Deti potrebujú konflikty viac, ako jedlo. My tiež.

Konflikt je božská mana. Pre dieťa je konflikt ohromne zaujímavý. Často sú to pre dieťa jediné chvíle, kedy zažíva svojho rodiča, či učiteľa takého, aký naozaj je. Bez pretvárky a bez masky. A toto deti pre svoj duševný rast potrebujú viac, ako vodu a jedlo.

V puberte má konflikt iný rozmer. Dospievajúce deti od 5. do 7. ročníka strácajú záujem o učivo, lebo sa im otvára neprebádaná džungľa vzťahov. A vzťahy stoja na hraniciach. Hranice sa vytvárajú v konfliktoch. Pubertiak v konfliktoch prekračuje hranice ostatných a tým ich spoznáva. Zároveň ostatní pubertiaci prekračujú jeho hranice a on sa ich učí brániť. Je to pre nich dôležité, preto to robia tak vášnivo a často. Keď deťom a pubertiakom zakážeme konflikty, urobíme z nich sociálnych idiotov. A sociálni idioti sú Robinsoni. Sme civilizácia sociálnych idiotov.

Páčia sa nám ľudia s dobre rozvinutou empatiou. To sú ľudia, ktorí dobre vnímajú hranice ostatných ľudí i svoje vlastné a dokážu s nimi pracovať vedome. Empatia sa dá získať len pubertou plnou konfliktov. V konflikte totiž prekračujeme hranice ostatných a zažívame dôsledky. Pubertiaci majú často dominantnú potrebu v každej situácii prejsť cez hranice rodiča, spolužiaka, učiteľky a obetujú tomu v danom momente všetko. Keď hovorím o puberte plnej konfliktov, nemyslím tým len fyzický vek dospievania. Poznám dospelých ľudí, ktorí ešte nezavŕšili konfliktné obdobie. Pre mnohých dôchodcov je to typické. Agresívni dôchodcovia sú čistí pubertiaci. A sú milí rovnako, ako pubertiaci v konfliktoch, ak ako rodič, či učiteľ necítim pocit viny pri pohľade na nich. Tu býva kameň úrazu – ak mám ako učiteľ konflikty v triede, čítam si to sám pre seba: „Som zlý učiteľ!“. Rodič konfliktných detí to vidí: „Som zlý rodič!“ Ako mi konflikt môže pripadať milý, keď som vo svojom osobnom pocitovom pekle?

Trochu mystifikujem, lebo zakázať konflikty sa nedá. Často deťom zakazujeme spektakulárne prejavy fyzických i slovných konfliktov a oni naozaj prestanú kričať, nadávať a biť sa. Avšak deti sa naučia z otvorených vojen urobiť vojny obchododné, tiché, skryté a zákerné, plné sociálnych pascí a intríg – pre väčšinu dospelých ľudí neviditeľné.

Mladší súrodenci vedia dohnať starších do šialenstva rafinovanými provokáciami, ktoré rodičia nevidia, alebo nedokážu prečítať. Mladší súrodenci dokážu dlhší čas vytvárať napätie, vystavať komplikovanú zápletku, zručne narábajú s chorobami a s úrazmi. A všetko je to pre nich len hra, aby vystavali solídny konflikt.

Starší súrodenci tieto situácie čítajú správne a reagujú na ne zdravo – fyzickým útokom, alebo ignoráciou divadla mladších. My rodičia a učitelia dokážeme tieto situácie čítať málokedy, obzvlášť na pieskovisku plnom iných ľudí.

Ako rodič, učiteľ a vášnivý pozorovateľ života tvrdím niekoľko tvrdení:

1. Deti vchádzajú do našich životov práve preto, aby otvárali naše vnútorné konflikty.
2. Otvorené konflikty – bitka krik nadávky – sú menej nebezpečné, ako tie skryté – čiže „konflikty v rámci pravidiel slušnosti“.
3. Ďalej tvrdím, že konflikty sú nevyhnutnou súčasťou duševnej hygieny každého človeka.
4. Konflikty sú bezpečné, do nebezpečnej agresie prechádzajú len potláčané konflikty.
5. Čím viac deti i dospelí plačú, tým ľahšie prechádzajú konfliktmi.
6.  Prirodzený zmysel konfliktov je ukazovať nám, kde naše predstavy nesedia s realitou. A zladenie našich posunutých predstáv so skutočnosťou potom prebieha plačom.

Ja neverím, že konflikty sú medzi ľuďmi. Konflikty sú v ľuďoch. Každý máme svoju vlastnú zbierku, svoj Louvre konfliktov. Situácie, v ktorých vybuchujeme, nám zrkadlia náš vlastný hnev a strach, temné žážitky v minulosti. Ak pri niekom vybuchnem, pýtam sa sám seba: „Čo vo mne situácia s týmto človekom otvára?“ Tento spôsob mojej duševnej práce moje vlastné deti, aj deti v triede milujú. Sú ochotné rozpútať 3.svetovú vojnu, aby videli, aké peklo to vo mne otvorí a ako ja s ním naložím. A keď im to ukážem, rozžiaria sa im oči.

Prečo o tom píšem v kontexte slobody v školách? Lebo na naše školstvo sa môžeme pozerať, ako na prehriaty parný kotol pred výbuchom. Akákoľvek zmena v školstve vyvolá výbuch hnevu učiteľov. Každý, kto prinesie akúkoľvek zmenu v školstve vyvolá hnev podráždených učiteľov a rodičov.  V mojich blogoch píšem o nevyhnutnosti oslobodenia a decentralizovania moci v školstve. Keď nejaký šikovný minister pustí školy z reťaze, vyvolá oceán hnevu. Tento hnev, ale nesúvisí s touto zmenou. Hnev, ktorý  v nás vrie,  sme si my učitelia a rodičia našetrili za posledných 60 rokov. Je to dlhodobo zbieraný a poctivo potláčaný hnev, ktorý sa blíži kritickému bodu.

Takže pokojne do zmien. Nahnevaní učitelia sú pekní rovnako, ako nahnevané deti. Hovorí to o nás učiteľoch, že sa citovo prebúdzame a začíname sa venovať vlastnej pocitovej hygiene. Zombíci učitelia sa stávajú ľuďmi. Znamená to, že sa končí čas citovo vyhasnutých suchárov recitujúcich poučky spoza katedry.

Konflikt je zdravý. A keď sa ho nebojíme, tak aj pekný. Avšak strach z konfliktov zabije ŽIVOT. V rodine, v škole, v školstve. Pokojne do zmien. Pár vreskov, štrajkov, petícií a mediálnych škandálov predsa minister školstva môže zvládnuť. Potom príde čerstvý vánok, ako po každej búrke. To je predsa zmysel konfliktov.

 Poznámka: Moje postrehy o konfliktoch pochádzajú z práce s viac menej normálnymi školskými deťmi a s ich rodičmi. Žiadne deti z polepšovne a žiadni rodičia z basy.