dokedy budem môcť slobodne voliť ?

Dokedy budeme slobodne voliť ?

Ľudia sú nastavení hľadať niečo nové, bárs aj neznáme. Vyskúšať…ale v politike sa to môže vypomstiť. Voliť bez pamäti je to isté, ako púšťať domov stále toho istého inštalatéra, čo nás minule vykradol. Alebo vpustiť jeho síce prezlečený, ale vyspelejší klon… Preto bude tento text o pripomínaní.

Začnem pripomenutím, že niekdajšie „zrodenie občana“ , odhodlaného riadiť si veci verejné, bolo autentické, nerozhodli o tom veľmoci, ani žiadne kabinetné dohody. Všetci sme proste chceli slobodne voliť a verili sme si, že dokážeme vybrať čestných a kvalifikovaných zástupcov. Že to je maličkosť… Vo volebných miestnostiach nás v r. 1990 konečne nečakala iba jedna kandidátka, o ktorej by rozhodlo komunistické politbyro.

Mimochodom – pripomeniem aj to, že na predloženie samostatnej kandidátky stačilo v prvých slobodných voľbách vyzbierať tisíc podpisov. Voliť sme mohli v 4 krajoch a na úspech stačil 3% výsledok. Voľby boli 2 dni, v piatok a sobotu. Posilnilo to účasť voličov. Kampane strán neboli drahé, napr. verejnoprávne média poskytovali čas na predstavenie strán bezplatne. Neexistovala žiadna volebná kaucia ani iné administratívne alebo finančné prekážky pre výkon pasívneho alebo aktívneho volebného práva. Všetci vtedy ešte chápali, že demokracia je spoločné dobro, a že nad ňou nesmie prevziať nadvládu žiadna skupina, ideológia, ani peniaze.

Odvtedy sa právo občana na všeobecné a slobodné voľby poriadne opantalo – v neprospech slobodnej voľby, aj v neprospech slobody kandidovať. Nie sme už ďaleko od stavu, aký núkal „systém jednotnej kandidátky Národného frontu“ , kedy bolo jedno, koho z nastrčených figurantov moci zvolíte…i tak výsledok ovláda jedno byro (oligarchobyro?).

Ale po poriadku: Na začiatku nášho príbehu do politického priestoru , uprázdneného pádom totalitného režimu, vstúpilo veľa slušných ľudí, odhodlaných zlepšiť svet. Tých druhých oslovil V. Mečiar. V strachu o moc prišiel s feudálnym receptom: porozdávať majetky štátu svojim straníckym pobočníkom. HZDS sa stalo bránou ku bohatstvu a v rokoch 92-98 vygenerovalo stovky rýchlených boháčov, čo majetky nezískali umom, ani pracovitosťou. Naponáhle sprivatizované podniky síce v ich neznalých rukách spravidla skrachovali – ale vyvolenci HZDS, SNS a ZRS dostali stámiliónové nekryté úvery zo štátnych bánk (iné ani neboli). Preto boli banky pred pádom mečiarovskej garnitúry na dne a štát bral zahraničné úvery s enormnými úrokmi.

Mečiarovu éru „divokej privatizácie“ uzavrel rok 1998. Po úspešných voľbách mal M.Dzurinda nastoliť spravodlivosť , ale on zabezpečil garnitúre mečiarovských boháčov prežiť pád svojho stvoriteľa. Nemuseli vrátiť majetky, ani peniaze. Nik nebol potrestaný, ani vyšetrovaný. Z ich skrachovaných podnikov ostali štátu (čiže nám) na krku státisíce nezamestnaných. A rovnako sme to boli my, kto zaplatil účet za nekryté bankové úvery (Miklošova konsolidácia bánk). M.Dzurinda zlyhal – potichu sa spolčil so zlodejmi verejných majetkov, aby mohol začať budovať vlastnú stranu (SDKÚ) . Nepotrestané zlo mečiarizmu sa odvtedy začalo vracať a silnieť. V roku 1999 založili mečiarovskí privatizéri svoju novú stranu – SMER.

Za Dzurindu (8 rokov) a Fica (8rokov) sa z niekdajších mečiarovských privatizérov – milionárov stali miliardári, navyknutí na jediný druh podnikania : dojenie štátu. Tak vznikli oligarchovia . Ako vieme zo spisu Gorila, občanov mali za debilov a Dzurindovu vládu za svojich sluhov. Zosilneli natoľko, že ak sa aj pravici podarilo po voľbách 2010 zostaviť vládu, SMER a oligarchovia ju „zrušili“ , aj s jej antikorupčne zameranou premiérkou (2011).

Od tých čias nám vládla jedna strana a bez prekážok rástla sila oligarchov. V tých 4 rokoch sa síce ozývalo zopár poslancov, ale SMER, aj „štandartné“ pravicové sily ich vytesnili na okraj ako čudákov, či „pošahancov“.
Okrem rebelov a potichu so SMERom kolaborujúcich „štandartných“ pravicových strán, sú na scéne týchto volieb 2016 nastrčené aj viaceré umelé, alebo vazalské strany : takou je aj oligarchami vyžmýkaná a dnes už zahodená SDKU. Okrem tej SMERu slúžia aj 3-4 nové politické značky. Oligarchovia dnes už nemajú problém „dostať na trh“ toľko strán, koľko len chcú – po afére Gorila totiž pochopili riziko slobodných médií a proste ich poskupovali. Majú aj väčšinu vplyvných internetových serverov, bilboardových plôch, mienkotvorné týždenníky, informačné agentúry aj agentúry na volebné prieskumy, poskupovali aj mnohých mienkotvorcov, atď..

Vykročili za cieľom ovládnuť a rozdeliť si tento štát práve tak potichu a neľútostne, ako si monopoly delia komerčný trh. V konečnom dôsledku by to znamenalo koniec práva na slobodné voľby, čiže – koniec demokracie.

Zatiaľ tam ale ešte nie sme. Pred voľbami 2016 si slovenský volič ešte môže vyberať spomedzi ponuky viacerých reálnych (nefiktívnych) strán. No bude to voľba v celkom inej realite, než v r. 1990.

Dnes voliči (po toľkých sklamaniach) už nedajú na sľuby, nečítajú programy a nezáleží im ani na tom, kto je ľavica a kto pravica. Ako sa teda rozhodnú? Mnohí, žiaľ, neprídu voliť. Ďalší si vyberú to, čo im natlačí marketing ovládaný bohatými. Voliča vo voľbách 2016 dezorientujú aj spomínané fiktívne strany platené z prostredia SMERu, hojné mediálne dezinformácie a zavádzajúce kampane (ako je napr. tá s utečencami) a manipulované volebné prieskumy.
V orientácii voličom nepomôže ani verejnoprávna televízna a rozhlasová služba, ich spravodajstvo je riedke a už tradične poplatné vládnucim (najhoršie je, že už voči tomu nik neprotestuje).

Vo voľbách 2016 kandiduje už iba zopár strán, ktoré v minulosti „nefičali“ na politickej korupcii a nemusia sa riadiť príkazmi oligarchov. Vyberajte preto pozorne! Ktovie, či také nabudúce ešte budú v ponuke …?

Ján Budaj