Divoká noc s ayahuascou, lianou smrti

Ayahuasca nie je v našich končinách veľmi známa. V čase keď som kupoval letenky do Ekvádora som už tento pojem síce počul, ale sám som o nej vedel len veľmi málo. Napriek tomu to bola jedna z vecí, kvôli ktorým ma to do tejto malej juhoamerickej krajiny veľmi ťahalo. Jedná sa o odvar zo špecifických rastlín amazónie, ktorý pripravujú domorodí šamani už od nepamäti, pri takzvaných očistných ceremóniách. Už niekoľko storočí, možno tisícročí, sa používa na liečbu nie len fyzickej, ale hlavne duševnej stránky človeka. „Medicína duše“ taktiež slúži na spoznanie seba samého na hlbinnej úrovni a prepojenie s prírodou. Avšak z iného pohľadu je ayahuasca, alebo aj „liana smrti“, považovaná za jeden z najsilnejších halucinogénov na svete. Napriek tomu sme takýto rituál podstúpili, priamo v amazonskom dažďovom pralese.

Od prvých momentov plánovania našej cesty som cítil, že by som to chcel zažiť na vlastnej koži. Preto ma potešilo, keď to moji spolucestujúci kamoši, Janči a Matúš, videli rovnako. Taktiež považovali za hriech navštíviť ekvádorský prales bez tejto skúsenosti. Ďalšia príležitosť sa už možno nenaskytne. Ešte doma sme sa snažili načerpať o ayahuasce čo najviac informácií. Najdôležitejším bodom je vraj výber šamana. V dnešnej dobe je totiž možné naraziť na rôznych podvodníkov, ktorí sa len snažia zarobiť na turistoch. Rituály s takýmito šarlatánmi nielenže neplnia svoj účel, ale môžu byť aj nebezpečné. Cez internet je pomerne ťažké ich identifikovať a tak sme sa rozhodli, že to necháme až na náš zdravý úsudok na mieste.

Do Ekvádora prichádzame v novembri a po pár aklimatizačných dňoch sa presúvame do mesta Tena, ktoré je známe ako vstupná brána do amazonskej džungle. Ak máme niekde zohnať šamana, tak to musí byť tu. Jedna z agentúr sa nám pozdáva na prvý pohľad, pracuje v nej veľmi sympatický indián s dobrou angličtinou. Našou požiadavkou je spočiatku zaskočený, nakoľko na ayahuascu sa vraj nikto nepýtal už niekoľko mesiacov.  Podľa jeho slov majú pred ňou rešpekt aj domáci, nie to ešte turisti. Ale ak sme rozhodnutí, pomôcť nám vie a šamana nám sprostredkuje. Pri dlhej debate nám vysvetľuje na čo všetko sa máme pripraviť a zároveň plánujeme celý nasledujúci deň. Pozitívna nálada je jediné, čo si nemáme zabudnúť zobrať.

Ráno sa ponáhľame na raňajky, keďže je to jediné jedlo, ktoré máme dovolené. Aby mala ayahuasca plnohodnotný účinok, je potrebné dodržiavať prísnu diétu. Preto si dnes budeme musieť vystačiť len s čistou vodou. Na ulici nás už čaká Sophia, milá dievčica z Kalifornie, ktorá tu pracuje ako dobrovoľníčka a dnes bude našou tlmočníčkou. Za mestom ešte naberieme sprievodcu Josého a dve baby, ktoré sa k nám pridajú aspoň na turistiku. Ako správni gentlemani uvoľňujeme miesto a vyskakujeme na korbu auta, kde si aspoň môžeme poriadne vychutnať cestu cez nedotknutú divočinu.

