Drsno-čarovné Faerské ostrovy

Centrom osláv je každoročne hlavné mesto Tórshavn, kde sa v piatok predvečer konali veslárske preteky kappróður – jedna z najväčších športových udalostí na ostrovoch. V sobotu si veriaci pripomenuli sv. Olafa slávnostnou omšou v tórnhavnskej katedrále, odkiaľ sa členovia miestnej vlády, parlamentu, cirkevní i svetskí hodnostári odobrali do budovy faerského parlamentu – Løgtingu, ktorý patrí medzi najstaršie na svete.

Faerčania berú tento ich národný sviatok s primeranou úctou, ale aj ako príležitosť všestrannej zábavy. Mnohí neváhajú načrieť do skríň a vybrať z nich tradičné odevy, zdedené po predkoch. Okrem športových podujatí sú počas sviatočného dňa sprístupnené mnohé výstavy, konajú sa koncerty, spievajú sa balady – kvøði – a tancujú sa moderné, ale aj ľudové tance. Kvøði sa celé stáročia predávali ústne, až v 19. stor. boli literárne spracované a zapísané. Ale aj dnes sa rodia nové, ktoré reagujú na politickú situáciu v krajine alebo vtipným slovom karikujú rôzne spoločenské neduhy. Medzi ich interpretmi vyniká faerská folklórna kapela Týr.

Kto bol svätý Olaf?

Bol potomkom prvého nórskeho kráľa Haralda I. Krásnovlasého, vyrastal v Anglicku a ako 20-ročný sa vrátil do Nórska, kde sa zapojil do bojov o kráľovský trón. Zasadol si naň potom, čo porazil dánskeho miestodržiteľa. V duchu svojich predchodcov šíril v krajine Vikingov kresťanstvo, v roku 1020 zaviedol kresťanský zákonník, no nepodarilo sa mu získať plnú podporu nórskej šľachty a ani sobáš so švédskou princeznou neviedol k upevneniu moci. V roku 1028 musel dokonca z krajiny zutekať pred dánskym kráľom Knutom Veľkým. Pokúsil sa o návrat, padol však v bitke pri Stiklestade 29. júla 1030.

Už o rok neskôr ho vyhlásili za svätého. Taká rýchla kanonizácia nie je obvyklá a k podobnej situácii došlo až o osem a pol storočí neskôr. Zásluhu na tom má zrejme biskup Grimkell, ktorý sa po Olafovej smrti vrátil z Nórska do Anglicka. Práve tam sa objavujú prvé stopy uctievania sv. Olafa, ktorému pripisujú niekoľko zázrakov. Najznámejšia legenda sa viaže k slepcovi, ktorý si pretrel oči rukou, ktorú mal pokropenú krvou umierajúceho Olafa, a v tej chvíli sa mu vrátil zrak. Postupne sa kult sv. Olafa rozšíril do severských krajín, no jedinou, kde sa s ním stretávame v súčasnosti, sú Faerské ostrovy.

Z histórie

Hoci paleobotanické nálezy naznačujú, že na ostrovoch mohli žiť ľudia už v 4. tisícročí pred naším letopočtom, prvými istými osadníkmi boli írski mnísi – pustovníci. Podľa ságy sa tu v 10. stor. usadili nórski Vikingovia, ktorí utiekli pred kráľom Haraldom I. V roku 999 ovládol ostrovy Sigmundur Brestisson, zaviedol kresťanstvo, no v mocenských bojoch ho zavraždili a ostrovy sa dostali pod nórsku korunu. Situácia sa nezmenila ani po personálnom spojení Nórska s Dánskom a v roku 1814 sa zmluvou z Kielu dostali Faerské ostrovy pod zvrchovanosť Dánska. Po nemeckom vpáde do Dánska 9. apríla 1940 obsadili Faerské ostrovy britské jednotky, ktoré vybudovali na ostrove Vágar letisko, slúžiace dodnes civilnej doprave. Po vojne si obyvatelia vydobyli vysoký stupeň autonómie. Súčasný faerský parlament má 33 členov.

