Desať rokov úsilia o premenu školstva
Sústrediť sa treba na skvalitnenie vzdelávacieho systému, v ktorom by sa malo preniesť viac pozornosti na deti, žiakov a študentov.
Zdroj fotografie: pixabay.com
Časopis TREND sa začiatkom nového roka venoval horúcej téme – vzdelávaniu. Ponúkol priestor učiteľom, priniesol anketu politických strán, ktoré v nej prezentovali svoje zámery v oblasti školstva do budúcna a obzrel sa aj do nedávnej histórie reformných snáh na Slovensku. Pripomenul, že prvý pokus vniesť do školstva viac slobody pre učiteľov a spestriť výučbu pre žiakov, sa odohral presne pred desiatimi rokmi.
Stojí za to zalistovať v pamäti a oprášiť idey, na ktorých bol postavený prvý reformný návrh školského zákona v roku 2006, ktorý sme vtedy spolu s kolegami pedagógmi a právnikmi pripravili pre vtedajšieho ministra školstva Martina Fronca.
Už vtedy sme ponúkali učiteľom viac slobody a zároveň aj potrebný servis, rodičom skvalitnenie vzdelávacích služieb a ich deťom spestrenie výučby a individuálny prístup. Žiaľ, nepodarilo sa. Hoci bol návrh zákona opakovane predložený na rokovanie do Národnej rady SR, poslanci ho neschválili. Namiesto neho podporili v roku 2008 „reformné“ zámery ministra Jána Mikolaja.
Prvý reformný návrh školského zákona
O čo vlastne usiloval návrh školského zákona, ktorý vznikol na základe spolupráce s ministrom Martinom Froncom v roku 2006? A čo si z neho osvojil minister Ján Mikolaj vo svojej „deforme“ a čo z neho odmietol?
Návrh nového školského zákona z roku 2006 predstavil po prvý krát na Slovensku dvojúrovňový model štátnych a školských vzdelávacích programov. Inšpiráciu sme vtedy čerpali najmä z Českej republiky, v ktorej boli v tom čase tzv. rámcové (štátne) a školské vzdelávacie programy už realitou.
Návrh prvého reformného zákona zavádzal aj ďalšie novinky, ktoré mali potenciál pohnúť naše školstvo dopredu. V jeho jednotlivých ustanovenia sme sa napríklad snažili:
- zaviazať vládu, aby každých sedem rokov pripravila a schválila stratégiu rozvoja vzdelávania v úzkej spolupráci s Kurikulárnou radou a ďalšími odborníkmi, aby sa školstvo neriadilo živelne,
- zriadiť Kurikulárnu radu ako odborný, iniciačný a poradný orgán vlády, zodpovedný za tvorbu a napĺňanie stratégie a štátnych vzdelávacích programov, aby každý nový minister svojvoľne nepridával či neodoberal školám povinné predmety,
- zaviazať vládu, aby pred schválením stratégie iniciovala verejnú diskusiu, aby pokusy o zadefinovanie vízií do budúcna nevznikali tajne na Stromovej, ale v otvorenej komunikácii s učiteľmi a rodičmi,
- garantovať, že štátne vzdelávacie programy zúžia rozsah povinného obsahu vzdelávania na nevyhnutné minimum, aby mali školy dostatok priestoru na tvorbu jedinečných školských vzdelávacích programov,
- zadefinovať povinný obsah vzdelávania v rámci vzdelávacích oblastí a stupňov vzdelania, aby štát nediktoval školám učivo príliš podrobne,
- zaviesť expertné overenie školských vzdelávacích programov, aby mali školy možnosť vytvárať svoje programy pod vedením odborníkov a zároveň mali istotu, že je sú ich programy v súlade so všetkými pravidlami a inšpekcia ich nemôže sankcionovať,
- školám ponúknuť služby vzdelávacích expertov priamo v teréne, aby mali učitelia pomoc nielen pri písaní školských programov, ale aj v ďalších situáciách,
- zaviesť tzv. obsahové a výkonové štandardy vo vzdelávaní, definované na 3 úrovniach (základná, stredná a pokročilá), aby sa posilnil individuálny prístup k žiakom a aby mali učitelia motiváciu zlepšovať ich výkon,
- otvoriť trh s učebnicami a zodpovednosť za výber učebníc a učebných materiálov a za ich nákup preniesť priamo na školy, aby mali možnosť zladiť učebnice s ponúkaným programom a s potrebami konkrétnych žiakov,
- zrušiť experimentálne overovanie inovácií v školstve, aby boli samotné školské vzdelávacie programy dostatočným impulzom pre školy zavádzať inovatívne formy výučby,
- účinnosť zákona načasovať tak, aby bolo školské prostredie na zmeny dostatočne pripravené.
Keď robia dvaja to isté, nie je to isté
Počas prvej vlády Roberta Fica sa však v roku 2008 podarilo presadiť ministrovi Jánovi Mikolajovi iný školský zákon. V mnohom sa síce podobal na ten náš pôvodný, no v zásadných veciach sa zmenil:
- vypustil povinnosť vlády pripraviť stratégiu vzdelávania do budúcna, v dôsledku čoho Slovensko dodnes nemá v školstve jasnú víziu,
- rezignoval na ukotvenie verejnej diskusie ako dôležitého nástroja vytvárania spoločenského konsenzu v oblasti vzdelávania, „vďaka“ čomu sa školstvo naďalej riadi direktívne formou príkazov,
- Kurikulárnu radu zriadil len ako poradný orgán ministra školstva bez dôležitých kompetencií, a tak sa na ňu už dnes celkom zabudlo,
- štátne vzdelávacie programy definoval v podobe pripomínajúcej tradičné jednotné osnovy, takže k skutočnému uvoľneniu v oblasti obsahu vzdelávania nedošlo,
- učiteľom neponúkol expertnú pomoc pri tvorbe školských vzdelávacích programov, ale ich hodil do vody počas letných prázdnin celkom nepripravených,
- neotvoril trh s učebnicami, ale učebnicovú politiku ponechal v rukách ministerstva, ktoré ju nezvláda a školy dodnes trpia chronickým nedostatkom tzv. „reformných“ učebníc,
- nezrušil experimentálne overovanie inovácií v školách, ale umožnil ministerstvu používať ho naďalej ako páku na reguláciu kreativity učiteľov.
Namiesto opravy urobili ďalšie vlády iba ďalšie chyby
Počas krátkeho pôsobenia Eugena Jurzycu, ktorý vystriedal Mikolaja v ministerskom kresle v roku 2011, k náprave nedošlo. Príležitosť opraviť zbabranú „deformu“ ministra Mikolaja dostala teda druhá vláda Roberta Fica.
Jednofarebná vláda Smeru mohla poľahky ukázať – ak by naozaj chcela – že školstvu už lepšie rozumie a že sa ho snaží zmeniť k lepšiemu. Nič z toho však za ostatné štyri roky nedokázala, iba v školstve dvakrát vymenila ministra. Aj tým dala jasne najavo, aký význam tomuto rezortu v skutočnosti prikladala.
Niektoré novely školských právnych predpisov, prijaté v tomto období, celkovú situáciu v školstve iba zhoršili – sprísnilo sa direktívne riadenie škôl, oslabili sa demokratické princípy verejnej kontroly a hlas rodičov a učiteľov, nové štátne vzdelávacie programy vrátili do hry ideu jednotnej školy so štátom predpísanými predmetmi a učebnými osnovami.
Plán pre budúcnosť
V tohtoročnej januárovej ankete TRENDU Smer uviedol, že do ďalšieho obdobia potrebuje školstvo najmä „lepší manažment, jasnejšie definované štandardy kvality, s prísnejším meraním.“ Smer sľubuje intenzívnejšiu kontrolu škôl zo strany inšpekcie a skvalitnenie vzdelávania učiteľov. Ani slovom však nespomína žiakov. Pritom práve deti a tínedžeri sú v systéme vzdelávania kľúčovými aktérmi a pozornosť treba zamerať najmä na nich.
Hlavnou výzvou pre nasledujúce obdobie nie je sprísnenie merania, teda testovania žiakov po skončení I. a II. stupňa základnej školy a v maturitnom ročníku, ale hľadanie možností ako zlepšovať výsledky žiakov priebežne, teda ešte predtým, ako tieto vzdelávacie stupne ukončia.
Zo všetkých oslovených politických strán si plný rozsah tejto výzvy uvedomuje iba #Sieť, ktorá v spomínanej ankete uviedla, že „sústrediť sa treba na skvalitnenie vzdelávacieho systému, v ktorom treba preniesť viac pozornosti na deti, žiakov a študentov. Investície, vynaložené do zlepšenia výučby, posilnenia individuálneho prístupu a do včasnej intervencie, môžu byť totiž v konečnom dôsledku pre štát menej nákladné ako investície, vynakladané neskôr na riešenie problémov absolventov škôl, ktorí si nevedia nájsť uplatnenie.“
Dôležitejšie ako prísľuby je však odhodlanie a reálny plán potrebné zlepšenie vzdelávania skutočne presadiť.