Dom tento je domom vľúdnej nádeje, tá prítomná v ňom denne a neustále je
Opäť o nevšednej básni ale inak, lebo ide o jej (ne)smelé pokračovanie …
Od minuloročnej júnovej nevšednej, vari až výnimočnej omše,
ktorá tunajších farníkov oblažila v čarovnom lesnom prostredí,
pretože veľkodušný pán farár ju odslúžil pri známom Šugarovom kríži,
zvyknem zúčastniť sa v nedeľu dopoludnia, z času na čas, zavše …
presnejšie vždy, keď trávim víkend na mojom obľúbenom Záhorí,
na Smolinskom, v kostole Svätého Jakuba, jedinečnej bohoslužby.
Od vlaňajšieho trinásteho júna a septembra potom, za tých pár mesiacov …
bol som na omšiach viacerých a častokrát aj dosť uveličený ich duchovnou atmosférou.
Po niekoľkonásobnom prečítaní krásnej básne Antona Jurigu „Dom tento“,
ktorá je oslavou Chrámu Božieho – modlitbu, pokánie, obetu, lásku, záchranu prinášajúceho,
mal som silný vnútorný pocit, že v nej ešte niečo chýba, že máličko je „nedopovedaného“ …
Tak som sa pokúsil pokračovať v nej, s odvahou i obavou súčasne či vôbec dokážem to.
Neviem posúdiť či ten pokus o ďalších päť veršov je aspoň trošku vydarený,
no pokoj, nádej, krása ducha, pokora, radosť … čím ďalej tým vzácnejšie sú fenomény …
Dom tento je domom vľúdnej nádeje
Dom tento je domom vzácneho pokoja
keď unavená schránka i myseľ dosť bolia
v mystickom prostredí kostolnej sviatosti
nastáva utlmenie svetskej skrúšenosti …
Dom tento je domom vľúdnej nádeje
tá prítomná v ňom denne a neustále je
preto ak nezriedka, často máva návštevy
problémami ustatým dušiam naisto sa uľaví …
Dom tento je domom krásy ducha
žiaľ, osud neraz rozdáva desy i zauchá
a keď človek v tom svätostánku sa ocitne
na bohoslužbe na ten bôľ pozabudne …
Dom tento je domom potrebnej pokory
keď duša od zármutku takmer vyhorí
stačí v ňom zotrvať v tajomnom tichu
a prestať myslieť na tú ľudskú pýchu …
Dom tento je domom ojedinelej radosti
v dôsledku ustavičných svetských starostí
na potešenie skoro vôbec nie je žiaden čas
no v Chráme Božom, tá neminie ťa zas …
21.02.2016 / 26.03.2016
Poznámka: obrázok vlastný
