Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (22.deň)

Zborovský hrad – Kurimka – Svidník – Kapišová (21.august 2015)

Ráno vstávam zavčasu,  budia ma hlasy ľudí.  Prví dobrovoľníci a aktivační pracovníci prichádzajú pracovať  na hrad.  Už sú oboznámení s večernou akciou, v dedine sa šíria správy  rýchlosťou blesku.  Naraňajkujem sa  a zberám sa ďalej. Dnes nemám presný plán, kam  prísť – okolnosti  ukážu.  Zrána idem po zarosených lúkach – kupodivu topánky so svojimi prasklinami vodu príliš nepúšťajú.  Chodník ma vytiahne na vrchol priľahlého kopca Jedlina,  tu však nieto žiadnej značky, tak svoj omyl musím skorigovať. Nakoniec  bez problémov prichádzam do obce Andrejová. Z nej letmo líznem iba horný koniec, značka totiž zahýba od dediny preč.  Po krátkom asfaltovom úseku treba z cesty odbočiť doprava  a prudko hore lúkami do lesa smerom na Kohútov.  Na lúke značenia ani chodníka niet, tak idem do jej  najvrchnejšieho kúta, kde očakávam pokračovanie  turistického chodníka.  Chodník tu naozaj nachádzam. Avšak značenie v tejto oblasti  je bezpochyby  najhoršie z celej trasy SNP.  Niekoľkokrát značku namáhavo hľadám a horšie neblúdim len vďaka tomu, že tento úsek som šiel v opačnom smere už vlani.  Nakoniec to predsa len vzdávam a nechám sa zvážnicou vytiahnuť až  na vrchol Kohútova.  Z neočakávaného výhľadu vidím mesto Bardejov a  Čergov v pozadí.  Ďalej idem po hrebeni, na ktorý sa červená skôr či neskôr musí pripojiť. Asi po kilometri sa tak skutočné deje.  Ale má takýto úsek aj jednu výhodu- všade je tu doslova záplava zrelých černíc.  Pri prvom kríku oberám čo môžem, pri  druhom vyberám už len tie najväčšie a najsladšie plody, pri ďalších už iba čo-to zobnem, aby sa nepovedalo.  A to ešte netuším, čo ma čaká na východ od Dukly. S občasnými prestávkami na kŕmenie  míňam Spálený vrch s dožívajúcou turistickou tabuľkou, Kohútov (číslo 2)  a dostávam sa na dostrel obce Kurimka. Dvojjazyčný názov  naznačuje, že som v rusínskej oblasti.

V Kurimke prestávku nerobím-  čaká ma  Čierna  hora.  Nie tá balkánska, ale východniarska. Nad dedinou sú pekné lúky, ktoré ma privedú pod Makovicu. Omrknem malú drevenú útulničku so studničkou  hneď vedľa. Prudším stúpaním v lese sa driapem na vrchol ku svätému Floriánovi. Je tu veľká lúka s množstvom prístreškov a lavíc. Zrejme sa tu konajú náboženské púte či zhromaždenia.  Dnes tu nie je ani nohy. Pokračujem ďalej po hrebeni,  najprv  klesám do sedla pod Makovicou a potom pozvoľným stúpaním cez bukové lesy dosahujem vrchol Čiernej hory. Stojí tu drevená rozhľadňa a luxusná murovaná  útulňa.  Krátko oddychujem a potom sa štverám po strmom rebríku na vrchol rozhľadničky. Počasie je pekné a výhľady  panoramatické v okruhu 360 stupňov.  Na severe vidieť pohraničné hory, na východe v opare Vihorlat, na západe v diaľke Čergov.  Nakuknem aj do útulne. Mal som tu možnosť prenocovať presne pred rokom. Tentokrát  však týmto luxusným nocľahom pohrdnem.  O druhej hodine poobede je príliš zavčasu končiť etapu. Navyše síl mám dosť a  rád by som si dal vo Svidníku nejaké dobré jedlo. Preto sa pohýnam ďalej. Hrebeň Čiernej hory je zakončený nevýrazným lúčnym kopcom zvaným Hoľa,  Za ním sa vnáram do lesa a  prudko klesám do Svidníka.

Svidník je posledné mesto na trase. Ďaleký východ aj pre Košičana. V meste nič priveľmi zaujímavé nie je. Čaká ma tu posledný veľký nákup potravín a  rád by som sa i dobre najedol. Za Svidníkom sú síce malé dedinky, ale väčšinou bez krčmy či obchodu. A za Duklou ma čakajú štyri dni divočiny- najbližšia civilizácia až v Novej Sedlici. V potravinách nakupujem veľa vecí, aby som  vystačil s proviantom až do konca. A začínam hľadať  nejakú dobrú reštauráciu. Vždy keď som v cudzom meste, tak sa spýtam domácich, čo by mi odporučili.  Vo Svidníku toho na výber moc nie je. Miestna postaršia pani ma posiela do reštauračného zariadenia s názvom Vermex.  Názov je to podivný, pripomína lieky na hlísty, ale dám na jej radu. Podnik je príjemný, takže vyberám z ponuky a objednávam si kompletný neskorý obed alebo skorú večeru- ako chcete.  Medzitým sa samozrejme očistím a skultúrnim,  pohľadám zástrčky na dobitie mobilu i fotoaparátu,  prezúvam sandále a môžem usadnúť ku stolu. Nesklamal som sa, jedlo je výborné, bol by hriech nespláchnuť ho dobrým čapovaným pivom.

Posilnený a zregenerovaný sa dvíham k odchodu. Ťažko skúšané pohorky sú bezpečne pripútané na batohu, sám si  vykračujem po Svidníku v sandáloch. V týchto miestach  trasu trošku  mením.  Nejdem ortodoxne podľa značky cez Nižnú Jedľovú, po hlavnej ceste smerujem rovno na  Kapišovú.  Deň už sa nachýlil k večeru a tak dúfam, že dakde v dedine zoženiem ubytovanie.  Od Košíc spím vonku a pravdepodobne i najbližšie 4 dní budem.  Neškodilo by trošku pookriať v mäkkej posteli a užiť si očistu v horúcej sprche.  Zo tri kilometre šliapem po hlavnej výpadovke zo Svidníka.  Dokonca mi zostavuje auto s francúzskou  ŠPZ-tkou – vidiac môj veľký batoh mi núkajú odvoz.  Posunkom poďakujem a naznačujem, že smerujem do tunajších blízkych hôr.  Nuž, vo svojej domovine  sú zrejme na podobných pútnikov zvyknutí a nezdráhajú sa pomôcť.  Pri odbočke  do dediny Kapišová a tzv. Údolia smrti je známy pamätník pozostávajúci zo sovietskeho a nemeckého tanku, pričom ten sovietsky sa chystá rozdrviť nemecký stroj.  V podvečernom žltom svetle si ho fotím spolu s dvomi čajočkami sediacimi na veži tanku, zatiaľ čo ich galáni postávajú dolu dávajúc ostentatívne najavo znudený nezáujem.  Následne sa poberám do Kapišovej. V dedine sa mi žiaľ ubytovanie nájsť nedarí. A do susedných obcí sa mi zachádzať nechce. Som z toho rozmrzený, ale neostáva mi nič iné, ako pokračovať ďalej a nájsť nejaké kľudné miestečko na bivak či stan.   Za Kapišovou je odbočka do Údolia smrti  a hneď vedľa pekná lúka pri potoku. Neváham, vyberám rovné miesto a staviam stan. Z cesty ešte dolieha hukot áut, ale okolo desiatej prevádzka utíchne a ja sa môžem uložiť k nerušenému spánku.

 

FOTOGALÉRIA:

Facebook

 

Teraz najčítanejšie