Po asi hodine prichádzame do osady domorodého kmeňa Kichwa, odkiaľ vyrážame k vodopádom Pimpilala už po svojich. Takýto výlet džungľou slúži na uvoľnenie mysle, čo je pred rituálom veľmi dôležité, nakoľko počas neho sa človeku zvyknú v hlave premietať situácie, ktoré zažil práve počas posledných hodín. Postupujeme proti prúdu potoka krásnym kaňonom. Často sa v ňom brodíme alebo šplháme po skalách. Na jednom asi päťmetrovom previse sa dokonca musíme istiť lanom. Veľmi mi to pripomína Slovenský raj, avšak bez ľudí a rebríkov, zato v zajatí niekoľkonásobne vyšších stromov. Cestou nám José rozpráva o všetkých možných rastlinách, ktoré nájde. Ochutnávame dokonca citrónové mravce, žijúce v jednom z listov. Na záver sa všetci kúpeme v nádhernom jazierku, zatiaľ čo nás masíruje vysoký vodopád. Miesto nabité energiou.

Potom sa už presúvame na miesto, kde prebehne očistná ceremónia. Najskôr autom, neskôr však šliapeme po svojich pekný kus lesom, keďže ďalej už cesta nevedie.  Dostávame sa do totálne odľahlej osady uprostred ničoho, ktorú tvorí asi päť drevených chatiek. Vo veľkom altánku nás už očakáva šaman Claudio. Asi hodinu nám rozpráva o šamanizmne, ayahuasce a živote v pralese. Kvôli nie práve najlepšiemu tlmočeniu som síce nezachytil všetko, ale musím uznať, že moju dôveru si získal. Následne sa púšťame do prípravy „medicíny duše“. Lianu je potrebné očistiť od kôry a rozbiť kameňmi na menšie časti, ktoré vkladáme do hrnca spolu s listami nejakej ďalšej rastliny. Len pri tejto kombinácii sa dostaví žiadaný výsledok. Počas štvorhodinového varenia nápoja nám šaman pripravil prírodnú saunu, respektíve natiahnutú celtu, pod ktorú vložil horúci hrniec plný liečivých rastlín z amazónie. Každý tam musí vydržať nahý aspoň dvadsať minút, čo by malo ešte umocniť večerné vidiny. Potom už len relaxujeme na izbe a čakáme na „popravu“.

Je osem hodín, prichádza Sophia, všetko je pripravené. Usádzame sa v altánku, chalani sú v plátených kreslách, ja v hamake. Nakoniec sa pridávajú aj baby s tým, že si vypýtajú len minimálnu dávku. Každý má pri svojom mieste prichystanú plastovú nádobu, tušíme, aký bude jej účel. Napätie by sa dalo krájať. Prvý na rade je Matúš, sadá si pred šamana, ktorý dvíha šálku s odvarom nad hlavu a následne mu ju podáva. Musí ju vypiť na ex a potom si vypláchnuť ústa nejakou pálenkou. Takto sa strieda jeden po druhom, až príde rad na mňa. Nápoj má farbu ako blato a jeho chuť je extrémne horká, ale dá sa to zvládnuť. Účinky by sa mali dostaviť do polhodiny, zatiaľ šaman roztočí do partie nejakú cigaru.

Už po pár minútach začínam pociťovať, že toto bude veľmi divoká noc. V totálnom tichu sa sústreďujem len na zvuky prírody, ale o chvíľu už odchádzam do inej dimenzie a opúšťam prales. Cítim sa ako by som ani nebol vo svojom tele a okolie vôbec nevnímam. Tento pocit sa strašne ťažko popisuje, najmä niekomu, kto nič podobné v živote nezažil. Myšlienky mi do hlavy prichádzajú takým tempom, že ich nestíham spracovávať. Som obklopený pestrofarebným pohyblivým svetom, vytvoreným z geometrických tvarov. Všetky zvuky sú omnoho intenzívnejšie a opakujú sa ako ozvena, nekonečná ozvena. Snažím sa byť uvoľnený a užívať si to, napriek tomu to veľmi rýchlo začína byť značne nepríjemné. Dúfam, že už sa to nebude stupňovať. Na chvíľu ma do pralesa vrátia len zvuky zvracania z vedľajšej hamaky. Ani sa nenazdám a zvraciame takmer všetci, mnohokrát a veľa. Je to bežný efekt a považuje sa to za proces očisty organizmu. Na prekvapenie to nie je nepríjemné, skôr uvoľňujúce. José behá medzi nami, nosí nám vodu a kontroluje, či sme v poriadku.

