BLOG
Kristián Kusenda
602

Do Lumbini a späť

Šírenie akýchkoľvek informácií je v našom kláštore celkom undergroundová záležitosť. Najmä pokiaľ ide o podľa mňa celkom dôležité veci, ako či máme hodinu alebo nie. To platí obojsmerne a nestačí len oznámiť ráno riaditeľovi, že si chorý a dnes no english. Jeho aktívne prikyvovanie s úsmevom a pripomínanie, že ,,it’s your wish” mi potvrdzuje, že informáciu prijal. Napriek tomu sa ma počas dňa malí mnísi náhodne pýtajú, prečo som neprišiel na hodinu.

Prečo ma tentoraz nezavolali a ako dlho tam sedeli neviem, ale naučil som sa, že najspoľahlivejšie je oznámiť to podľa možností priamo červeným hábitom, proste kto prejde okolo, kým beháš na záchod. Informácie sa šíria pomerne rýchlo, len treba zachytiť to správne médium, čo hlava, ktorá to má všetko na starosti teda nie je.

Ale očividne ak niekto nepríde na hodinu, vrátane učiteľa, nič sa nedeje. Nikto sa nerozčúli, že tam čakal polhodinu úplne zbytočne, nevzniknú z toho žiadne negatívne následky. Aj keď by mali, ako ma inštruoval jeden z násťročných mníchov, všetko treba bonzovať. To však neznášam a malí mnísi na seba či na mňa tiež nebonzujú, i keď riaditeľovi by to bolo aj tak asi celkom ukradnuté.

..a že opisoval som zistil až pri prezeraní fotiek :)

Všetci sa ma stále pýtali na záverečné preskúšanie, o ktorom počujem prvýkrát. Počas neho som už nemal byť v kláštore, tak sa pýtam riaditeľa, že čo spravíme. Poradil mi asi toľko, že ,,it’s your wish” a ja som sa od tibetských kolegov dozvedel, že známkovanie ani tak neriešia, proste sa na základe niečoho rozdá do 50 bodov a je to. Tak sa ideme zahrať na školu a potom dáme čaj na slnku.

Pripravil som tri testy. Krpcom ten najjednoduchší s dňami v týždni, mesiacmi, časťami tela, jednoduchými krúžkovačkami a podobne. Niektorí boli s plným počtom za chvíľu hotoví, niektorým som znárodnil ťaháky a zopár hľadelo s otvorenými ústami striedavo na papier a na mňa, keď som im pomáhal.

Taký Norbu to celkom dával, ale dokopy prd vidí. Prvé hodiny prichádzal bez okuliarov, čo nemalo zmysel. Časom ich konečne vytasil, no stále potrebuje byť nosom tak 2 centimetre od papiera. Z tých starších viacerí improvizovali, čo mne v škole celkom prospelo a hlavne im nechýba odhodlanie, čo je tiež fajn.

ranné Káthmandu ešte nie je také rušné

Aj malí mnísi majú celkom bežné detské haluze, napríklad z nosenia obrovských okuliarov, mindráky, že sú tlstí a že majú veľkú hlavu. Dawa je prezývaný černoch, lebo je o trochu tmavší než ostatní, čo sa nedá ani postrehnúť. Malí rasisti sa tiež tešili, že iný je rovnakej farby ako Švajčiarka Muriel na návšteve.

Angličtine odznel posledný zvonec a ja idem o dúm dál.

Pokhara je malé a pomerne čisté mestečko na brehu väčšieho jazera pod zasneženými horami. Kým hľadím na zelenú vodu, spomeniem si na Akashiho, ktorý zas v Indii spomínal, ako kryštálovo modré toto jazero bolo pred desiatimi rokmi. Turistické bary pri nábreží a obchodíky s hlúposťami sa mi znechutili po prvom dni, ale aspoň som si oddýchol a konečne ochutnal nepálske pivo, čo bolo 650 ml a 7 % alkoholu. Celkom ušlo.

Kým som si ho tak sŕkal na brehu jazera, priamo predo mňa sa zložila Nepálčanka s prádlom. Povie namaste a spokojne si to mydlí a žmolí na dosah ruky odo mňa. Keď človek cestuje sám, je to často o podobných momentoch. S dobrou spoločnosťou by sme si zas asi vychutnávali živú hudbu v tých baroch, pričom oboje má svoje čaro, rád to striedam.

základom je dobre vidieť a mať dostatok spoločnosti - v tých malých preplnených autobusoch treba využiť každé miesto, dnes poniektorí vyliezali cez okná

V noci a ráno je v kláštore už riadna zima, počas dňa je stále aspoň 20 stupňov. Z Pokhary som zamieril k indickým hraniciam, do Lumbini, kde sa narodil Buddha a počasie je podstatne teplejšie. Všetky kláštory rôznych krajín z celého sveta sú večer už zatvorené, tak som zamieril do toho kórejského, ktorý je taký miestny hostel. Za tých 500 rupií (5 USD) na noc, vrátane jedla.

Vankúš je ešte tvrdší a matrac na doske oproti tomu tibetskému v Káthmandu klesol z 5 centimetrov na 2. Začínam zvažovať spanie na zemi. Zámok na dverách nie je, tak paranoidne strkám notebook pod ten matrac a idem na ryžu. Tu sa už naozaj podáva 3 x denne, ale je k nej toho viac na výber, tiež vždy polievka a zelený čaj. A kimči, ku ktorému som si našiel cestu jak k olivám - ako tak chutiť mi to začalo asi po štvrtom pokuse. Je to taká nakladaná kyslá koreňová zelenina s trochou chilly. Každý si nakladá koľko unesie, len žiadne zvyšky do koša.

Kto túži po fotkách zo zopár medzinárodných kláštorov a vidieť kameň v zrúcaninách, ktorý vraj presne označuje rodisko Buddhu, nech sa páči. Ale ak si treba vybrať, možno bude lepšie strávený čas v horách, čo mne už žiaľ nevyšlo. Kameň nikomu neutečie, a to som veľký fanúšik buddhizmu. Cestovanie by aj tak nemalo byť o zbieraní trofejí, že kto čoho viac videl a fotiť pri tom jak šialený.

Ja som svoje posledné dni v Nepále zatúžil stráviť medzi malými mníchmi, a tak predčasne opúšťam teplo a nasadám na autobus s dátumom odchodu 5.8.2074.

..vždy, keď dopíšem článok, nechám tu tento odkaz: https://www.volunteersinitiativenepal.org/donate_now/general-donation/

Môžeš cez neho spraviť ľubovoľný príspevok cez PayPal partnerskej dobrovoľníckej organizácii v Holandsku. Keď sa ti článok páčil budem rád, ak im pošleš dáke to euríčko.

Všetky fotky nájdeš vo verejnom albume na Facebooku.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

..momentálne som sa rozhodol opustiť prácu v najväčšej webhostingovej spoločnosti na Slovensku a odísť na takmer 3 mesiace do Nepálu, kde učím ako dobrovoľník angličtinu v buddhistickom kláštore línie Kagyu. Rád spoznávam a objavujem, nielen vonkajší svet. Keď sú tie internety, snažím sa občas prispieť na kristiankusenda.sk

Blogy

|