Na rozdiel od materského Dánska Faerské ostrovy nie sú členom Európskej únie a v rámci autonómie vedú vlastnú politiku predovšetkým v oblasti zahraničného obchodu, čo sa odrazilo napríklad na pokračovaní obchodu s Ruskom po tom, čo krajiny EÚ vyhlásili v roku 2014 embargo.

Potomkovia Keltov a Vikingov

V polovici 19. stor. žilo na ostrovoch okolo 5 000 obyvateľov, dnes je ich zhruba desaťkrát viac. Analýzy DNA potvrdili historický fakt, že predkami dnešných Faerčanov sú predovšetkým Kelti a starí Škandinávci – Vikingovia. Faerský jazyk je jedným z najmenších v germánskej jazykovej rodine. Podobne ako islandčina sa vyvinul z nórskych dialektov. Na ostrovoch je jedna z najvyšších pôrodností v Európe (2,4 detí na jednu ženu). V posledných rokoch sa rodí viac chlapcov ako dievčat, štatistiky hovoria, že na ostrovoch žije asi o 3 000 mužov viac ako žien. To viedlo faerských chlapov k sobášom s kráskami z Filipín a Thajska, ktoré dnes tvoria najväčšiu etnickú menšinu na ostrovoch (asi 300 žien). Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2011 sa ukázalo, že na ostrovoch žije vyše 1 200 cudzincov, ktorí sa hlásia k 77 národnostiam.

Hlavným mestom je Tórshavn, ktoré dostalo meno podľa severského boha hromov a bleskov. Nachádza sa na ostrove Streymoy a v jeho aglomerácii žije takmer 20 000 ľudí. V ňom, ale najmä na vidieku môžeme vidieť staré kamenné domy s trávnatou strechou. Pevnosť Skansin nad prístavom slúžila na záchranu životov pri útokoch pirátov.

Na ostrove Streymoy sa nachádza aj Kirkjubøargarður, údajne najstarší trvalo obývaný drevený dom na svete. Postavili ho pre biskupa už pred tisíckou rokov, v 11. stor., a keďže na ostrovoch nerástli a nerastú stromy, drevo museli doviezť z Nórska (podľa ságy ich priplavilo samo more). Jednotlivé hrady a dosky boli očíslované, čo uľahčilo staviteľom dom poskladať a postaviť. Dnes v ňom býva farmárska rodina, ktorej predkovia tu žili už v polovici 16. stor. Predaj farmárskych výrobkov je samozrejmosťou, ale v dome je aj malé múzeum.

Drsno-malebná severská krajina

Faerské ostrovy zhruba na polceste medzi Nórskom a Islandom sú tvorené 18 ostrovmi a viac ako 700 skaliskami s celkovou rozlohou 1 399 km2. Podľa legendy Boh potom, čo uplácal Zem, si potreboval oddýchnuť a pritom si čistil nechty od blata. To, čo mu spod nich vypadlo, sa zmenilo na ostrovy. Keďže pobrežie je rozčlenené množstvom fjordov a zátok, jeho celková dĺžka je až 1 117 km.

Krajina, budovaná paleogénnymi čadičovými lávami, sa zdvíha od pobrežných útesov do trávnatých hrebeňov, ktoré sa zdvíhajú najvyššie v hore Sløttaratindur (882 m n. m.) na severe ostrova Eysturoy. Názov Plochý vrch nie je náhodný. Kto sa asi po štyroch hodinách strmého výstupu dostane na jeho vrchol, prekvapí ho veľké plató, na ktorom by sa dal v pohode vybudovať futbalový štadión. Za vhodného počasia sa z okraja planiny ponúkajú otvorené panorámy celého súostrovia. Guinessova kniha rekordov dokonca tvrdí, že z hory vidieť ľadovec Vatnajökull na Islande, ktorý je vzdialený 550 km, čo – ak sa toto tvrdenie zakladá na pravde – je svetové maximum.

