože mi tam musia dať prácu, pretože to majú v nadpise. Dali mi letáčik, ktorý obsahoval 50 pracovných portálov, teda niečo iné ako som očakával. A dovolili mi vytlačiť si aj 10 životopisov zadarmo. Ale len čiernobiele. Tri dni som si chodil do Job Centra tlačiť životopisy a donášal som ich všade a to doslova. Za pár stoviek som získal od feláka kradnutý bicykel, ktorý mal jeden prevod a vkuse mu padala reťaz. Uvedomujem si, že práve teraz,  v tomto momente, som spotený fanatik s tričkom špinavým od vazelíny, ktorý lámavou angličtinou roznáša čiernobiele životopisy s čiernymi otlačkami prstov od oleja z reťaze. Dali by ste mu šancu pre vás pracovať? Ja asi skôr nie.

Heaven on Mars - 9. September 2015.
Heaven on Mars je celkom dobrý song od USS.  Počúvam stále dookola a v tom texte sa cítim. Neskôr ma v škole z depresie prebral skvelý nápad, že by som mohol predávať kradnuté bicykle novým študentom v meste. Veď každý je tu nový a potrebuje jazdiť do školy, takže trh tu existuje. V škole inak všetko v pohode. Po škole som šiel do mesta zase doručovať životopisy.  Prišiel som pred pekný podnik: okná ozdobené  plagátmi slečien ktoré boli sporo odeté. Vošiel som dnu. Všade ticho, len niekde zo zákulisia hrá rádio nejaký podradný hudobný štýl. Smrdí to tu ako čerstvo uhasená sviečka, pot a pretvárka. Steny sú červené a ružové a prevesené svetielka na nich blikajú. Na ako keby recepcii sedí borec. Vysoký a mega chudý, má mastné polodlhé vlasy, zarastenú bradu a riflovú vestu z ktorej mu trčia ruky ako sadeničky. Akonáhle ma uzrie, vystrelí zo stoličky oproti mne a ako nepríčetný vykrikuje slová v cudzom jazyku. Jediné čo som zachytil bolo amigo. Nepríjemne ma vyprevádza von a buchne za mnou dverami. Neviem čo si myslel a neviem čo som si myslel ja. Idem teda do knižnice za chalanmi. Mám veľmi zlú náladu. Som deprimovaný a potrebujem sa upokojiť. Upokojiť sa faktom, že ani ostatným sa nedarí v hľadaní práce. V podstate potrebujem počuť alebo spôsobiť nešťastie inej ľudskej bytosti, aby som sa v tom necítil sám. V knižnici sme dali s chalanmi FIFU na playstatione a niekto povedal, že Dánsko síce otvorilo školy pre nábor medzinárodných študentov ale nie všetcia dáni s tým súhlasili. Ešte viac ma to nasralo. Neskôr niekto spadol zo schodov ale v knižnici sa tomu nikto nahlas nesmial. Iba ja.

Precitnutie  - 16. september 2015.
Končím s doručovaním životopisov pretože to nikam nevedie a mám z toho veľmi zlý pocit. Neverím viac v túto filozofiu.  Príbeh jedného čecha, ktorý tu hneď v prvý deň doručil prvý životopis v prvom bare do ktorého vošiel a dostal tam prácu, ma mučí ukrutnou bolesťou. Prečo sa mi toto deje? Prečo si ostatní jednoducho nájdu prácu a ja sa trápim? Čo je so mnou zle? Čo mám zmeniť? Nedívaj sa na ostatných Miši, toto je tvoja cesta a musíš si ju prejsť až do konca. Rozhodol som sa, že budem prehľadávať tých 50 pracovných portálov  čo mi dali na tom zdrape papiera v Job Centre. Väčšina tých stránok stála za hovno a ten ostatok za ešte väčšie. Ak mi google translator prezradil že sa práca zhoduje s lokalitou v okruhu aspoň 50km kde žijem, okamžite som posielal žiadosť. Nezáležalo mi na tom či je to plný pracovný úväzok alebo nie, nezáležalo mi na tom že vyžadujú dánštinu slovom a písmom. A presne takisto nikomu nezáležalo na mojich 127 životopisoch a motivačných listoch, ktoré som poslal. Na fejsbúku som narazil na skupinu ‘Job i Nordjylland’ . Nejaký típek postoval inzerát v dánčine, že hľadá vodiča kamiónu. Tak som mu napísal správu v angličtine, že idem do toho. Odpísal mi že ma nahlasuje polícii a zablokoval si ma. LOL.

Ultima Victor - 25. septembra 2015 
Tú skupinu na FB ‘Job i Nordjylland’ som začal častejšie sledovať, ľudia tam postovali džoby na umývanie, upratovanie a podobne. To by mi ako brigáda stačilo. Bolo to treba len prekladať z dánčiny. Dnes tam pridala nejaká blondínka inzerát v angličtine, že potrebuje dokladača tovaru do supermarketu. Poslal som žiadosť. Cez víkend sme zorganizovali party u nás na byte, bolo to príjemné. Asi o 2 dni mi niekto volal (asi tá blondína) že či môžem prísť večer o 23:45 na pohovor do supermarketu?! WTF?! To kto robí pohovor o takomto čase?! Neva. Konečne sa cítim po viac ako mesiaci aspoň na chvíľu úprimne šťastný, pretože mám prácu. Pretože keď sa už raz dostanete na pohovor, to už ako keby ste to mali vo vačku. Okrem toho v škole všetko v pohode. Boli sme s kamošmi na výlete v Skagene, najsevernejší bod Dánska. Pekné miesto, odporúčam. Pláže, dve moria a tak.  Behali sme tam bosí a natáčali vtákoviny na kameru. Vo vzduchu som cítil soľ a slobodu. Potom som 3 dni ležal v horúčkach so zápalom dutín v posteli. Zase tam fúkal ten hnusný, studený vietor.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

V Dánsku študujem Sport and Event management.

Blogy

|

Už viac ako 82831 z vás dostáva správy e-mailom