Denník N

Dlažba hodná ochrany

Hlasnú diskusiu o podobe Bratislavy nedávno vzbudila nová dlažba na Židovskej ulici a pár mesiacov pred tým na obnovenej Štúrovej. Čo sa deje v iných hlavných mestách?

Historické mestá celého sveta ponúkajú nekonečné množstvo architektonických skvostov naprieč storočiami. Ponúkajú však aj čosi viac: parky, dvory, záhrady, brány, zákutia, panorámy a mnoho iných, veľakrát pre turistov vymyslených ťahákov. V posledných rokoch sa medzi špeciálne turistické vychytávky zaradila aj mestská dlažba ako jeden z významných identifikátorov mesta. Dôležitý je nielen tvar dlažby ale aj materiál, uloženie, vzor a v neposlednom rade zdroj a doba položenia.

Najznámejšia je tzv. „portugalská dlažba“. Podobne ako ľudová hudba fado, keramické kachličky s farebnou výzdobou azulejos či portské víno sa pojem „calçada portuguesa“, portugalská dlažba, vžil ako kultúrny symbol portugalských miest.

Vlny, uzly, arabesky či geometrické motívy tvoria umeleckú mozaiku,  ktorá je pýchou nielen portugalského hlavného mesta. Malé kocky vápenca a čierneho čadiča, tvoria tradičné chodníky. Motívy pripomínajú zlatý vek portugalských zámorských objavov, často majú vzťah k moru, takže chodec môže kráčať po vlnách, kotvách, ale tiež napríklad po rybách.

Začiatok skutočnej portugalskej dlažby je rok 1842 v Lisabone. Bolo to v kasárňach na lisabonskom hrade svätého Juraja. Veliteľ rozhodol, aby väzni, ktorí tam pracovali, vydláždili nástupisko. Urobili vtedy len obyčajné „klikyhaky“, ale dlažba bola taká pôsobivá, že o nej písali kronikári a bola objektom jednej z prvých fotografií. Vláda rozhodla, že by mohli vydláždiť tiež verejné priestranstvo. Väzni, ktorí nemuseli chodiť v reťaziach, tak vydláždili známe lisabonské Rossio. Úspech bol taký veľký, že sa dlažba rýchlo rozšírila na ďalšie štvrte a časti mesta ako v Portugalsku, tak v jeho bývalých kolóniách v Afrike, Ázii i v Južnej Amerike.

Údržba mestskej dlažby však nie je zadarmo. „Oblasť, ktorú máme udržovať, je čím ďalej väčšia, podľa toho ako sa mesto rozširuje. Už na všetko nestačíme!“ zaznieva z radnice Lisabonu. Chodníky mimo obľúbenej trasy turistov tak sú často narýchlo vydláždené obyčajnými bielymi kameňmi bez obrazových motívov. Na druhej strane, v moderných štvrtiach, ktoré sú pýchou „nového Lisabonu“, nájdeme opäť portugalskú dlažbu. „Myslím, že tajomstvo je v tom, aby sa dláždenie vyhradilo pro zvláštne priestory, neobyčajné projekty. Aby sa vrátilo dovnútra budov – tam, kde sa rozvinulo – teda do vstupných priestorov palácov,“  hovorí riaditeľka záhradníckej a dláždičskej školy  Luísa Dornellas. Lisabonská radnica chce aj naďalej do údržby chodníkov investovať, pretože ide o jednu z najväčších atrakcií mesta.

Praha už dnes používa pojem pražská mozaiková dlažba. A nikto sa nečuduje, že je pamiatkovo chránená! dlažba Praha

V druhej polovici 19. storočia Praha zaznamenáva progresívny rast, modernizáciu, reštrukturalizáciu peších ciest, spočívajúcu v dláždení chodníkov. Používal sa k tomu ručne sekaný mramor, obvykle v dvojfarebnej kombinácii – šedej a ružovej. Len vo výnimočných prípadoch sa siahlo k mramoru bielemu. Mramor sa skladal do obrazcov.

Dnes si túto skutočnosť málokto uvedomuje, ale aj pražská mozaika sa stala inšpiráciou pre dlažby ďalších európskych hlavných miest, či iných českých miest, aj keď v rôznych modifikáciách s využitím miestnych surovinových zdrojov. Pražská mozaika je dnes vzácna, predovšetkým tá pôvodná, ručné sekaná, dvoj- zriedkavo trojfarebná. Vzácna je tiež svijim zhotovením, pretože práve to malo svoje jasné pravidlá.

Zdrojom pre vápencové alebo skôr mramorové kocky bol kameň z regionálnych lomov neďaleko Prahy. Mramor sa na dláždenie začal používať až v päťdesiatych rokoch 19. storočia, kedy nahradil kremencové kocky. Obľuba sliveneckého mramoru prerástla až po verejné nariadenia, že sa k dláždeniu mramor používať musí.

Boom vzoru odrážal ozdobné architektonické slohy, ktoré sa používali v druhej polovici 19. Koniec nastal v 30. rokoch storočia nasledujúceho s príchodom  funkcionalizmu.

Dnes sa v Prahe využíva aj súčasné dlaždenie  aj rekonštrukcie pôvodnej pražskej dlažby. Je však celkom zreteľné, že o pražskú mozaikovú dlažbu sa mesto dobre stará.

Bratislave sú zachované dlažby z 19. storočia, ktoré nazývame „mačacie hlavy“. Nevyhovujú síce dnešným nárokom na pohodlnú chôdzu, ale ich zriedkavý výskyt by si zaslúžil špeciálnu ochranu. Tento tip dlažby sa dnes nachádza už len na čerstvo zrekonštruovanej  Baštovej, ďalej na Kapitulskej, Klariskej a Zámočníckej.3c7694178546ccd5d75ec8ecfcf92a13bc9b7d8e_large

Pamiatkový úrad Slovenskej republiky vydal v roku 2012  Zásady ochrany pre vybrané sektory pamiatkovej rezervácie v Bratislave. V tomto dokumente sa v kapitole „Povrchy komunikácií, verejných priestranstiev a dvorov“ hovorí toto:

  • „Je potrené, aby úprava verejných plôch, priestranstiev a komunikácií zodpovedala historickej povahe pamiatkového územia.
  • Princíp úprav prírodným štiepaným kameňom na území sektoru A predstavuje vhodné riešenie, nadväzujúce na historické tradície miesta.
  • Pozostatky starších spôsobov dláždenia, ktoré sú súčasťou pamiatkovej hodnoty územia v priestore Baštovej, Františkánskej a i. je potrebné zachovať, obnovovať, príp. rekonštruovať v rámci danej plochy ulice a iného priestranstva.“

Špeciálne o „mačacích hlavách“ sa však v ňom nehovorí.

Štúrova ulica, na ktorej dokončenie obyvatelia čakali niekoľko rokov, nespadá pod ochranu pamiatkovej rezervácie. Dlažba, ktorou sú vydláždené jej chodníky sa stala predmetom búrlivej diskusie. Obyvateľom Bratislavy prekážala nekvalitná práca, množstvo druhov, ale aj betón ako prevažujúci materiál na malom kúsku. Jediná kamenná – dnes by sme mohli povedať ekologická – dlažba sa nachádza v pásoch medzi zeleňou a má  drenážnu funkciu na zachytávanie vlahy v meste.Sturova-zelen-5

Veľko-formátové dlaždice z umelého kameňa ako súčasť obnovy povrchu Židovskej ulice sú pre mnohých ako päsť na oko. Židovská ulica na rozdiel od Štúrovej je súčasťou pamiatkovej rezervácie. Nešťastná Staromestská, ktorá brutálne preťala mesto a novo postavené radové domy jej však vtlačili celkom iný charakter.

Predstava aby sa Židovská ulica stala pešou zónou sa zrejme nenaplnila. Parkovanie sa pravdepodobne nepodarilo zrušiť a tak povrch ulice musí rešpektovať aj automobilovú dopravu pre jej obyvateľov. Otázka, či ju veľkoformátová dlažba vydrží bez poškodenia, je namieste.

Dnešný koncept vydláždenia tejto časti mesta počíta s tým, že kamenná dlažba na Mikulášskej ulici obopína posledný zachovaný barokový objekt U Dobrého pastiera na rohu Židovskej. Na ňu nadviaže veľkoformátová dlažba popri nových objektoch a rušnej Staromestskej. Položenie veľkoformátovej dlažby poňalo Staré mesto aj ako istú súčasť spomienky na bývalé osídlenie ulice a preto dlažba nadväzuje na obklad oporného múru a v ňom vyryté čísla bývalých domov na Židovskej.

zidovska-ulica-bratislava_02-nestandard1 zidovska2

Kam až bolo treba potiahnuť drobnú čadičovú dlažbu je vec diskusie a názoru. Ale šmahom ruky odsúdiť aspoň čiastočne premyslený koncept, na rozdiel od dlažby na Štúrovej, je predčasné.

 

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.