Devín – Dukla – Nová Sedlica (4.deň)

Budím sa okolo šiestej. Stále prší. Na jednej strane ma to znepokojuje, predsa len nemám chuť šliapať hneď od rána v daždi, na druhej strane je dážď zámienka, že nemusím okamžite vstať a môžem si poleňošiť v spacáku. Avšak dlho tak nevydržím. Pred siedmou predsa vstávam, plním si nevyhnutné ranné potreby, pobalím veci a čakám. Čakám, kým prestane pršať. Spomeniem si na Josefa Kemra z jedného nesmrteľného filmu- jeho hláška by sa na túto rannú situáciu náramne hodila. Našťastie po hodine dážď ustáva, zostávajú iba prevaľujúce sa hmly a para z dýchajúceho lesa. Strmou lesnou asfaltkou zbieham do Brezovej. Zakrátko som na námestí. V pondelok ráno nikde ani nohy. V pekárničke si kupujem teplé croisanty a oproti v malej kaviarni si dávam výbornú silnú kávu s mliekom. Raňajky ako z partesu! Som najbližšie domova, ako je len možné. Ale dnes mesto, v ktorom som bol od raného detstva nespočetnekrát, vnímam úplne inak. Dnes má pre mňa úplne inú, zvláštne povznesenú atmosféru.

Po príjemne strávenej polhodinke naplnený čerstvou energiou hádžem batoh na chrbát a dvíham svoj zrak k neďalekému Bradlu. Na kopci sa týči monumentálna mohyla venovaná nášmu najväčšiemu rodákovi- generálovi Štefánikovi. Ešte si naňho spomeniem v srdci Nízkych Tatier- pod Ďumbierom. Výšľap na Bradlo je na rozdiel od Ďumbiera krátky a rýchly, avšak výhľady i napriek neveľkej nadmorskej výške stoja zato. Viditeľnosť je žiaľ limitovaná oblačným počasím, tak aspoň povinné foto Mohyly a začínam zostupovať okolo miestnej chaty smerom k myjavským kopaniciam. Úsek z Bradla na Myjavu si pamätám z predošlej Lazovej stovky, nuž nemám kde zablúdiť. Pomedzi lúky, polia a krátke lesné úseky sa dostávam na Polianku. Myjavské kopanice ako vyšité. Obdivujem zopár starých domov typických pre tento malebný kraj. Genius loci tu ešte úplne nevymrel. Rozložím sa v miestnej autobusovej zastávke, zjem posledné zásoby jedla a prezúvam sa do sandálov. Viem, že sú predo mňou dlhé kilometre asfaltu a v ťažkých trekových botách by som čoskoro prišiel o nohy. Doprajem si masáž chodidiel- klasická alpa je v tejto oblasti neprekonateľný vynález. Súčasne si robím vrásky nad svojimi Hanwagmi. Topánky po roku a pol intenzívneho využitia dostali riadne do tela. Po oboch stranách v mieste zhybu sa v koži tiahnu hlboké praskliny. Mám pocit, že sa to za uplynulých pár dní mierne zhoršilo. Netuším, či mi do konca treku vôbec vydržia. A netuším, čo si počnem, ak sa mi dakde uprostred hôr rozpadnú. Každopádne už asi nemôžem počítať čo i len so symbolickou vodotesnosťou. Pohýňam sa ďalej a poľnou cestou prichádzam na Myjavu (Myjavčan nikdy nepovie do Myjavy). Na námestí končí Štefánikova magistrála, odteraz ma bude až na Duklu sprevádzať už len Cesta hrdinov SNP. V Myjave musím po štyroch dňoch pochodu urobiť veľký nákup, zásoby jedla mám takmer minuté. K tomuto účelu využívam miestny supermarket, ktorý je vhodne po ceste. Do batoha ládujem i dve plechovky piva značky ŠŠ. Starostlivo ich balím do izolačných vrstiev, aby si udržali svoju vychladenú teplotu. Vonku je totiž horúco a dusno. Na oblohe sa tvorí kopovitá oblačnosť a cítim v kostiach, že spŕchne a možno i zahrmí. Ale piva sa to netýka- to je ukryté v bezpečí .

Z Myjavy ma čaká nekonečná cesta po asfaltke cez niekoľko miestnych kopaníc smerom na Poriadie. V sandálovch sa šliape dobre, nohy si v nich príjemne odpočinú. Po dobrých dvoch hodinách sa konečne dostávam k prvým výbežkom Bielych Karpát. Po Malých Karpatoch a Myjavskej pahorkatine je to už moje tretie pohorie na trase. A bude mi robiť spoločnosť až do Trenčína. Nenápadným spôsobom stúpam pozvoľným zalesneným hrebienkom smerom k Vrchu slobodných. Nieže by ženáči naň prístup nemali, atmosféra začína hustnúť z iného dôvodu. Teplom a vlhkom nabitý vzduch veští búrku a lejak a ten skutočne i prichádza. Pri ceste bleskovo vyhliadnem najhustejší buk a ukrývam sa pod jeho mohutné konáre. Búrka prehrmí pomerne rýchlo ale silný dážď nie a nie ustať. Na lesnej asfaltke sa nadúvajú bubliny vody, ale pod stromom je prekvapivo sucho. A suchý som i ja. Už sa aj trochu nudím, nuž vyťahujem pivko z batoha, posrkávam a smejem sa vôkol zúriacemu dažďu.

Po hodine dážď konečne ustáva a ja neveriacky pozerám na svoju garderóbu- takmer úplne suchá. Nestíham žasnúť nad ohromnou retenčnou kapacitou lesa. Však po hodinovej intenzívnej prehánke voda na mnohých miestach ani poriadne neprenikla k zemi. Všetko zachytili vysmädnuté stromy. Je po daždi, tak môžem pokračovať ďalej. Dostávam sa na hlavný bielokarpatský hrebeň, pri Dibrovovom pamätníku sa napájam na česko-slovenskú hranicu. Pozvoľným a príjemným stúpaním sa prepracúvam až na vrchol Veľkej Javoriny. Počasie hore je pod mrakom, tak sa ani priveľmi nezdržujem a mierim rovno na Holubyho chatu. Už v chodbe ma víta veľká farebná Ara a zdraví ma chrapľavým ahoooj. Dávam povinné pivko a objednávam si nocľah za slušných 12 euro. V chate som túto noc jediný hosť, nuž mám izbu pre seba. Po štyroch dňoch si vychutnávam horúcu sprchu- aká to vymoženosť ! Večer bilancujem uplynulé dni- na Javorinu som dorazil o deň skôr oproti pôvodnému plánu. Jeden deň som ušetril, takže teraz mám rezervu troch dní. Pri celkovej dĺžke putovania štyri týždne to nie je veľa, ale som rád i zato. Každý deň k dobru sa može hodiť- či už v prípade nepriazne počasia alebo iných neočakávaných komplikácií. Pevne verím, že mi táto železná rezerva vydrží čo najdlhšie. Ani som nepostrehol, ako sa zotmelo. Je čas ísť spať. A dnes budem spať ako pán – v mäkkej posteli! Tak dobrú noc.

FOTOGALÉRIA: