Dobrá káva pomáha.
Len čítajte ďalej, nebude to o všeobecne známych účinkoch kvalitnej kávy.
Asi každý vie, kde v Bratislave nájde Manderlák. Nie? Tak je tu čas poradiť sa so „strýčkom Googlom“ a nechať sa tam odnavigovať,
Keď už tam budete, neokúňajte sa (ešte som aj štýlová, „okúňať sa“ bol obľúbený výraz J. Satinského, ktorý kúsok odtiaľ vyrástol), takže neokúňajte sa a navštívte adresu Námestie SNP 23.
Lebo práve tam je to miesto, kde káva pomáha.
Nie som odborníkom na geopatogénne zóny, ani si nemyslím, že tam majú nejakú „lepšiu“ vodu, ako hocikde inde na okolí, ale toť nedávno tam mali skvelú myšlienku.
Ale na chvíľu na inú tému. Bezdomovci. Mnohí nevoňajú vábne, mnohí majú nesympatické správanie, mnohí aj „všelijako“ vyzerajú (toto nemôžem hodnotiť, nie som modelka a sama nevidím, ako kto vyzerá, takže si myslite, čo chcete). S opisom takého človeka teda končím, ale je tu otázka – pozvali by ste na kávu „takéhoto“ bezdomovca? Priznám sa, neviem si predstaviť situáciu, že vyleziem z budovy Hlavnej stanice a namiesto k stanovišťu taxíkom akčne prídem k prvému bezdomovcovi a poviem „Ujo (všetci na mňa pôsobia ako starí ľudia, keďže život na ulici ich telesnej schránke nepridá), poďte niekde na kávu.“ Ten dobrý človek by asi ušiel s myšlienkou „Osoba, tebe musí dobre strašiť vo veži.“
A poďme späť do kaviarne Pod Manderlákom. Tu takúto kávu hociktorému bezdomovcovi zaplatiť môžete. (To je tá káva z titulku, ktorá pomáha.) Posedíte si pri chutnej zmrzline, skvelej káve, v príjemnom prostredí a vyplatíte jednu kávu navyše. Pre vás je to euro. Pre človeka bez domova pocit, že dobrí ľudia ešte nevymreli.
A ak tam pôjdete cez leto, lebo veď prečo nenavštíviť v rámci prázdnin aj naše hlavné mesto, tak im tam zoberte školské pomôcky, prípadne hračky, ktoré vaši drobci už potrebovať nebudú. Iným deťom sa zídu a vaši drobci budú pyšní, že aj oni pomáhajú. Ako to viem? Lebo môj synovec veľakrát povie – „Maminka, kedy odnesieme do nemocnice tie hračky z tej krabice, s ktorými už sa nechcem hrať?“
Môžete (ale radšej to nerobte, prosím) mať v diskusií príspevky, ako sú všetci houmlesáci humusáci a môžu si za to, že sú na ulici sami, a ako ich neľutujete a blablabla. Myslieť si môžete čo chcete, no jedno je isté – nie všetci si za svoj osud môžeme sami. To, že ja trebárs nepochádzam z detského domova, pri škaredom rozvode ste neprišli aj o posledné gate, že ste neprišli o prácu v malej dedine, kde nemá robotu nikto okrem starostu, a stovky iných príbehov, by sme mali brať ako šťastie. A o šťastie sa treba deliť, možno aj cez jednu „obyčajnú šálku kávy.