Na klímu má vplyv severská poloha, ale najmä Golfský prúd, ktorý zmierňuje zimu (januárový priemer 3 °C), ale na druhej strane sú letá pomerne chladné (priemer 10 °C, maximálne okolo 17 °C). Silné vetry prinášajú dažďové mračná, takže je málo dní, keď sa nezaobídeme bez dáždnika alebo pláštenky. Meteorológovia môžu vari deň čo deň hovoriť to isté a väčšinou sa trafia.

Vody je na ostrovoch naozaj nadostač a potôčky, jazerá a vodopády výrazne prispievajú k malebnosti krajiny. Najväčším jazerom je Sørvágsvatn na ostrove Vágar s rozlohou 3,43 km2. Nachádza sa v bezprostrednej blízkosti morského pobrežia a jeho vody padajú do oceánu 40 m vysokým vodopádom Bøsdalafossur. Podobne ako druhé najväčšie jazero Fjallavatn (1,02 km2) je vyhľadávané rybármi.

Ovčie ostrovy

Pôda a klimatické pomery obmedzujú poľnohospodársku výrobu. Väčší význam má len pestovanie zemiakov, ktoré sú spolu s mäsom najčastejšie na jedálnom lístku. Obrábať sa však dajú len 2 % územia. Dominantné sú vresové a trávnaté porasty, ktoré sú zdravou pastvou pre veľké stáda oviec. Chovajú ich tam okolo 70 000. Nečudo, že sa slovo ovca – faer – dostalo do názvu ostrovov.

Dôležitú úlohu zohráva rybársky priemysel. Obmedzenie lovu rýb a veľrýb viedlo k citeľnej kríze vo faerskej ekonomike koncom minulého storočia, čo viedlo k až 15-percentnej nezamestnanosti. Podporou z materskej krajiny Dánska, ale aj hľadaním nových možností rozvoja, sa podarilo nepríjemný trend zastaviť a dnes je nezamestnanosť na prijateľných troch percentách. Dokonca v roku 2008, počas veľkej krízy na Islande, boli Faerské ostrovy schopné pomôcť svojmu morskému susedovi úverom vo výške 52 miliónov dolárov. Faerská vláda vkladá veľkú nádej do prieskumu ropných ložísk v okolitom mori.

Severská flóra

Na ostrovoch s arkticko-alpínskou kvetenou nenájdeme pôvodné lesy. Dominujú zárasty vresu (Calluna vulgaris) a tráv. Z drevín tu nájdeme len zakrpatené brezy plstnaté (Betula pubescens), borievky obyčajné (Juniperus communis) a štyri druhy vŕb, z ktorých je na horách bežná vŕba bylinná (Salix herbacea), ďalšie sú vzácnejšie. Fosílie naznačujú, že v minulosti bola flóra ostrovov bohatšia. Našli sa tu napríklad zvyšky liesky (Corylus) asi spred 4 300 rokov.

Faerčania sa pokúšajú introdukovať na ostrovy stromy z Ohňovej zeme, Nového Zélandu či Aljašky. Ide o rôzne druhy borovíc, smrekov, topoľov, jelší, južných bukov, no tie sa nedokážu prispôsobiť faerskému vetru a chladnému letu.

Záhradné pestovanie alchemilky mäkkej (Alchemilla mollis) sa ukázalo ako katastrofické, keďže sa jej na ostrovoch zapáčilo a stala sa nepríjemnou burinou. Šíri sa aj kozmopolitný pichliač močiarny (Cirsium palustre), ktorý dorastie až do dvojmetrovej výšky, tŕne ho chránia pred spasením a tak dokáže v krátkom čase vytvoriť nepríjemné húštiny.

Na juhu ostrova Streymoy pestujú morské riasy.

Z fauny ostrovov

Napriek tomu, že pre vtáky by nemal byť prelet medzi kúskami zeme problémom, na vzdialených Faerských ostrovoch sa u niektorých druhov vytvorili zvláštne geografické rasy. Napríklad aj u nás bežné škorce a oriešky majú na ostrovoch svoje špecifické črty a ornitológovia ich označili vedeckým menom Sturnus vulgaris faroensis, resp. Troglodytes troglodytes fridariensis. Niektoré faerské havrany majú na hlave, krídlach a bruchu biele pierka, čo odborníci označili ako morfologickú odchýlku leucophaeus. O tieto vzácne havrany prejavili neprimeraný záujem zberatelia prírodných rarít, takže posledný havran s bielymi pierkami bol pozorovaný v roku 1949 na ostrove Nólsoy.

Veľký záujem turistov je o pozorovanie obrovských hniezdnych kolónií morských a močiarnych vtákov. Kajka obyčajná (Somateria mollissima), patriaca medzi kačice, vystiela svoje hniezdo vlastným jemným perím, ktoré sa zbieralo a vypĺňali sa ním vankúše, prikrývky a bundy. Hoci dnes je perie nahrádzané syntetickými materiálmi, zber pokračuje, ale zberači ho môžu vziať z hniezda až potom, keď ho opustia mláďatá. Podľa Brehma sú kajky dôverčivé k ľuďom a miesto pre hniezdo si nájdu aj vo farmárskom dvore či maštali. Zvláštne poddruhy tvoria aj norce tenkozobé (Uria aalge spiloptera) a ďalší alkovitý operenec Cepphus grylle faroeensis. Pobrežia oživuje aj šesť druhov čajok, mníšiky bielobradé (Fratercula arctica), ktoré sú vyhľadávanou pochúťkou, najväčšia kolónia víchrovníčka morského (Hydrobates pelagicus) na svete je na ostrove Nólsoy, ďalej fulmary ľadové (Fulmarus glacialis), kormorány chochlaté (Phalacrocorax aristotelis) a iné. Na pobreží a vo vresových zárastoch hniezdia lastúrničiare strakaté (Haematopus ostralegus), rybáre (Sterna), hvizdáky (Numenius), močiarnice mekotavé (Capella gallinago) a iné väčšie i menšie druhy vtákov, ktorým vyhovuje tunajší biotop.

Pozemné cicavce sa dostali na ostrovy len pričinením človeka. Okrem tých, ktoré sa ho prichytili ako povestné kliešte, patria potkany a myši. V súboji medzi dvoma druhmi potkanov sa prejavili ako agresívnejšie väčšie hnedasté potkany (Rattus norvegicus). Tie spolu so zdivočenými mačkami spôsobujú veľké škody vo vtáčích hniezdach. Dlhoročné odlúčenie na ostrovoch viedlo k tomu, že sa na niektorých vytvorili zvláštne rasy myší, napríklad Mus musculus faroeensis na ostrove Nólsoy alebo Mus musculus mykinessiensis na ostrove Mykines.

V roku 1854 priviezli z Nórska zajace beláky (Lepus timidus). Tie si zo svojej pôvodnej vlasti priniesli prirodzený zvyk „preobliecť“ sa na zimu do bieleho, no podobne ako sa tomu stalo napríklad v Írsku, po niekoľkých generáciách v novom prostredí bez snehu si po celý rok ponechávajú sivú srsť. Pokusy o vysadenie králikov divých (Oryctolagus cuniculus) sa skončili neúspechom. Z kožušinových fariem unikli norky (Lutreola vison) a polárne líšky (Alopex lagopus), ale vo voľnej prírode neprežili.

S vodou je spojený život mnohých faerských cicavcov. Sú nimi napríklad tulene sivé (Halichoerus grypus atlantica). Za nimi priplávajú dravé kosatky (Orcinus orca), keďže sú ich najobľúbenejšou korisťou. Kosatky patria medzi inteligentné zvieratá a veľrybárov neraz prekvapili, keď im pomáhali pri love. Sú obľúbenými chovancami zábavných akvaparkov, čo je tiež častým terčom kritiky ochrancov zvierat. V okolitých vodách žijú veľryby a delfíny, ktoré patria medzi najinteligentnejšie druhy živočíchov a neraz zachránili ľuďom život. Na Faerských ostrovoch sú však už stáročia lovným druhom. Najčastejšie lovia grindu dlhoplutvú (Globicephala melas), v menšej miere je lovený delfín skákavý (Tursiops truncatus), delfín bielonosý (Lagenorhynchus albirostris), delfín bieloboký  (Lagenorhynchus acutus) a sviňucha pobrežná (Phocoena phocoena). Pri lodných fotosafari do okolia ostrovov môžu turisti natrafiť aj na ďalšie veľryby: veľrybu grónsku (Balaena mysticetus), vráskavca myšoka (Balaenoptera physalus), i najväčšieho žijúceho tvora na Zemi vráskavca obrovského (Balaenoptera musculus), ktorý bežné dorastie nad 100 ton. Ich lov je od roku 1984 zakázaný.

Na ostrovoch pôvodne nežili žiadne obojživelníky a plazy. Človek sa pokúsil vysadiť skokany hnedé (Rana temporaria), ktoré sa na určitý čas uchytili na ostrove Nólsoy, na ktorom sa nachádza len jedna ľudská osada. Spoznať ichtyofaunu okolitého oceánu môžeme najjednoduchšie v tórshavnskom akváriu. Významným exportným artiklom sú lososy pestované na farmách. Ostrovy majú svoju pôvodnú drobnú faunu (hmyz, mäkkýše, dážďovky…), ale aj v tomto prípade sa o „obohatenie“ fauny pričinil človek, s ktorým sa na ostrovy prisťahovali nepríjemné šváby, mravce, slimáky alebo osy.

Faerské plemená oviec, koní, kráv, kačíc i husí

Za 12 storočí došlo k sformovaniu zvláštnych plemien nielen oviec, ale aj koní, kráv, kačíc a husí. Celkovo vzaté v drsnom podnebí dorastajú do menšej veľkosti ako na kontinente.

Dominantným zvieraťom na ostrove sú ovce, ktoré sa voľne pasú na rozsiahlych trávnatých porastoch. Majiteľ si ich označí zárezom na uchu. Toho, kto preznačkoval ovcu, považovali za zlodeja už podľa zákona z roku 1298. Malé ovce sú súčasťou faerskej kultúry a ich mäso patrí k základom výživy ostrovného obyvateľstva. Plemeno, ktoré vytvorila sama príroda zo zdivočených oviec na ostrovčeku Lítla Dímun (dnes na ňom žijú len siedmi ľudia), bolo v 19. stor. vykántrené. Faerské ovce dorastú do 20 kg, barany až 40 kg. Ich sfarbenie je rôzne a vo faerskom jazyku sa vyskytuje vraj až okolo 300 výrazov na ich odlíšenie. Dnes sú ovce chované najmä pre mäso.

Na prelome 19. a 20. stor. boli privezené škótske ovce, aby sa krížením dosiahla lepšia vlna. Pletenými svetrami a ponožkami zásobovali Faerčania dánskych vojakov už počas napoleonských vojen. Údaje z roku 1849, keď žilo na súostroví len 5 000 ľudí, hovoria, že sa vyviezlo do Dánska až okolo 100 000 svetrov a 14 000 párov ponožiek. Aj nórsky parlament v roku 1898 rozhodol, že nórska armáda bude na zimu vybavená faerskými svetrami. Nečudo, že sa ujalo príslovie: „Ull er Føroya gull“ – Vlna je faerské zlato. Samozrejme, kvalitné svetre si obliekali aj faerskí rybári a veľrybári a odvážni bádatelia v ľudoprázdnych priestoroch Arktídy a Antarktídy. K najobľúbenejším suvenírom, ktoré si domov odnášajú návštevníci Faerských ostrovov, sú šály z ovčej vlny, pletené alebo paličkované. Vždy na jeseň v dedinách, okresoch a napokon aj v hlavnom meste sa konajú výstavy oviec a plemenných baranov.

Faerské poníky sú vysoké 115 – 125 cm, silné, vytrvalé a priateľské, kedysi ich využívali na nosenie a premiestňovanie ťažkých bremien, dnes slúžia zväčša len na pobavenie detí. Na zimu im narastie dlhšia, hustá a vodu odpudivá srsť. Prvá písomná správa o nich pochádza z roku 1600. Koncom 19. storočia ich tu žilo okolo 800 kusov, mnohí majitelia ich však nechali napospas prírode a z Anglicka si priviezli mocnejšie kone. Pred 50 rokmi hrozilo faerským poníkom vyhynutie. Z posledných piatich čistokrvných zvierat sa podarilo vypestovať dnešné asi 70-členné stádo, ktoré chovajú 14 farmári.

Aj faerské kravy sú malé, často čierne a chované najmä na mlieko.

Husi sa dostali na Faerské ostrovy s prvými osadníkmi. Aj ony dosahujú menšieho vzrastu a väčšinou sa voľne pasú, keďže im tu nehrozí žiaden predátor. Majitelia ich prikrmujú len v tuhšej zime a pri znášaní vajec. Režú ich v decembri, ich šťavnaté mäso sa dostáva na vianočný stôl, ale zasolené, usušené či zmrazené ho uskladňujú aj na celú zimu. Aj faerské kačice sú malé, ale vytrvalé, privyknuté na tvrdšie životné podmienky severu.

Veľrybárske tradície a krvavé divadlo

Okolité vody sú domovom veľrýb, ktorých lov patril k základným zdrojom obživy Faerčanov. Už v odkrytých sídliskách najstarších obyvateľov ostrovov sa našli veľrybie lebky. Lov týchto najväčších cicavcov upravoval zákon prijatý faerským parlamentom v roku 1298, štatistiky o ulovených kusoch sa začali písať už v roku 1584, systematicky od roku 1709.

Túto tradíciu sa snažia Faerčania udržať napriek tlaku medzinárodných ochranárskych organizácií. Došlo k niekoľkým nebezpečným prípadom, keď ochranárski aktivisti vlastnými plavidlami bránili lovu. Vzhľadom na to, že mohli byť pritom ohrozené ľudské životy, musel ich protesty riešiť súd. Ochranári sa obracajú aj na Európsku úniu a dánsku vládu, obe však v tomto smere nemajú žiadne právomoci zasiahnuť.

Najčastejším lovným druhom je grinda guľatohlavá (Globicephala melas), ktorá dosahuje dĺžku 6,5 – 8,5 m a hmotnosť 1 700 kg až 2 100 kg. Ročne ich faerskí veľrybári ulovia okolo 850 kusov. Pri odhadovanom počte 778 000 týchto zvierat vo vodách severného Atlantiku (z toho pri Faerských ostrovoch okolo 100 000) to neznamená kritické ohrozenie druhu.

Ochrancovia zvierat kritizujú najmä drastické zabíjanie veľrýb. Veľrybárske lode nevyplávali na more z faerských prístavov od roku 1984, keď zatvorili poslednú veľrybársku stanicu. Zákon upravil aj tradičný lov grindadráp. Ide naozaj o krvavé divadlo. Je to akoby zabíjačka na faerský spôsob. Ak by sme ho praktizovali aj pri našich zakáľačkách, museli by sme nahnať desiatky sviniek do jedného dvora a tam ich jednu po druhej zabíjať. To je určite nepredstaviteľné, ale v prípade veľrýb si je zase ťažko predstaviť zabíjanie a spracúvanie po jednej. Potom, čo hliadky spozorujú čriedy veľrýb, vyplávajú na more člny, kedysi drevené veslice (v dedine Vágur sa zachovalo asi desať pôvodných drevených veslíc, najstaršia z nich je z roku 1873), dnes člny motorové, ktoré utvoria polkruh a lovci hádzaním veľkých kameňov do vody ženú veľryby pred sebou do zálivu, kde v plytkej vode alebo vytiahnuté hákom na breh boli celé stáročia zabíjané kopijami a oštepmi. Tieto stredoveké zbrane, ale i pušky, sú dnes zakázané, veľryby musia byť usmrtené v priebehu niekoľkých sekúnd, keď im lovec špeciálnym nožom mønustingari prereže miechu. Ide o novodobú loveckú zbraň, od roku 2015 jedinú, ktorá sa môže používať.

