Dobrá krajina?
Ráno nás budili pravidelné zvuky motyky doliehajúce z neďalekých olivových hájov. Mladý černoch pracoval pre majiteľa hotela od siedmej rána do piatej poobede, za dvadsaťpäť eur na deň. Hoci mi jeho šéf dovolil rozhovor s ním, mladík zo Senegalu sa so mnou počas pracovnej doby odmietol baviť. „Som v práci,“ konštatoval, hoci na nás nik nedovidel.
„Je veľmi usilovný, som s ním veľmi spokojný,“ povedal mi zasa sicílsky podnikateľ Giuseppe, ktorý prisťahovalcov zamestnáva už roky. „Sú rýchli a pracovití…“ Dvadsaťpäťročný Momodu je na Sicílii štrnásť mesiacov. Býva v jednom z hotelov, ktoré EÚ prenajala pre utečencov. Hoci na stránke hotela stále svieti cena za noc na osobu 45 eur a fotogaléria sľubuje nádherné prostredie, realita na mieste je iná. Po vstupe do objektu na centrálne bývalé parkovisko hľadia stovky nedôverčivých očí z izieb pripomínajúcich internát alebo vojenské kasárne. Prevažne mladí muži z Afriky bývajú šiesti i ôsmi v izbe pre dvoch. Medzi stovkami „čiernych Saganov“ sú len tri ženy. Väčšina z nich pracuje v okolitých rodinných podnikoch Sicílčanov a do práce dochádzajú kilometre na bicykli, čo v hornatej krajine západného pobrežia s horúcim podnebím nie je med lízať. Rovnako ako celodenné obrábanie presušenej pôdy na slnku.
Momodu je hanblivý chlapec. Lepšie ako po anglicky hovorí po francúzsky. Pred odchodom zo Senegalu študoval na francúzskej strednej škole, venoval sa kung-fu a rapoval. Je moslim, no keďže tu mešít niet, modlí sa len vo svojej izbe. Má kde bývať, má čo jesť, a keď pred vyše rokom na Sicíliu prišiel, obišiel okolitých podnikateľov, aby si našiel prácu a mohol mame so sestrami posielať mesačne aspoň dáke peniaze. Robota a izba, iné ako tento stereotyp nepozná. No aj tak je spokojný. „Je mi jedno, kde som, hlavne, že je tu mier,“ vraví chlapec, ktorého brat sa utopil na lodi smerujúcej z Lýbie na Sicíliu a otca zabili vo vojne v Sierra Leone. „Odkiaľ si?“ pýta sa ma zvedavo. “Zo Slovenska,“ odvetím. „Dobrá krajina,“ znalecky prikyvuje…
Dobrá krajina, kde si ľudia závidia aj nos medzi očami. Kde iným nedoprajeme o pár eur vyššie dávky v núdzi či dôchodky. Kde sa susedia z okna sledujú, či známy – invalidný dôchodca – naozaj pri chôdzi používa svoju palicu. Kde si často závidíme ešte i choroby. Dobrá krajina, kde mladí a vzdelaní nechcú žiť a starí živoria. Kde byť policajtom je hanba, učiteľov terorizuje štát, ich vlastní žiaci aj ich rodičia. Kde lekári musia brať úplatky, aby uživili svoje ordinácie. Dobrá krajina, kde v nemocnici nemáte ani len toaletný papier, lesy a lúky špatia divoké skládky a zvieratá sú podľa zákona veci. Dobrá krajina, kde nerozhodujú súdy, ale plné vrecká…
Momodu je ekonomický utečenec. Doma zarábal tri eurá mesačne. Je aj vojnový utečenec, ušiel s rodinou pred vojnou v Sierra Leone a zažil aj pomery v Líbyi. Je to však zároveň aj chlapec, ktorý chce doštudovať, hrať futbal a žiť v mieri. A preto sa hanbím za nášho premiéra, ktorý sa chváli tým, že vládne krajine tak bravúrne, že v nej nechcú žiť nielen Slováci, ale ani tí najbiednejší utečenci utekajúci pred vojnou.
