Dievčatko

Pochmúrne ráno, nič iné človeka nemôže napadnúť pri pohľade von oknom. Ťažké sivé mračná akoby padali na človeka. Občasné kvapky dopadajúce na okno signalizujú príchod dažďa. Silvia je dnes nejaká spomalená, asi na ňu pôsobí nízky tlak. Keby nemusela utekať do práce, okamžite zaľahne do postele a nevie o svete.

Namiesto toho rýchlo hodí na seba oblečenie a vytratí sa z domu. Ani na parádu dnes nemá náladu, čierna sukňa s bielou blúzkou ju zachránia. Auto má ako na potvoru zaparkované o dve ulice ďalej, včera sa vrátila neskoro večer od sestry a nič lepšie nenašla. Aj zápcha na cestách bola kvalitná, nie a nie dostať sa do hlavného pruhu.

Obišla budovu, zaparkovala na vyhradenom mieste zo zadnej strany. Vpravo vedľa nej mal odstavené auto šéf, dnes si privstal. Možno aj na neho pôsobilo počasie. „Ahojte,“ srdečne sa zvítala s kolegyňami. Vedúceho nevidela, bol u seba v kancelárii. Zložila sa a zasadla na svoje miesto. Nestihla s dievčatami prehodiť ani zopár slov a presklené dvere na fotobunku sa otvorili.

Vošla žena, za ruku držala dievčatko. Bola to dáma na prvý pohľad, elegantné letné šaty, štýlový opasok a celkový dojem dopĺňal štýlový klobúk červenej farby. Zastala vo dverách, rozhliadla sa po pobočke, podišla k najbližšiemu okienku. Silvia si ju premerala, úctivo pozdravila,  ponúkla jej stoličku. Žena najprv posadila copaté dievčatko, Silvia si všimla, že malá drží v rukách farebný zošit a voskovky. Pousmiala sa a venovala sa práci, žena prišla vybaviť úver. Naťukala údaje do počítača, otvorila dokumenty. „Mami, môžem si kresliť?“ ozval sa detský hlas. „Nie, budeš tu sedieť celkom bez pohybu,“ znel strohý pokyn matky.

Silvia dvihla hlavu od počítača a pozrela na dievčatko. Jej oči v okamihu posmutneli, z tváre sa vytratila detská radosť. „Máme tu jeden stolík, v rohu pri poslednom okienku. Mohla by si tam kresliť, aby jej nebolo dlho,“ opatrne poznamenala Silvia smerom k žene. Len čo dopovedala, matkou dievčatka myklo od jedu. „Nestarajte sa, o nič som vás neprosila, keď som povedala, že tu bude sedieť, tak to tak bude. O chvíľu pôjde do školy, už nie je malá.“ „Prepáčte,“ povedala Silvia a odvrátila hlavu. Na nič iné sa nezmohla, chcela dobre, bolo jej ľúto dieťaťa.

Snažila sa celý proces vybavovania urýchliť. Keď dievčatko poslušne zavesené do matkinej ruky opustilo ich pobočku, vydýchla si. Ešte horšie ako dnešné počasie.