Diagnóza nového centrizmu: Macron

Macronovo víťazstvo označuje tektonický zlom v politickom fungovaní kapitalistickej spoločnosti, je to zlom, ktorý sa stáva každých 40 až päťdesiat rokov, historická zmena, ktorá sa vyjadruje v raste nového centrizmu perzonifikovanom v Trudeauovi, Renziho, Schultzovi, Kernovi a Macronovi a v súčasnej pomalej smrti sociálnej demokracie. Tento zlom je ukončenie dlhej stabilnej periódy neoliberalizmu, ktorá sa podľa krajín začala v rokoch 1970-1980 a skončila v následkoch krízy v roku 2008. Táto perióda predstavovala stabilizáciu triednej nadvlády a kapitalistického hospodárstva v mnohých ohľadoch. V prvom rade označila definitívny zlom moci sociálnej demokracie na politickom poli, ktorá sa v tejto perióde odklonila od svojej minulosti a voličskej základne. Inak značila ekonomickú krízu kapitalizmu, padajúcej miery zisku, ktorá bola dočasne vyriešená exportom výroby a spotreby do krajín tretieho sveta a expanziou finančného trhu. V neposlednom rade tiež označovala porážku stalinizmu a vyhlásenie konečného víťazstva liberálnej demokracie a kapitalizmu. Jej koniec je situovaný do periódy po veľkej kríze v roku 2008, nevyhnutného vývoja zákonov kapitalistického hospodárstva a následného narušenia politickej hegemónie, najmä zo strany novej krajnej pravice. Rast krajnej pravice, ktorý narušil jednak voličskú základňu neoliberálnej pravice a neoliberálnej ľavice, si vyžadoval úpravu hegemoniálnej ideológie a politického hnutia, ak mal kapitalizmus naďalej fungovať na základe pasívneho súhlasu elektorátu. Zvolená bola cesta mierneho posunu doľava zo strany pravice so súčasným posunom doprava a konsolidáciou centristickej ľavice. Táto cesta sa ukazuje v príkladoch v Kanade, Francúzsku, Taliansku, Nemecku a Rakúsku. Iná cesta bola zvolená v prípadoch, kde bol útok krajnej pravice príliš silný alebo kde centristickú ľavicu nahradila nová ľavica mierne antisystémového rázu. To bol prípad Rakúska a vývoja ÖVP so Sebastianom Kurzom, a Veľkej Británie a vývoja Konzervatívcov pod Theresou Mayovou. V iných krajinách centristická ľavica hrala úlohu podpory centristickej pravice, v ktorej sa vo väčšine prípadov prepadla z roly druhej najväčšej sily. To sú prípady Írska, Holandska a Španielska.

V troch prípadoch nového centrizmu sa jej nositeľom stali existujúce sociálne demokratické strany, v prípade Nemecka, Talianska a Rakúska. V týchto krajinách je nový centrizmus vážne obmedzený balastom sociálnej demokracie, ktorá je jej tradícia a záväzky k ľavicovej voličskej základne, ako aj jej relatívnou nepopularitou. Preto sa tiež ukazujú relatívne neúspechy tohto centrizmu v boji s pravicovým populizmom a krajnou pravicou v prípade Talianska a Rakúska. V týchto prípadoch sa ukazuje jeden smer prehlbovania rozporuplnej situácie. Najlepší a najčistejší príklad nového centrizmu sa preto ukazuje v exemplári Francúzska. Na prípad Macron sa pozrieme bližšie.

Nie je náhoda, že s Macronovým víťazstvom prichádza smrť sociálnej demokracie. Zmyslom celého centristického projektu je súčasne využiť úpadok sociálnej demokracie a rast krajnej pravice k posunu doprava. Paradoxne tak triedna spoločnosť, ktorá spôsobila dnešnú politickú krízu vlastnou ekonomickou a politickou politikou, z nej profituje. V prípade Francúzska, ako aj v prípade Veľkej Británie, Írska, Španielska, Grécka a USA sa ale ukazuje, že s rozpadom sociálnej demokracie tiež prichádza nová sila, ktorá môže potenciálne byť silou ohrozujúcu triednu nadvládu. Macrona síce volila polovica voličov PS, ale druhá polovica vytvorila spolu s krajnou ľavicou porovnateľne veľkú silu ako je nový centrizmus. Opustenie sociálnej demokracie v týchto prípadoch čistého centrizmu preto prináša inú nevýhodu a to je, že priestor ľavice prenecháva potenciálne nekontrolovateľným silám.

Najprv si je ale treba objasniť používanie pojmu neoliberalizmus. Ľavica a krajná ľavica tento pojem nepoužíva primárne alebo exkluzívne v jeho ekonomickom význame, neoliberalizmus skôr označuje komplex triednej politiky v už označovanej perióde. Spadajú pod ňu rovnako politické útoky na robotnícke hnutie, ekonomický vývoj neriadený priamo národnými štátmi, ako rozširovania odbytových trhov, kultúrna politika v rozšírení masových médií a priemysle vedomia slúžiaceho k ideologickej kontrole pracujúcej triedy a politický vývoj, ako aj široké pole ekonomickej politiky najmä znižovania daní, liberalizácie obchodu, deregulácie finančného trhu a škrtania štátnych výdavkov. Treba povedať, že neoliberalizmus v jeho utopickej, akademickej verzii nebol realizovaný v žiadnej krajine. Projekt, ktorý chcel zvrátiť späť povojnové víťazstvo sociálnej demokracie, zlyhal a musel nevyhnutne zlyhať. Radikálnejšie verzie neoliberálnych reforiem zákonite skončili v ekonomických katastrofách. Neoliberalizmus ale uspel v projekte, ktorým bolo udržanie a prehĺbenie povojnovej stabilizácie triednej spoločnosti so súčasným dočasným riešením ekonomickej krízy. Cieľ neoliberalizmu by sa preto mal chápať omnoho širšie ako cieľ každého kapitalistického a utopického liberalizmu, udržania a zvyšovania miery zisku so súčasným manažovaním politických aspektov triednej spoločnosti. V tejto interpretácii jeho dnešná verzia vo fiškálnej a ekonomickej politike umiera.

Dnešný centrizmus preto predstavuje a znázorňuje rozporuplnú a improvizujúcu situáciu, v ktorej sa triedna spoločnosť nachádza. V dnešnej verzii to je skôr prechodný projekt, než plne vymodelovaná náhrada neoliberalizmu, preto tiež jeho mnohé aspekty neopúšťa naplno. Vo svojej podstate ich kombinuje s keyneziánskymi návrhmi. Preto sa tiež zdá, že napríklad Macronov program je keyneziánsky a nie je pravicový program. Jeho základom, podobne ako v prípade Kernovho plánu A, sú štátne investície. Rovnako tak sa Macronov program snaží o zvyšovanie kúpnej sily pracujúcej triedy a v niektorých prípadoch, ako pri ľuďoch s „postihnutiami“, tiež navrhuje zvyšovanie sociálnych dávok. Narozdiel od pravého keynezianizmu 20. storočia tieto ciele dosahuje na úkor pracujúcej triedy a nie na úkor miery zisku, štátne investície sa majú platiť zo štátnych dlhov, na ktorých buržoázia zarobí ešte druhýkrát štátnymi dlhopismi, zvyšovanie kúpnej sily sa deje na základe zrušenia poistenia a sociálne dávky sa budú v ostatných prípadoch pravdepodobne znižovať. Prechodný charakter tohto nového centrizmu sa ukazuje v tom, že je vo veľkej miere založený na požičanom čase, na tvorbe dýchacieho priestoru, no nenavrhuje žiadne dlhodobé riešenia. Dôvod k tomuto leží v jeho principiálne pravicovej orientácii. Táto sa ukazuje v tom, že napriek všetkým kompromisom (ktoré možno zhrnúť v tom, ako sa program stavia k sociálnemu štátu: „dovoľuje sa, zamestnancom poberať podporu v nezamestnanosti“), je nastavený k tomu, zvyšovať mieru zisku a slúžiť lepšiemu prostrediu pre podnikateľov. Je to program od podnikateľa pre podnikateľov. Celý zmysel tohto programu je, nezvyšovať dane pre buržoáziu, znižovať dane a znižovať štátne výdavky, zatiaľ čo štát má plniť úlohu opatrovateľky buržoázie v núdzi, úlohu udržania a prehĺbenia spoločného európskeho trhu a liberalizácie pracovného trhu. Očakávať musíme, ako v prípade „socialistickej vlády“ ďalšie útoky na politické orgány pracujúcej triedy a na cenu tovaru pracovnej sily. Preto to je primárne neoliberálny a nie keyneziánsky program.

V týchto bodoch ale tiež odhaľuje svoje štrukturálne slabosti a neudržateľnosť. V politickej komunikácii je založený na ničom inom než na tej najlepkavejšej a najabsurdnejšej propagande, na stredovom populizme, ktorý sa priam hystericky ukazuje ako typicky buržoázna viera vo vlastný prorocký pokrok, fanatický a slepý optimizmus, ktorý svojim voličom sľubuje pocity. V praktickej ekonomickej politike, ak nebude kombinovaný s aktivistickým investíciami priamo zameranými na zvyšovanie politickej podpory, nedosiahne viac než jeho kanadská verzia. Prinajlepšom viac prekarizovaného zamestnania, prinajhoršom len viac dlhov. Jeho inherentná limitácia, ktorá leží v loajalite voči buržoázii a jej materiálnemu postaveniu, z neho robí neudržateľnú cestu. Jediná cesta, akou by tento rozpor mohol čiastočne rozpustiť, by bolo, ako je zvykom pre benevolentnú časť buržoázie, viac pokrytectva a pragmatizmu a na vzor aristokracie, sociálne demokratický program zhora. Náznaky takejto buržoáznej sociálnej demokracie sa ukazujú aj v Macronovom programe, napríklad v podpore „kooperatívnych“ a „sociálnych“ podnikov, v podpore kapitalistickej verzie komunistickej spotreby, „sharing“ hospodárstva, podpory bývania a ojedinelého zvyšovania daní. Taký vývoj by bol, ak by nabral väčšie rozmery, naozaj nebezpečný, pretože by umožnil priamu kontrolu ľavice ako aj pravice vládnucou triedou a zväčšil jej populárnu podporu.

Vývoj a dopady nového centrizmu sú zo súčasnej pozície ťažko predpovedateľné, v prípade tých krajín, kde je sprevádzaný smrťou sociálnej demokracie, ponúka jedinečnú príležitosť tvorby potenciálne revolučného hnutia, v iných krajinách bude mať pravdepodobne za následok prehĺbenie krízy sociálnej demokracie a rast krajnej pravice. Veľmi zaujímavé bude sledovať vývoj v Rakúsku a v Taliansku. Naopak opačná taktika pravice, ako vo Veľkej Británii, môže rozhodnúť o osude kapitalizmu v západnej Európe.