Blog
piatok

Diagnóza novej pravice: Kurz a Mayová

Tradičné pravicové strany, ktoré boli doteraz považované za stredopravé, ukazujú svoje vnútorné tendencie kapitalistického oportunizmu tým, že preberajú rétoriku a politiku krajnej pravice a/alebo s ňou vstupujú do vládnych koalícií. Články o tom, ako sa z nich stávajú „populisti“, podporovatelia „fašistov“, či ohrozenie pre demokraciu, samozrejme v kapitalistických médiách nevychádzajú.

Rast krajnej pravice po kríze v roku 2008 a centristickom kurze ľavice v posledných tridsiatich rokoch vytvoril na jednej strane rekalibráciu hegemónnej ideológie a politického stredu v smere nového centrizmu, stredového populizmu Macronovho typu, na druhej strane však vytvára v iných krajinách rovnako nebezpečné alebo nebezpečnejšie pohyby.

V Rakúsku, v krajine, v ktorej je nová krajná pravica, tolerujúca parlamentarizmus a „mierovú“ politiku, v najväčšej popularite, dochádza k exemplárnemu príkladu rozpadu neoliberálneho politického spektra. Zatiaľ čo sa sociálna demokracia dostáva do čoraz väčšej krízy, na ktorú odpovedá novým centrizmom Christiana Kerna, sa konzervatívna pravica rozhoduje pre jasný odklon doprava, s cieľom získať si voličov krajnej pravice a presadiť tak svoju pravicovú ekonomickú agendu. Tento odklon sa vyjadruje v rovnako komickom a trpkom páde tradičného predsedu ÖVP Mitterlehnera a hviezdnom vzraste 30-ročného egocentrického Sebastiana Kurza, ktorý si založil kariéru na tom, v rasistickej politike a rétorike predbiehať krajnepravicovú FPÖ. Napriek centristickým nádejám v revitalizácii SPÖ, ktorá však bola rovnako oportunistická voči rasizmu ako nemecká, francúzska či slovenská vláda, vyjadrujúc sa v hornej hranici príjmu utečencov a v zákaze vyjadrenia moslimskej viery vo verejnej službe, sa dnes ukazuje presný opak. Prieskumy verejnej mienky ukazujú so Sebastianom Kurzom ako predsedom ÖVP prudký odklon doprava v spoločenskom strede a s novými vyhlásenými voľbami na 15. októbra takmer istú koalíciu ÖVP a FPÖ, opakujúc skúsenosť v rokoch 1999-2006 (ÖVP je v prieskumoch najväčšia strana s 33, FPÖ druhá s 26 a SPÖ tretia s 23 percentami).

Sebastian Kurz (vľavo), budúci kanclér Rakúska a Heinz Christian Strache (vpravo), jeho idol a budúci vicekanclér.

Nová pravica, ktorá napodobňuje a otvorene víta krajnú pravicu, ktorá je až na násilnosť a postoj k parlamentarizmu identická s pravicovým extrémizmom, je kulmináciou inherentne oportunistickej a egocentrickej povahy buržoáznej politiky. Buržoázna politika a to rovnako konzervatívna ako aj liberálna, je založená nadovšetkým na princípie zachovania a obhajoby vlastných záujmov. Podľa situácie si udržanie triednej spoločnosti žiada buď odklon doľava a ako v 19. a 20. storočí, prijatie utlačovanej triedy do politiky, rozšírenie občianskych a ľudských práv, kompromisy v ekonomickej sfére vo forme daní a sociálneho štátu alebo odklon doprava, keď sa naskytá možnosť, tieto kompromisy vziať späť alebo kde to je nevyhnutné. Obe tváry buržoáznej politiky, ktorá sa snaží adaptovať k novému spoločenskému stredu, sú vyjadrením rovnakej vnútornej logiky, ako centrizmus, označovaný niektorými polobláznami za ľavicu, tak aj nová pravica, ktorú si komentátori ticho nevšímajú alebo ospravedlňujú ako nevyhnutné zlo. V oboch prípadoch ide o presadzovanie záujmov vládnucej triedy v nových podmienkach a vždy s cieľom tieto podmienky len využiť pre svoje ciele. Inherentná logika kapitalizmu, ktorá je pragmatické využitie príležitostí, sa tu ukazuje v hesle „kde sa predáva rasizmus, predávaj rasizmus, kde antirasizmus, predávaj antirasizmus“. Ako v prvom prípade nejde primárne o to, robiť rasistickú politiku, v druhom nejde o to, z humanitných dôvodov pomáhať ľuďom utekajúcim z núdze. Táto ambivalencia sa ukazuje v tom, že častokrát sú to tie isté strany a tí istí politici, ktorí menia z prvej do druhej alebo z druhej do prvej politiky.

Nová pravica, reakčná a kvázipopulistická alebo skutočne „populistická“ z oportunizmu, sa pritom ukazuje aj vo Veľkej Británii, kde sa snaží preplávať v situácii Brexitu a novej ľavice. Theresa Mayová, podobne ako Sebastian Kurz a mnohí krajnepravicoví politici, kombinuje reakčný „populizmus“, triedny šovinizmus a oportunizmus voči rasizmus s cieľom presadzovania pravicovej ekonomickej politiky. Staré známe škrtanie, znižovanie daní s novým fiškálnym liberalizmom a štátnou stimuláciou. Prieskumy ukazujú pritom, že táto taktika je aj v tomto prípade vysoko úspešná a bude mať za výsledok najväčšie víťazstvo Konzervatívcov od roku 1970 alebo roku 1959 (Konzervatívci zatiaľ prebrali 10 z 15 percent voličov UKIPu a dosahujú 48 percentnú podporu).

Donald Trump a Theresa Mayová. USA a Veľká Británia, rodiská liberálnej demokracie, dnes tvoria krajnepravicovú transatlantickú alianciu.

Táto pravica sa v skutočnosti, napriek tomu, čo budú hovoriť kultúrne inštitúcie kapitalistického štátu, v ničom podstatnom nelíši od „normálnej“ krajnej pravice alebo „pravicového populizmu“ UKIPU a FPÖ.

Liberálni Demokrati pritom vo veľkej väčšine ešte stále váhajú, podporiť Labouristov. Ako mohlo byť očakávané, ešte aj oproti „fašizmu“, ako niektorí charakterizovali Le Penovú, preferujú nepodporiť ani len umiernený sociálnodemokratický program. Budeme vidieť rovnaké články, rozhorčenie a masovú hystériu proti nim, ako keď niektorí ľavičiari nechceli podporiť jasné víťazstvo Macrona proti Le Penovej? Či to naozaj zlé na Le Penovej boli kontakty s Ruskom a nie rasizmus a šovinizmus?

Prieskumy verejnej mienky ako aj pravdepodobný vývoj v oboch vládach ukážu, že typická buržoázna pravica nájde v rasistickej politike, v najefektívnejšej taktike trieštenia pracujúcej triedy a triedneho boja, svoj prirodzený domov. Jej prirodzené a jasné tendencie ku krajnej pravici, ktoré sa mimochodom ukazujú aj v liberálnej pravici, ako dokazuje vládna koalícia v Dánsku, sa dnes prejavujú v najjasnejšej forme a sú dôkazom pravej tváre kapitalistickej spoločnosti a celej pravice. Popri tom tiež dnešné aj budúce skúsenosti ukážu, že dosiahne omnoho lepšie politické aj ekonomické výsledky s krajnou pravicou než s pokryteckým centrizmom.

Napriek tomu všetkému dnešné ideologické štátne aparáty o zjavnom spojenectva pravice a krajnej pravice mlčia. Pre nich je naďalej nová ľavica, ktorá vo všetkých politikách a to aj v tých v ktorých sa snažia vytvoriť rovnosti, znepriatelená voči krajnej pravici a nikde nikdy s ňou nespolupracovala, nevstúpila do vládnej koalície ani to nespraví, ten skutočný „populistický“ a „extrémny“ brat. V tom, že mlčia, ak ide o reálnu rasistickú politiku nemeckej a rakúskej vlády, o šovinistickú a oportunistickú rétoriku Macrona (ktorý hovoril o rozdieli medzi ekonomickými migrantami a utečencami), Rutteho a Mayovej, ale vyvesujú poznámky niektorých ako Wagenknechtovej ako dôkaz preto, ako je ľavica „proti utečencom“, je vrchol demagógie a politického zavádzania, odkedy britských Labouristov nazývali komunistami, fluorid vo vode ako komunistickú konšpiráciu a homosexuálov ako sovietskych agentov. Výroky ľudí ako Kerna, ktorý schválil najrasistickejšie zákony v generácii o tom, že Die Linke sú restriktívni voči utečencom, sú dôkazom toho, že nielenže nemajú chrbtovú kosť, ale ani žiadny rešpekt pre pravdu.

Nový prírastok ku krajnej pravice, jej pravicoví bratia pritom dokazujú, že skutočným srdcom pravice a kapitalistického poriadku, ktorý vládne zemi, je zarobiť na utrpení ľudí a popritom ich zato viniť a striedavo sa usmievať a rozčuľovať. Proti nim sa môže postaviť len jediná sila, sila utlačovaných a vykorisťovaných. Ak nepríde alebo ako doteraz nedokáže dosiahnuť zmenu, môžeme sa tešiť len na viac minulosti, za ktoré sa budeme hanbiť a bude nás prenasledovať a na budúcnosť, ktorá bude plná klamstiev, krvi a sĺz.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|

Už viac ako 126654 z vás dostáva správy e-mailom