Denník N

Devín – Dukla – Nová Sedlica (24.deň)

Kalinovské sedlo – Laborecký priesmyk – Lupkowské sedlo – Balnica (23.august 2015)

Ráno sa mi nevstáva príliš dobre. Po včerajšku som celý dolámaný, prvý raz cítim i svaly na nohách. Holt, včera som to trošku prepískol. Dnes ma čaká náročných 35 km –  ak chcem prísť na Balnicu. Tam  snáď  nájdem i ubytovanie. Po náročnom týždni a limitovanej hygiene na východe Slovenska by som si veru zaslúžil trochu komfortu.  Vyliezam von zo svojho minipríbytku a rozhliadam sa  po okolí. Pred  útulničkou je latkový stôl s lavičkou. V sedle je  i  pamätník vojakom padlým v druhej svetovej vojne. A všade okolo hustý bukový les. Výdatne sa naraňajkujem- aspoň ubudne zo zásob i z hmotnosti batoha. Revidujem zásoby vody. Po včerajšku mi zostali luxusné 4 litre, takže dnes sa obmedzovať nemusím- ešte mi liter zostane  ako železná rezerva pre prípad neočakávaných komplikácií. Navyše ani počasie nie je také horúce, ako bolo uplynulé týždne.  Každopádne batoh je oproti včerajšku ľahší o dobrých 5 kíl a to je už poznať. Dnes sa mi pôjde ľahšie.

Vyrážam vpred. Počasie pod mrakom, príjemná teplota, bez dažďa. Najbližší kopec Paseky zdolávam za chvíľu. Na vrchole je historická vojenská pozorovacia veža, zrekonštruovaná v r. 2014. Chatrnej kovovej konštrukcii príliš neverím, nuž si výhľady z veže musím odpustiť. Ďalší úsek hrebeňa je monotónny a nie je na ňom nič príliš zaujímavého. Snáď okrem rozsiahlych porastov malinových kríčkov s množstvom zrelých plodov.  Prechádzam cez nevýrazný vrchol Daňovej a Stredného hrbu. Tieto hory sú ľudoprázdne, od Dukly som nestretol  vôbec nikoho. Nekonečnými bukovými lesmi prichádzam do Laboreckého priesmyku. Vedie cezeň asfaltka z  Medzilaboriec do Poľska. Pri ceste je malé posedenie, ale bohužiaľ i kôš s odpadkami, okolo ktorého zúrivo krúžia dotieravé osy. Chvíľku posedím a doplním tekutiny, dávam si i sladkú maškrtu. Po ceste prichádza zo Slovenska  funiaci cyklista. Po dvoch dňoch vidím zase človeka. Nepristavuje sa a funí ďalej. Kúsok nad sedlom je opäť malá útulňa- navlas rovnaká, v akej som spal uplynulú noc. Charakter hrebeňa sa nemení,  nekonečné bukové lesy  spestruje prírodná rezervácia Palotská jedlina.  Jedľovobukový les je tu parádny, niektoré jedle sú naozaj obrovské. Do Lupkowského priesmyku mi to netrvá dlho. Popod priesmyk vedie tunel železnice medzi Slovenskom a Poľskom. Momentálne je trať dlhé roky mimo prevádzku. K portálu tunela zachádzku nerobím. V sedle je tretia zo série malých núdzových útulničiek.  Aj túto podrobne zdokumentujem.  Medzilaboreckým turistom a lyžiarom veľká vďaka !

Doteraz bol hrebeň síce monotónny a zdĺhavý, ale inak pohodlný a bez výraznejších prevýšení- dalo by sa povedať, že skoro vychádzkový. To sa má však zanedlho zmeniť. Od Kalinovského sedla po sedlo pod Ščolbom  ide hranica i hrebeň prevažne južným smerom. Za Ščolbom  sa  znovu nenápadne stáča na východ. Terén tvoria nevýrazné pahorky s pozvoľným stúpaním i klesaním.  Kilometre na pomyselnom  tachometri mi  pribúdajú rýchlo. Pobaví ma názov kopca Hlboký vrch. Pekný oxymóron.  Ešte tak nájsť vysokú priepasť či guľatú kocku  a budem spokojný.   Stretávam jediných ľudí-  pracovníkov geodézie, ktorí obnovujú hraničné kamene. Najprv musia očistiť starú farbu, potom natrieť  kváder na bielo, doplniť červenú čiapočku a nakoniec namaľovať čierne čísla a písmena. Mravčia práca- kameňov je na hranici neúrekom. Každá partia má na starosti svoj pridelený úsek hranice. Po  príjemnom rozhovore pokračujem ďalej. A začína ísť do tuhého. Prvé problémy spôsobuje Vysoký grúň, najvyšší vrchol Laboreckej vrchoviny. Verný svojmu menu dáva zabrať. Odteraz  je hrebeň ako hojdačka. Každý kopec je nutné vyšliapať, aby som mohol zase  klesnúť  do  hlbokého sedielka. Dostavuje sa únava z posledných dvoch dní.  S každým ďalším stúpaním sú moje nohy ťažšie a ťažšie.  Postupne prekonávam niekoľko výrazných vrcholov- Vrch nad Lazom, Kýčerský grúň, a napokon poslednú Rydošovú.  Tá je obzvlášť výživná a neodpustí mi 150 metrov prevýšenia.  V duchu hromžím na inžiniera, ktorý tu tie kopce tak ledabolo naprojektoval. Ale na Rydošovej moje trápenie končí- odtiaľto to mám už len z kopca.  Po najprudšom klesaní ma víta tabuľa Národného parku Poloniny.  Viem že na Balnicu to mám blízko. A skutočne,  za pol hodinu som tam.

V Balnici je koncová stanica poľskej bieszczadskej lesnej železničky. Obvykle sa to tu hemží turistami  a návštevníkmi. Dnes, verte- neverte, tu nieto ani nohy. Posledný vláčik zrejme odišiel a turistov vzal so sebou. Mierim rovno do miestnej chaty a staničky v jednom zvanej Przystanek Balnica. Mám malú dušičku, či tu vôbec dakto je. Našťastie chatára dnu zastihnem, milý a ochotný chlapík. Za chvíľu síce odchádza do civilizácie, ale bez problémov ma ubytuje. Za zvyšné zloté si kupujem plechovky piva. Akurát že majú iba Corgoň ! A to som sa tešil na ochutnávku skvelých poľských pív.  Vraj ma predbehli českí turisti !   Nuž aspoň že toho Corgoňa mi nechali. Ubytujem sa vo veľkej miestnosti, kde je hromada matracov. V prípade potreby sa tu vyspí i 20 ľudí,  ale dnes som v celej chate jediný nocľažník. Ako prvé mierim do sprchy zmyť zo seba niekoľkodňový nános prachu, špiny a potu.  Neviete si predstaviť ten úžasný pocit.   Ešte si preperiem zopár vecí, v ktorých  budem cestovať domov. Nech vo vlaku  nesmrdím ako starý zálesák. Večer je dlhý, naťahujem sa na matračke a relaxujem.  Totálny kuleváloš.  To najťažšie mám za sebou.  Do cieľa cesty zostáva zhruba 50 km.  Poloniny si patrične užijem, už sa niet kam náhliť. Ale súčasne  vo mne hlodá ľahký závan smútku. Zanedlho to celé skončí. A potom si človek uvedomí to podstatné- že samotná cesta je cieľ.

FOTOGALÉRIA:

Facebook

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie