Denník N

Dôchodkové systémy vo svete

Hongkong a Singapur nie sú jediné štáty, ktorých štátny systém dôchodkového zabezpečenia ponúka relatívne nízky základný dôchodok. Island (9%), Čile (11,5%), Austrália (26%), Izrael (30,2%), Holandsko (32,5%), Dánsko (39%), Írsko (46%), Veľká Británia (48,6%), Poľsko (50,2%), USA (50,3%), Švajčiarsko (57,9%), Švédsko (60,9%)[1] sú krajiny, v ktorých sa dôchodcovia nespoliehajú výlučne na dôchodok od štátu. Percentá uvedené v zátvorke za každou krajinou predstavujú podiel štátneho dôchodku typu „pay as you go“ na celkovom dôchodku priemerného dôchodcu v danej krajine[2].

Zvyšnú časť dôchodku dostáva dôchodca (respektíve dôchodca v budúcnosti dostane) z doplnkových dôchodkových schém, ktoré sú za prvé nezávislé od štátu a za druhé, nejedná sa o priebežne financované schémy, ale o schémy fondové, akumulujúce reálne rezervy.

Nie je preto pravdivý „pseudoargument“ používaný mnohými odporcami dôchodkovej reformy, že dôchodkový systém založený na troch pilieroch je niečo čo si Svetová banka skúša na tranzitívnych ekonomikách a druhý pilier vo svojej súčasnej podobe existuje iba na Slovensku a v Čile. Jednoducho to nie je pravda.

Zavedenie kapitalizačného piliera, respektíve doplnkových dôchodkových schém, ešte nie je zárukou, že sa niekedy vyviažeme z medzigeneračnej solidarity. Príliš silný I. pilier sa dostane do problémov tak či tak, len to bude trvať dlhšie.

Český ekonóm Pavel Kohout nazýva dôchodkový systém závislý na  dôchodku od štátu experimentom[3]: „Sociálny štát nie je vôbec žiaden tradičný model, ako sa klame verejnosti. Keď sa pozriete do histórie, zistíte, že vznikol relatívne nedávno, niekedy v druhej polovici 70. rokov. Ešte ich začiatkom európske štáty, ktoré sú dnes sociálnym modelom známe, to sa týka napríklad Švédska, ale aj Francúzska, Nemecka, Belgicka, Talianska alebo Španielska, boli vtedy z dnešného pohľadu veľmi úsporné a skromné. Napríklad nešťastné Grécko, ktoré je dnes na pokraji bankrotu, malo ešte v 70. rokoch štátny dlh menej ako 20 %, Francúzsko asi 30 %, Nemecko niečo cez 20 % HDP. Až od druhej polovici sedemdesiatych rokov, kedy sa začal modelovať sociálny štát v tej dnešnej hrôzostrašnej podobe, tie dlhy narástli do takých výšok. Ešte pred desiatimi rokmi si nikto nedokázal predstaviť, že by na tom Nemecko bolo tak zle, aby sa ich dlh šplhal k 70 percentám HDP. Dnes sa o tom hovorí, ako by to bola bežná realita. Bol to v podstate ekonomický experiment, ktorého doba trvania neprekročí dobu trvania jednej ľudskej generácie. Ľudia sa spoliehajú, že ich v starobe bude živiť štát, čo je predstava, ktorá bola taktiež vytvorené iba v posledných desaťročiach.“

Axiómy, fakty a tézy

  • Dôchodky financované štátom majú veľmi krátku históriu. A vôbec sa neosvedčili.

Tento blog je súčasťou série o druhom pilieri, ktorej zámer a obsah nájdete v tomto blogu.

 

[1] nakoľko som vychádzal z údajov OECD, zoznam krajín nie je úplný. V zozname chýbajú napríklad štáty Južnej Ameriky. Hodnoty som vyrátal zo štatistiky OECD „Gross pension replacement rates: public and private schemes“, dostupnej: http://www.oecd-ilibrary.org/finance-and-investment/pensions-at-a-glance-2013/gross-pension-replacement-rates-public-and-private-schemes_pension_glance-2013-13-en, dňa 5.5.2015

[2] alebo inak povedané, percentá vyjadrujú podiel „pay as you go“ systémov na priemernej miere náhrady príjmu v danej krajine u dôchodcu, ktorý v budúcnosti odíde do dôchodku za teraz nastavených podmienok.

[3] http://www.finmag.cz/cs/finmag/ekonomika/pavel-kohout-quot-v-reckych-stopach-quot/, dňa 13.6.2011, vlastný preklad

Teraz najčítanejšie

Peter Cmorej

Venujem sa najmä finančnej oblasti, dôchodkom, daniam a odvodom. Člen strany SaS a komunálny poslanec v Bratislave. A ešte sem tam vyvíjam softvér, radím s investíciami, či chránim spotrebiteľov ;) Viac na mojom LinkedIn.