Denník N

Deti revolúcie občas nepožiera revolúcia, požierajú sa oni sami

Na výročie Nežnej revolúcie mnohí rekapitulujeme, čo spôsobilo, že sa vôbec uskutočnila, ako to bolo na jej začiatku a ako je to v súčasnosti. Spomenieme si na štrnganie kľúčov počas novembrových demonštrácií, ktorým sme odzváňali totalitnému režimu, ale aj na to, ako sme žiadali, aby boli z vyšetrovacej väzby prepustení disidenti. Veď sa za mreže dostali len preto, že boli za zrušenie vlády jednej strany, nastolenie demokratického, pluralitného systému, slobodu slova, právny štát, rešpektovanie ľudských práv, teda za všetko to, kvôli čomu sme demonštrovali. Napríklad išlo o Jána Čarnogurského.

Zatkli ho medzi iným aj preto, že v auguste 89 si spolu s ďalšími z tzv. bratislavskej päťky chcel uctiť obete vojsk Varšavskej zmluvy, zavraždené v prvých dňoch okupácie Československa v roku 1968. Po novembri 89 sa stal symbolom demokrata. Úcte spoločnosti voči nemu aj zodpovedali politické funkcie – bol podpredsedom federálnej vlády, predsedom slovenskej vlády, ministrom spravodlivosti. Z vrcholovej politiky sa stiahol v roku 2 000.

Teraz opäť necháva o sebe vedieť. Aktívne sa usiluje vstúpiť do politiky cez blogy, nespočetné vyhlásenia na facebookoch a aj predsedaním Slovensko ruskej spoločnosti. Lenže obhajuje opačnú názorovú stranu, čo miestami pôsobí, akoby karikoval sám seba, respektíve to, o čo mu išlo v časoch totality.

Čarnogurský sa totiž až s obdivuhodnou zanovitosťou stal obhajcom Vladimira Putina a jeho autoritárskej politiky. A púšťa sa nebojácne do nekritickej obhajoby putinovskej politiky aj v rámci tých najkontroverznejších tém, akými sú anexia Krymu, či vražda Putinovho kritika Borisa Nemcova. Prinajmenšom zarážajúce je, že hoci Čarnogurský je právnikom, častokrát pri svojej obhajobe veľkoryso preskočí fakty, ktoré nepotvrdzujú jeho, respektíve putinovské stanovisko, a do úvahy berie len to, čo sa mu hodí. Zrejme je to iba zvláštna zhoda okolností, že ide zakaždým len o tie argumenty a slovné spojenia, ktorými sa vyjadrujú nespočetné webstránky ruskej propagandy.

Samotný Vladimir Putin je podľa Čarnogurského príjemný chlapík. „Je fajn. Taký je môj subjektívny názor,“ lakonicky poznamenal vo februári 2014. A vzápätí matematicky vyrátal počet spoločných stretnutí: do februára 2014 sa s ním stretol deväťkrát a z toho mu sedemkrát položil otázku. Ten počet do dnešných dní pravdaže narástol. V októbri tohto roku napríklad na facebook Čarnogurský napísal, že Putin na stretnutí Valdajského klubu v Soči hovoril „uvoľnene a cieľavedome“. A vzápätí priblížil životné krédo Putina, ktoré Čarnogurského natoľko fascinovalo, až sa s ním musel podeliť: „Pred päťdesiatimi rokmi ho /teda Putina/ naučila leningradská ulica – ak je bitka nevyhnutná, udri prvý.“

Keď ale ide o tému, jednoznačne dokazujúcu pošliapavanie demokratických práv v súčasnom Rusku, tú Čarnogurský veľkoryso prehliadne. Tak v máji tohto roku prehliadol prijatie kontroverzného zákona o nežiaducich mimovládnych organizáciách. Pozorovatelia, ale aj OBSE odsúdili tento zákon, pretože podľa nich ohrozuje základné demokratické práva. Zákon totiž umožňuje ruskej generálnej prokuratúre ktorúkoľvek mimovládnu organizáciu, pôsobiacu v Rusku, označiť za nežiaducu, ohrozujúcu bezpečnosť štátu, respektíve jeho ústavný poriadok. Navyše podľa zákona je možné predstaviteľov onálepkovaných organizácií odsúdiť na nútené práce, alebo až na šesťročné väzenie.

Trvalo len dva mesiace a na podklade tohto zákona ruská generálna prokuratúra vyhlásila za nežiaducu na území Ruska poprednú americkú nadáciu NED /National Endowment for Democracy/. Nadácia reagovala vyhlásením, v ktorom postup prokuratúry označila za súčasť úsilia ruskej vlády „zastrašiť a izolovať ruských občanov“. „Tento zákon, rovnako ako aj tie, ktoré mu predchádzali, odporuje vlastnej ústave Ruska, ako aj početným medzinárodným zákonom a dohodám,“ citovala z vyhlásenia AP.

Na rozdiel od kontroverzného zákona sa Čarnogurský anexii Krymu venuje rád a často. Hoci zase takpovediac putinovsky. Podľa neho anexia je správna, keďže sa ňou napravila krivda z minulosti. „Po 60-tich rokoch sa napravila krivda, ktorú spôsobil bláznivý komunistický funkcionár,“ napísal Čarnogurský. Tým funkcionárom myslel Nikitu Chruščova.

