Devín – Dukla – Nová Sedlica (20.deň)
Cemjata – Veľký Šariš – Terňa – chata Čergov – Žobrák (19.august 2015)
Budím sa znovu do slnečného rána. Veľký dážď zo západu Slovenska sa na východe nekoná. Tu pretrváva výrazné sucho. Rozhodne si však nato nesťažujem. Už putujem takmer tri týždne a vážnejšie som zmokol vlastne iba raz- pod Kloptaňou. Za hodinu mám zbalené a vyrážam bez raňajok- doprajem si čerstvé v najbližšej dedine. Popri strelnici pod lesom sa blížim k diaľnici D1, podchodom ju prechádzam a som v Malom Šariši. Upúta ma tu oválny tvar kostola. Zavítam do prvých potravín pri ceste. Nakupujem dačo zásob, na raňajky rodinné 500 g balenie parížáku a k tomu 5 rožkov. Niet tu veľa možností, kde sa v kľude najesť. Sadám teda na lavičku MHD a vybaľujem raňajky. Jedna z výhod putovania naťažko je, že sa môžete rozložiť s jedlom kdekoľvek a nevypadáte ako bezdomovec. Alebo ak aj vypadáte, je vám to fuk. Ľudia o vás nanajvýš zhovievavo zavadia pohľadom a náhlia sa za svojimi starosťami. Postupne spracúvam jeden rožok za druhým, až je celý nákup fuč. Vrátane polkilového balenia parížskeho šalátu. Organizmus má pri veľkej fyzickej záťaži i poriadne energetické nároky- vypýta si, čo mu náleží. A beztak to úplne nestačí. Na nohaviciach cítim, že som s váhou išiel dolu, aj keď nie príliš radikálne.
Preplnený po výdatných raňajkách sa gúľam smerom na Veľký Šariš. Čaká ma viac ako 10 kilometrový asfaltový úsek. No v sandáloch sa mi i po nepríjemnom asfalte ide dobre. Gratulujem si k nápadu sandále so sebou vôbec zobrať. V tvrdých Alaskách by som tu prišiel pravdepodobne o nohy. Navyše boty trošku ušetrím, prasklina na jednej z nich už vypadá hrozivo. Tak nech sa chúdence chvíľu nesú na batohu- zaslúžia si oddych. Vo Veľkom Šariši nezastavujem, prechádzam cez obec, na konci míňam známy pivovar. Ktorému chlapovi by sa tu nezrýchlil tep? Križujem hlavnú cestu I/68 po ktorej prúdi množstvo áut medzi Prešovom a Starou Ľubovňou. Do Kanaša je to ešte zopár kilometrov po asfalte, ale odsýpa to rýchlo. Len je zase teplo. Na konci Kanaša končí asfalt a vchádzam do lesa. Do sedla pod Lysou Strážou je značenie sporadické, ale stratiť sa niet veľmi kde. Za sedlom vychádzam na rozľahlých lúkach. Otvára sa mi výhľad na dedinku Terňa i na pohorie Čergov v pozadí. Je slnečno, oblohu zdobí iba sporadický biely obláčik. Dolinou popri potoku prichádzam do dediny. Nemám dôvod sa tu priveľmi zdržiavať, iba prezúvam obuv a zahryznem sa do 3 km asfaltového úseku do podhorskej osady Hradisko. Postupne sa mi odhaľujú výhľady na kužele šarišských sopiek, našťastie dávno vyhasnutých. Z Hradiska je postupné stúpanie na hrebeň Čergova, najprv po rozľahlých lúkach, neskôr v bukovom lese. Na chate Čergov zastihnem chatára- pripravuje s kamarátmi zásoby dreva na zimnú sezónu. Dávam si dve čapované záležitosti a poprosím o zásobu vody. Voľne dostupný prameň totiž pri chate niet. Chlapi sa poberajú preč a ja na ďalšiu cestu. Vystupujem na lúčnatý a otvorený vrchol Čergova. Cez Chochuľku a Bukový vrch prechádzam zachovalými , prevažne listnatými lesmi až na Žobrák. Za celý deň nestretám jediného turistu. Východná časť hlavnej turistickej magistrály zdá sa byť ľudoprázdna. Samota mi však nevadí, nemám problém vydržať sám so sebou i niekoľko dní. Môžem premýšľať a dokonale vyčistiť hlavu. Ďalšia z výhod dlhého putovania.
Na Žobrák prichádzam neskoro popoludní. Stoja tu dve rozhľadne skombinované s útulňou. Stará- chatrná sa hanblivo chúli pod lesom, nová, mohutná a žiariaca novotou sa hrdo vypína na masívnom betónovom podstavci. Je trojpodlažná, pričom v prízemí je priestranná útulňa, v ktorej sa pohodlne vyspí 10 ľudí, v prípade núdze i viac. Vedľa rozhľadne je obrovský altán s kompletne vymurovanou podlahou. Zamýšľam sa, na akú návštevnosť je to tu dimenzované. Však okrem pár SNP-čkarov tu málokto zablúdi či prenocuje. Idem preskúmať výhľady. Východným smerom sú skvelé, ale takmer rovnaké sú i zo zeme, lebo les tu padol za obeť stavbárom. Smerom na západ je výhľad zakrytý vysokými smrekmi, rozhľadňa totiž nepresahuje ich vrcholce. Takže táto stavba, ako mnohé iné podobného typu, sa mi javí dosť samoúčelná. Do večera ešte času dosť, ale som dosť unavený a uzimený. Telo sa ešte stále nevyrovnalo s náhlym poklesom teploty- a večer na kopci je chladný. Zaliezam do spacáku a lenivo driemem, keď ma zrazu vyruší buchot na dvere útulne. Prichádza partička 13-14 ročných šarvancov z blízkej dediny Šiba. Rozhodli sa prenocovať v prírode a stráviť večer pri táboráku. Vzhľadom na svoj vek sú patrične hluční a vyrehotaní. Neustále surfujú na svojich mobiloch a a riešia spolužiačky. Ich rýchlej šarišštine nie vždy spoľahlivo rozumiem- jazyková bariéra v rámci malého Slovenska. Uvarím večeru a zaliezam na pričňu do spacáku. Dnes som nejaký polámaný. Po zošerení chlapcov upozorňujem, že o deviatej vyžadujem kľud na spanie, inak zabezpečím, že ráno o piatej budú vstávať so mnou. Našťastie chalani idú von opekať , tak môžem v kľude zaspať. A spím tvrdo- až do rána o sebe neviem.
FOTOGALĚRIA: