Denník N

Der Mann Luther a jeho i naše pochybnosti

Pochybovanie je mnohokrát kráčaním k viere.

Psychologicky je veľmi zaujímavé, prečo sa stal najznámejším a najvplyvnejším reformátorom práve Luther. Zo žánrovo ľahšej a uvoľnenejšej psychiatrickej literatúry vieme o mnohých jeho mučivých a trýznivých pocitoch zo seba samého (sebaobviňovanie a pohŕdanie sebou samým, pochybovanie o sebe), z Boha (strach, že bude zavrhnutý, v kombinácii s jeho neresťami – asi najmä z čias na hrade Wartburg, nie keď bol ešte augustiniánskym mníchom) a z diabla (proti ktorému bojoval snáď ešte divokejšie ako svätý Anton). Nemám na tomto mieste v úmysle psychiatrizovať jeho život. Každý máme svoje vlastné trápenie, svoje vlastné locus minoris resistantiae. V mnohom však to jeho vysvetľuje až násilné zavesenie sa na dôležitosť viery, takže je to napokon skôr akoby viera, ktorá prináša spasenie a je de facto jeho indikátorom, nie Boh (ak neveríš, že nie si spasený, tak nie si:). Akoby vôbec nebolo možné pochybovať. Pre Luthera bolo pochybovanie malígne. Mal z neho strach, bol to prejav temnoty v ňom.

Svoje trápenie vyriešil vskutku elegantne princípom sola fide (iba vierou), nech sa deje čokoľvek. Napriek skvelej teologickej hodnote tohto princípu je ale veľmi otázne, či ním nejako významnejšie pomohol k diferencovanému postoju súčasného kresťanstva, alebo len vytvoril milú a jemnú náboženskú psychoterapiu pre tých, ktorí si zúfajú z pochybovania.

Viera a pochybnosti sa nemôžu vylučovať, to vie každý pojedač Halíkových kníh (Co je bez chvění, není pevné).

Nezúfajte. Tak ako Descartes hovoril cogito ergo sum (myslím teda som), tak to cogito môžeme nahradiť pochybovaním, pretože to je práve prejavom (kritického!) myslenia. Dubito ergo sum (pochybujem, teda som). Práve takýto druh myslenia dnes potrebujeme, aby sme boli ľuďmi, ktorí sa neotáčajú za kdejakou ideológiou a monštróznymi idolmi, ale ľuďmi, ktorí v sebe kopú pevné základy. Môžeme podmanivo klesať pod uhrančivosťou bezmedzne veriacich, akým je napríklad kňaz vo filme Adamove jablká. Rozhodne je však pre mňa psychologicky bližšie byť neveriacim Tomášom a krútiť hlavou, Tomášom, ktorý sa snaží na vlastnej koži porozumieť tomu, čo mu druhí vykladajú o Bohu (či o svete – principiálne to je vlastne jedno – alebo chce byť niekto z vás programovo naivný?).

Pre tých, ktorí sa snažia uchopiť svet v jeho kráse i zložitosti, ako aj nájsť Božie miesto v ňom, sú pochybnosti hodnotnou cestou k Bohu. Lebo – podobne ako u Aristotela – sú prejavom údivu a vytvárajú otázky. A tie si už dnešní ľudia mnohokrát nechcú klásť (ateizmus), alebo sa ich klásť boja (fundamentalistický protestantizmus).

Pre mňa osobne – a verím, že nás je mnoho – je pochybovanie mnohokrát kráčaním k viere. Napokon, bolo ním vlastne aj pre Luthera. Kto nám zakáže pochybovať, zatarasuje most medzi nami a Bohom a núti nás, aby sme si predstavovali, že je všetko v poriadku a nech už je to s nami a s našim životom akokoľvek blbé, sme automaticky na tej druhej strane.

Nie, nie sme. Rozhodne nie automaticky. Len sme tomu silno uverili. Obranné mechanizmy sú sviňa.

Teraz najčítanejšie