Podľa Čarnogurského navyše o anexii rozhodlo referendum na Kryme.

Že očividne nespĺňalo podmienky ukrajinskej ústavy, keďže podľa nej sa územné zmeny Ukrajiny musia riešiť iba celoukrajinským referendom, čo sa v rámci Krymu nestalo, tomu sa nevenuje. A nevenuje sa ani tomu, že referendum na Kryme počas niekoľkých týždňov zorganizovala administratíva Krymu, ktorú po obsadení vládnych budov dosadila ruská armáda. Hoci Čarnogurský pripustil, že vojaci, ktorí obsadili Krym, boli zo susedného štátu: „Vladimír Putin neskôr priznal, že zelení mužíci boli vojaci ruskej armády.“ Podľa neho to ale nie je vôbec problém: „Vstupom do Ruskej federácie sa na Kryme zachoval mier.“

Sociologička Oľga Gyárfášová sa na Čarnogurského obdivovanie Putinovej politiky pozerá viac ako kriticky: „Putin je autokratický líder, ktorý nectí liberálnu demokraciu a základné slobody, ale dokonca ani medzinárodné právo a zvrchovanosť hraníc iných štátov,“ povedala. Gyárfášová nedokáže podobné postoje ospravedlniť: „Bez ohľadu na to, či motívom pre jeho nekritické obdivovanie je obdiv k pevnej ruke a poriadku alebo k spájaniu politiky s konzervatívnou náboženskou ideológiou, alebo sympatie k anachronickej a dnes dokonca nebezpečnej myšlienke panslavizmu.“

Putinova politika podľa Gyárfášovej možno lieči komplex zo straty sovietskeho impéria, ale neponúka žiadnu modernú víziu pre dnešné Rusko.

Bezpečnostný analytik Ivo Samson zase zdôraznil, že  prezident Putin predstavuje niečo, čomu občas nezrelé národy prepadajú: politiku silnej ruky. „Na Slovensku sa k obdivu pre prezidenta Putina pridáva aj nostalgia za režimom, počas ktorého vláda silnej ruky bola ústavne chránená. Nie je náhodné, že k nekritickému obdivovaniu politiky prezidenta Putina sa hlásia tí, čo vedome či podvedome túžia po kolektivizme: neonacisti, neomarxisti, skinheadi…“ doplnil Samson.

A priam v bojovej póze sa Čarnogurský ocitne, keď bojuje proti členstvu Slovenska v Severoatlantickej aliancii. V rámci tohto ľúteho boja sa Čarnogurský spojil aj so slovenskou extrémnou ľavicou – komunistami, aj s extrémnou pravicou – obdivovateľmi nacistického Slovenského štátu a jeho prezidenta Jozefa Tisu. „Do NATO nás vmanévrovali klamstvami a nátlakom,“ tvrdí Čarnogurský. „Rusko nepovažujeme za nepriateľa Slovenska,“ hlása ďalej a USA na druhej strane nazýva „hlavným vojnotvorcom“.

Samson sa na vystúpenie Slovenska z NATO a na Rusko na rozdiel od Čarnogurského pozerá ako na bezpečnostnú hrozbu pre Slovensko:  „Prestať byť členom NATO by pre Slovensko znamenalo chaos a to, čomu sa kedysi hovorilo ‚bezpečnostné vákuum‘. Toto vákuum by ale veľmi ochotne vyplnilo Rusko, čím by sme sa vrátili do niečoho takého zvrhlého, ako bola Varšavská zmluva,“ zdôraznil Samson.

Aj podľa Gyárfášovej by vystúpenie z NATO pre Slovensko znamenalo obrovský krok späť. Stratu bezpečnostnej poistky. „Avšak najmä vystúpenie zo spoločenstva, ktoré nie je len vojenským zoskupením, ale znamená prihlásenie sa k západným demokratickým hodnotám. Bolo by to v istom zmysle popretie celého ponovembrového vývoja a pilierov, na ktorých dnes Slovensko stojí.“

V týchto dňoch sa Čarnogurský vyjadril na facebooku: „V roku 1989 sme túto krajinu vytrhli z moci komunistov a nastolili sme demokraciu. Odvtedy nám demokraciu ukradli a musíme ju nastoliť znovu. Tak je to s nami.“ Čo si ale pod demokraciou predstavuje, to nešpecifikoval. Podľa jeho opakovaných vyjadrení najpravdepodobnejšie autoritársku politiku Vladimira Putina.

Vraví sa, že revolúcia požiera vlastné deti. Jána Čarnogurského revolúcia nezničila. Čarnogurský svoj obraz nebojácneho demokrata, ktorý bojoval za slobodu a dodržiavanie ľudských práv aj počas totality a riskoval svoju vlastnú existenciu, ničí, alebo povedané inak – požiera sám. Sám a dobrovoľne sa totiž stal demonštratívnym vyznávačom potláčania demokracie. Ako sme už spomenuli – súčasné pôsobenie Čarnogurského je trápnym výsmechom jeho vlastnej minulosti.

Teraz najčítanejšie