Doteraz najhorší článok o Merkelovej Nemecku vôbec

Hlavnou konštrukciou Goldmanovej eseje je, že Nemecko prijíma obrovské masy utečencov preto, že v nich hľadá vykúpenie za svoje minulé hriechy. Autor ilustruje svoje tézy podivným príbehom o starčekovi, ktorý už nemá žiadne vnúčatá. Vyhliadka smrti vraj okráda ľudí o racionalitu. V tomto prípade ide samozrejme o vymieranie nemeckého národa a o racionalitu kancelárky Merkelovej.

Chcel by som k tomuto článku uviesť len štyri zásadné poznámky:

I. Goldman vysvetľuje postoje Merkelovej metafyzicky. Na základe vnímania zlovestnej situácie, akoby až na prahu smrti Nemecka, Merkelová údajne stráca rozum a vpúšťa do krajiny státisíce utečencov. Jej iracionalita by však predsa nebola v tom, že ich prijíma preto, aby sa Nemecko populačne vzchopilo (i keď to podľa akéhosi národnostného princípu, v akom Goldman píše tento článok, už predsa nebude Nemecko, ale skôr niečo sociálne rozrušené), ale v tom, keby sa riadila pocitom viny za skutky a hrôzy, ktoré páchalo nacistické Nemecko v minulosti.

II. Zarážajúci je samotný opis straty rozumu u Merkelovej. Zužuje sa na bod zvratu. Najlepšie bude, keď si to odcitujeme:

„Merkelová bola racionálna, tak to jednoducho je. Až kým ňou prestala byť.“

III. Stratu racionality u Merkelovej autor dokladá impulzívnosťou, s akou sa Nemecko rozhodlo odrazu konať a otvoriť sa pre utečencov. O impulzívnosti Goldman hovorí na základe toho, že medzi januárom a júnom roku 2014 boli Nemci zdržanliví a že na začiatku roku 2014 chceli prijať len 6 000 utečencov.

„Až vtedy, keď utečenecká kríza hrozila prerásť v humanitárnu katastrofu na nemeckých hraniciach, začala Merkelovej vláda konať.“

To však nie je žiadny doklad impulzívnosti. To je poukázanie na to, že Nemci sa snažili zabrániť humanitárnej katastrofe. A to, že prijímanie utečencov v prvej polovici roka 2014 odkladali, svedčí skôr proti impulzívnemu riešeniu, ako zaň. Jednoducho, podľa toho, čo uvádza Goldman, vlastne konali na základe novej akútnej situácie. Ja v tom nič impulzívne nevidím.

IV. Nemci podľa Goldmana nemajú deti, pretože sa nemajú radi. To je však neuveriteľne smiešna téza, akýsi vrchol eseje. Môžme sa pozrieť na demografické krivky iných európskych štátov – aj ich obyvatelia majú sami seba v neláske? Ak aj chceme interpretačne nadviazať na nemeckú traumatickú minulosť, tak by som skôr povedal, že sa od svojej minulosti chcú odrezať, nie vykonať nejaký výkupný čin. Sám autor predsa hovorí, že o nej neradi hovoria a premýšľajú, čo síce značí nevyvážený vzťah, ale vonkoncom nie to, že by sa Nemci nemali radi. V otázke prijatia alebo ne-prijatia seba samého musíme uvažovať prísne individuálne, nie masovo o celom národe. Navyše, autor celkovo chápe situáciu chybne, pretože jej rozumie na základe kolektívnej viny, ktorej otázku práve v súvislosti s nacistickou dejinnou traumou už dávno riešil nemecký psychiater Karl Jaspers.

Článok, ktorý je vlastne len zmesou emocionálnych tvrdení a na kolektívnej báze vnímaných tušení, sa končí podobne, ako sa začína, teda priam apokalypticky.

„Nemcov nič neodradí od toho, aby urýchlili svoju vlastnú záhubu. Pre nás ostatných sa môžu stať len desivým príkladom.“

Pre mňa však bolo desivým príkladom skôr toto čítanie. Je totiž prototypom toho, ako na analýzu súčasnej utečeneckej krízy určite nemáme ísť.