Deti
Ich tváre sú také zvláštne…
Pobalí veci, oblečie si bundu a letmým pohľadom pozrie do zrkadla. Rukou si prehrabne vlasy, jeden prameň mu skĺzol priamo do čela. V okamihu zavrie skriňu, v mysli sa vráti k pracovným povinnostiam, skoro zabudol, zohne sa a zo spodnej zásuvky vyberie kôpku papierov. Chýbali by mu, bez nich by sa s robotou nepohol a to si nemôže dovoliť, kompletný materiál musí odovzdať na konci týždňa. Konečne môže vypadnúť, štrkot kľúčov je definitívnou bodkou za dnešným pracovným dňom. I keď, nie je to celkom pravda, už vyše týždňa si nosí robotu i domov. Manželka si ho veľmi neužije a s dcérou je to ešte horšie, ale zatiaľ to lepšie nebude.
Zamyslený vyjde na ulicu, dnes je odkázaný na služby mestskej hromadnej dopravy. Hodiny sú neúprosné, všetky spoje idúce požadovaným smerom pred chvíľkou odišli. Z vrecka nohavíc vytiahne mobilný telefón a starostlivo prezerá jeho zákutia, má tam nejakú neprečítanú správu od kolegu. Nestihne ju otvoriť, do uší mu vlezie smiech, hlasný, prenikavý. Zodvihne oči, oproti nemu kráča trojica, jedna vedľa druhej a tretia v tesnom závese. Chichúňajú sa, priam sa zadúšajú smiechom, popri tom hľadia na neho. Chvíľku na ne pozerá, nie, taký smiešny nie som, neveriacky pokrúti hlavou. Ich tváre sú také zvláštne, detailnejší pohľad prezrádza, že sú to ešte deti, môžu mať desať či jedenásť. Pozerajú mu do tváre, ich oči sú také pichľavé a pohľad rajcovný. Napriek svojmu veku sa cíti nepríjemne, radšej odvráti zrak a pridá do kroku, občas tejto generácii skutočne nerozumie.