Som presvedčený, že šaman celú ceremóniu ovláda pomocou svojho strunového nástroja a spevu. Dokáže v nás vyvolať či už halucinácie, alebo zvracanie. Volá si nás po jednom k sebe, kde na nás vykonáva očistný rituál. Ja už tento presun nezvládam a tak prichádza ku mne, kde spieva a tancuje s nejakými listami v rukách. Precitnem len keď na mňa vyfukuje dym z cigary alebo mi do tváre vyprskuje alkohol priamo zo svojich úst. Neuveriteľne autentický zážitok.  Po chvíli sa pridávam k jeho spevu, teda skôr nekontrolovateľne vykrikujem. Absolútne netuším či prešlo desať minút alebo tri hodiny, ale cítim, že sa dostávam z najhoršieho.

Konečne sa postupne vraciam do svojho tela, upokojujem sa a začínam si to vychutnávať. Claudio svojou hudbou spúšťa v mojej hlave ďalšie kolo premietania farebných obrázkov, tentokrát príjemných. Ležím bez pohnutia možno ďalšie štyri hodiny, veľmi zvláštny pocit. Takú vyčistenú hlavu som nemal snáď nikdy. Zato Janči sa asi akurát naučil po španielsky a rozpráva sa sám so sebou, asi mu rastlinka stúpla do hlavy trošku neskôr. Niekedy v noci sa presúvam na izbu, avšak podarí sa mi to až na druhý pokus, keďže nohy mi nefungujú tak, ako som si predstavoval. Matúš ešte v posteli bojuje s vidinami, keď sa nám stretnú pohľady, začneme sa len smiať, na viac sa dnes nezmôžeme. Nedokážem zaspať, neviem prestať premýšľať nad tým čo sa práve udialo. Nad ránom do chatky prichádza aj trochu dezorientovaný Janči. Zvládli sme to.

Krátko po svitaní nás už José volá dole k rieke. Vraj potrebujeme zo seba zmyť posledné zvyšky negatívneho. Ukazuje do priezračnej vody na veľký balvan na dne, niekoľko metrov pod hladinou. Máme ho objať a vydržať aspoň kým napočítame do desať. Neviem či môže na prebratie existovať niečo lepšie, som doslova nabitý pozitívnou energiou z pralesa. Na raňajkách ide na odbyt hlavne ovocie, prekvapivo mi celkom chutí jesť. Na záver ešte debatujeme so šamanom, preberáme naše pocity a vyhodnocujeme ich. Moje neustále vykrikovanie pripisuje buď nedoriešeným vzťahom z minulosti alebo väčšej dávke odvaru ako bolo potrebné. Potom sa už všetci lúčime a opúšťame toto šialené miesto.

Veľa známych sa ma pýta, či by som do toho išiel ešte raz. Keď mám pravdu povedať, neviem. Matúš sa ma túto otázku spýtal hneď nasledujúce ráno po ceremónii. Vtedy som bol stopercentne presvedčený, že to bolo prvý a posledný krát. Avšak postupom času sa mi nejako myšlienky uležali v hlave a začínam premýšľať, že možno ešte v živote nastane situácia, keď ma to bude ťahať do pralesa za šamanmi. Ja vlastne ani neviem či to bol pre mňa zážitok pozitívny alebo negatívny, ale viem, že bol neskutočne intenzívny. Už ráno keď som sa vrátil do reality, som tušil, že táto noc sa bude v niečom so mnou ťahať po celý život. Cítil som sa taký vnútorne zreštartovaný, vyrovnaný. Jednoducho spokojnejší, čo pretrváva doteraz.