Detská ombudsmanka

„Vieš kto som?“
„Stará bosorka!“
„Ale Natálka,“ hrkútavo sa rozosmiala teta Vierka. „Ja nie som stará bosorka, ale detská ombudsmanka!“
„Aha..“
„Vieš čo robí detská ombudsmanka?“
Natálka vyplazila jazyk, nafúkla obe líca a otrávene pokrútila hlavou.
„Detská ombudsmanka je dobručká tetuška, ktorá doširoka roztvorí svoje šľachetné srdiečko, aby neustále mohla rozdávať lásku a pomáhať všetkým nešťastným detičkám.“
„Takže, ty mi pomáhaš?“
„Áno, pomáham a ani si nevieš predstaviť ako veľmi rada pomáham,“ detskej ombudsmanke sa vzrušene rozvlnilo mohutné poprsie, ozdobené nádhernou umelou ružou.
„Daj mi cigu.“
„Cigu??“ prekvapene zhíkla detská ombudsmanka. „Zlatíčko a čo ty nevieš, že všetky návykové látky sú veľmi, ale veľmi!! škodlivé pre zdravý vývin detského organizmu?“
„Kde si bola, keď nás tatko mlátil poriskom od krompáča?“ Natálka si oboma dlaňami podoprela hlavu a uprene sa pozrela detskej ombudsmanke rovno do očí.
„To som ešte nebola vo funkcii.“
„A kde si bola, keď nás tatko aj s mamou priväzoval o válov a na celú Lehotu vyvreskoval, že nás zabije?“
„Tvoj.. otecko ťa priväzoval.. o válov?“ detská ombudsmanka mala čo robiť aby sa nahlas nerozrevala.
„Kravám dal aspoň nažrať,“ nezúčastnene pokračovala Natálka. „Maline, Brezule a Ryšani dal vždy nažrať. Potom im napustil čerstvú vodu a vymenil slamu. Ale my s maminkou sme ležali na  betónovej dlážke a celý čas sme sa triasli, kedy nás zase zrúbe.“
„A to sa nenašiel nik, kto by vám pomohol?“ pobúrene zašeptala detská ombudsmanka. „Natálka, to sa v celej dedine naozaj nenašiel nik..“
„A kde si bola, keď ma v decáku znásilnili?“
„Znásilnili?“ detskej ombudsmanke vyhŕkli slzy zúfalstva. „Naozaj ťa znásilnili?“ usedavo sa rozplakala, lebo raz nedokázala pochopiť ako niekto mohol znásilniť také útle a drobné telíčko. „Neboj sa!“ rozčúlene skríkla. „Natálka už sa nikdy nemusíš báť! Lebo všetko dáme do poriadku,“ detská ombudsmanka si utrela slzy a spokojne sa usmiala, lebo sa jej zrazu zazdalo, že sa jej podarilo prešmyknúť do komplikovaných záhybov doráňanej detskej dušičky. „Natálka, skutočne sa už nemusíš ničoho báť,“ ľútostivo zopakovala a nežného anjelika s nevinnými modrými očkami pohladkala po blonďavých vláskoch.
„Čo to robíš, ty stará piča!?!“  zjačala šokovaná Natálka. „Čo to robíš?!?“ vyľakane odskočila nabok a vo vydesenom kŕči sa schúlila do malého klbka. „Už sa ma neopováž dotýkať!!“ zaškrípala zubami a zúrivo zaťala päste. „Už sa ma nikdy neopováž hladkať!“ bojovne vystrčila špicatú bradu. „Stará a odporná krava! Ak sa ma ešte raz dotkneš, tak ťa rovno podrežem!“
„Prepáč, prepáč,“ detská ombudsmanka sa vyplašene chytila za srdce, otrasená šialenou nenávisťou, akú nezažila ani v parlamente „Prepáč, naozaj prepáč. Vôbec som netušila, že si taká precitlivená na cudzie dotyky. Naozaj sa nehnevaj. Natálka prepáč, ani  v tom najhoršom sne by ma nenapadlo, že..“
„Choď do riti, ty lesba škaredá!! Taká hnusná a nechutná lesba ako si ty, ma nikdy nebude obchytkávať!“
„Prepáč, prepáč prepáč.. Natálka, ja  som naozaj na nič zlé nemyslela. Naopak. Veľmi som si priala, aby sme sa aspoň trochu zblížili. Áno. Máš pravdu. Musím byť obozozretnejšia. Ešte raz prepáč. Natálka, ak si neželáš, aby som sa ťa dotýkala, tak sa ťa už nikdy nedotknem. Len mi preboha povedz ako to vtedy bolo a koľko si mala rokov?“
„Trinásť!“ odsekla nežná, éterická bytosť. Špinavým a poobhryzaným nechtom sa pošparchala medzi zubami a čosi s odporom vypľula. „Tak máš tú cigu?“
„Natálka., ty si mala iba trinásť? A už si…?“
„Čomu sa čuduješ?! Že som ešte nemala trinásť, keď som trtkala s celou futbalovou jedenástkou?!“
Detská ombudsmanka sa pozrela do vyšetrovacieho spisu a podozrievavo si premerala mladistvú delikventku. „Nemala si skôr šesťnasť? Tu sa píše, že pri kolektívnom pohlavnom akte, ktorý sa po vzájomnom súhlase odohral v šatni miestneho futbalového klubu si mala šestnásť rokov.“
„Akých šestnásť? Mala som dvanásť.“
„Nemala si sedemnásť?“
„Kráááva blbáá! Zase ma postretlo šťastie! Práve ja musím natrafiť na tupú kravu, čo vyzerá ako nafúknutá ropucha! Kde si nabrala tých sedemnásť? V sedemnástich už budem mať najmenej tri deti a päť výškrabov!“
„Nemala si osemnásť?“
„Prečo sa stále pýtaš na také sprostosti?“ Natálka už začala strácať trpezlivosť. Skúmavo sa poobzerala okolo seba. „Cez zamrežované okno to nepôjde,“ pomyslela si. „Ak však neprestane s tými debilnými otázkami, tak ma odvezú do cvokárne.“
„Srdiečko zlaté,“ zaprosíkala detská ombudsmanka a usmiala sa sladšie ako mesiac vo splne. „Chcela by som ťa o niečo požiadať. Aby si mi hovorila len čistú pravdu. So všetkým sa mi zdôver. Vôbec mi nič nezatajuj. Natálka, len tak sa zbavíš tej hroznej traumy, ak zo seba dostaneš všetky tie chmúry. Nehanbi sa, všetko mi povedz. Keby si však mohla byť trošku milučká. Natálka ani netušíš akú by si mi spravila radosť, keby nezachádzala do takých nechutných príšerností.“
„Teta, a ty si mala koľko rokov, keď ťa prvýkrát pojebali?“
„Prečo tak hrozne rozprávaš!? Prečo máš taký hnusný slovník? Nemôžeš byť aspoň trošku milená!? Nemôžeš byť aspoň na malú chvíľu dobré a slušne vychované dievčatko? Natálka!! Naozaj si mala iba trinásť?“
„Dvanásť a pol.“
„Možno sa ti to iba snívalo,“ s nádejou v hlase povedala detská ombudsmanka. „Dievčatkám v tvojom veku sa veľmi často prelína bujná fantázia so skutočnosťou. Možno sa ti snívalo o krásnom princovi na bielom koni a potom sa ti to všetko trošku poplietlo v tvojej hlavičke.“
„Čo ti drbe? Aký krásny princ na bielom koni? Cez prvý polčas ma ožrali a potom všetci pojebali,“ Natálka si skúmavo prezrela detskú ombudsmanku a keď videla, že z nej  nevymámi žiadnu cigaretu, z ušmudlanej podprsenky vytiahla vytrasenú papirosku. „Nemáš zapaľovač? Nemáš ani zapaľovač!? Ja sa z teba poseriem!  Teta, v tej futbalovej šatni nebol biely kôň, ale poriadne nadržaná futbalová jedenástka. Vieš na čo sa dobre pamätám?“ Natálka sa protivne uškrnula a necudne sa pohladkala v rozkroku. „Na spotené modré dresy s veľkými bielymi číslami. Žiadny biely kôň! Ale veľké biele čísla na modrých dresoch! Teta, naozaj chceš počuť pravdu? Celé mužstvo, všetci do jedného ma trtkali. Iba masérovi som nedala, lebo smrdel ako starý cap a ešte je aj hrbatý!“
„Prestaň! Prosím ťa prestaň! Už nechcem počúvať takéto odporné zvrátenosti! Rozumieš, o čom hovorím?! Nechcem to počuť!! A nevymýšľaj si!! Radšej mi prezraď, kto ťa nahovoril, aby si mi rozprávala také ohavné veci?“
„Nahovoril? Prečo by ma niekto nahováral? Aha, už tomu rozumiem. Hneď ako som zbadala ten tvoj ropuší ksicht, tak mi bolo jasné, že si obyčajná podrazáčka. Ako si sa predvádzala. Vraj mi bude pomáááhať. A nielen mne. Všetkým nešťastným detičkám! Takéto kecy o dobrom srdiečku som už počula najmenej stokrát. Najprv.. ťuťu-muťu, dobre dievčatko, všetko mi o sebe porozprávaj. A keď budem taká blbá, že to vykrámim, tak ma šupneš do pasťáku!“
„Vieš čomu nerozumiem Natálka?“
„Že nemáš cigarety?“
„Nie. Že nevieš čo robí detská ombudsmanka. V každej električke je predsa nalepený malý chutný plagátik s telefónnym čísielkom. Keď má nejaké dieťatko nejaké problémy, tak má zavolať práve na toto číslo.Pozorne si prečítaj ten plagátik. Ale ešte dôležitejšie je, aby si bola vnútorne presvedčená o tom, že celá naša spoločnosť na teba neustále myslí. Natálka! My ti  veľmi chceme pomôcť! Ale pomôcť ti môžeme iba vtedy, ak nám budeš naprosto dôverovať. Vieš čo. Ja ti to radšej, ešte raz ti to vysvetlím. Natálka, detská ombudsmanka je..“
Nemusíš mi to vysvetľovať! Ja veľmi dobre viem, kto je to detská odjebanka! Detská odjebanka je advokátka tých, čo ma potrtkali.“