Diera v kolektívnej pamäti

Zákaz vstupu nomádom

Myslíte si, že holokaust počas druhej svetovej vojny sa týkal len našich židovských spoluobčanov? A čo etnickí Poliaci, Slovania, geji alebo Rómovia? V koľkých historických knihách či učebniciach dejepisu ste čítali o rómskych obetiach masového vyvražďovania? O koľkých osudoch tejto menšiny hovoria bežne dostupné dokumenty? V koľkých filmoch mapujúcich toto čierne obdobie ľudských dejín ste počuli spievať ich kvílivú pieseň? Znamená to, že sa Porajmos (Rómsky holokaust) nestal?

Takmer storočný starček, ktorý nevyskočil z okna a nezmizol, ale patrí k menšine, ktorá tu s nami žije celé veky a my sa aj napriek tomu tvárime, že neexistuje, stojí pri svojej maringotke. Vedľa nej sa na budove nachádza nápis „zákaz vstupu nomádom“. Čo to však znamená pre neho? Veď maringotka je jeho domov a krajina na Seine jeho domovinou. Na plstený kabát mu padá popol z cigarety a chrapľavým hlasom sa, napodiv na nerozoznanie od „bieleho muža“, plynulou francúzštinou rozhorčuje: „My stelesňujeme slobodu a rovnosť. Ale slobodu nám upierajú.“

Auschwitz, Jasenovac, Lety a smrť… A čo potom?

Raymond je iba jedným z mnohých protagonistov tohto bolestivého príbehu. Pamätá si, ako ho jeho krajania, nie Nemci, ale Francúzi vyznávajúci rovnaké ideály revolúcie, ľudia z rovnakého mäsa a kostí ako on sám, odvliekli do tábora smrti. Jeho rodičia boli kočovní cirkusanti a žili svoj život, nikomu v ich domovine to nerobilo žiadny problém. A potom, zrazu, mal Raymond zhruba 15 rokov a všetko sa zmenilo. Vojna z neho spravila štvanca, ktorým ostal dodnes. Z tábora ušiel, no prenasledovanie a útlak tým neskončili. Aj teraz, vo vysokom veku, žijúc v 21. storočí, ho prenasledujú a utláčajú, polícia na neho útočí namiesto toho, aby ho chránila, úrady ignorujú jeho sťažnosti.

Jeho historky privádzajú k úvahe, či sa vôbec niečo zmenilo.

Na mieste bývalého pracovného tábora Lety stojí ošipáreň. Kde by mal stáť pomník, chovajú prasce, namiesto hrobov rastie les. Pôda sa prebára pod nohami, všetci vedia, po čom kráčajú, no mená ľudí stratených medzi mladými stromami už nikto nevypátra. Niežeby to nešlo, len sa nikomu nechce. Prečo by sa aj chcelo, veď to boli „len Cigáni“.

Zámerne zabudnutí a premlčaní

Autori filmu našli mnoho pamätníkov, mnohí z nich boli len deťmi, keď zažili tragické udalosti, ktoré ich obrali o rodiny, zázemie aj identitu. Či si pamätajú, čo sa skutočne stalo? Iste, spomienkami z pohľadu dieťaťa, ktoré zažilo hrôzy, na ktoré je lepšie zabudnúť. Dôležitou otázkou ale je, či boli tieto jazvy druhej svetovej vojny svedectvom doby alebo precedensom, s ktorým sa k putujúcej menšine staviame dodnes.

Ak vás zaujíma, čo dokáže s etnikom spraviť jedno pogromové ťaženie a jeho následné zamlčiavanie, ako pošramotí jeho identitu, ako veľmi dokáže ublížiť krehkej ľudskej duši, Diera v hlave vás prevedie príbehom jedného takéhoto utrpenia doteraz neznámym a nepopulárnym, ale o to silnejším chodníkom. Slová jedného z protagonistov na tému holokaustu, avšak prenosné aj do súčasnosti, hovoria jasnou rečou: „To, čo treba o Rómoch vedieť je, že ich nikto nikdy nepočítal.“

Daniela Mužíková
www.jedensvet.sk