Napriek tomu sú to stále krvavé jatky, kde sú zabijakmi muži, zatiaľ čo ženy a deti, ale aj zvedaví turisti, prídu na breh zálivu len ako diváci. V súčasnosti sa takto môže loviť na 23 certifikovaných miestach. Mäso a tuk veľrýb sa podľa tradície rozdelí medzi všetkých obyvateľov, nepredáva sa v obchodoch, ani sa nevyváža, ale môže sa objaviť na jedálnom lístku v reštauráciách. Tmavočervené veľrybie mäso sa obyčajne pripravuje varením so zemiakmi, tzv. tvøst og spik.

Využíva sa veľrybia koža, tuk a mäso. Tuk je významným zdrojom vitamínov, najmä vitamínu D, ktorý chýba predovšetkým mladým ľuďom, zvyknutým na kozmopolitnú stravu – pizzu či kurča. Mäso sa pripravuje čerstvé, alebo sa nechá nasoliť či vysušiť na vetre, v dnešnej dobe sa čoraz viac uskladňuje v mrazničkách. Konzumentov veľrybieho mäsa však trápi fakt, že more je zamorené neúnosným množstvom nebezpečných látok, najmä ortuti, čo ohrozuje zdravie obyvateľstva. Odborníci odporúčajú jesť veľrybie mäso len raz do mesiaca, úplne by ho mali vylúčiť z menu deti, tehotné ženy a dojčiace mamičky a veľrybie obličky a pečene by sa nemali konzumovať vôbec. Kontaminované sú aj iné zdroje potravy – ryby a morské vtáky.

Lov veľrýb bol tvrdou a nebezpečnou robotou. K jednej z najväčších veľrybárskych tragédií došlo v zátoke Sandvík 13. februára 1915, keď sa zrazili dve lode. Z 15 mužov na ich palubách sa zachránil len jediný, ktorý pri nehode prišiel o syna a o brata. Život veľrybárov sa odráža v starých baladách a bol vďačnou témou aj pre výtvarné spracovanie. V múzeu v Tórshavne sa nachádzajú maľby Sámala Joensena – Mikinesa, zachytávajúce tradičný grindadráp, ktorý dnes okrem primárnej úlohy – zdroja potravy – plní aj úlohu turistickej atrakcie, ktorá v čase sledovania veľrýb a ich lovu priláka na Faerské ostrovy mnohých návštevníkov, túžiacich po štipke dobrodružstva a adrenalínu.

Zo športu a kultúry

V počte neveľkej komunite obývajúcej ostrovy sa objavia hudobné i literárne talenty. Ich aktivita sa koncentruje v Severskom dome – Norðurlandahúsið, ktorý otvorili v Tórshavne v roku 1983. Faerčania radi športujú. Najväčšej obľube sa teší futbal. Tímy, vrátane národného, hrajú v súťažiach, ktoré organizujú FIFA a UEFA. Už v roku 1992 sa Faerčania postarali o prekvapenie, keď zdolali Rakúsko 1:0, ale najväčší šok spôsobili v poslednej európskej kvalifikácii Grékom, ktorých porazil nielen doma, ale aj na ich pôde. V dvoch súťažných zápasoch v roku 1998 sa stretli aj so Slovenskom a na ostrovoch sme zachránil naše víťazstvo 2:1 až v poslednej minúte gólom Dubovského, ktorý – žiaľ – už tragicky odišiel do futbalového neba. Vyzerá to tak, že naši mladíci do 17 rokov sa nepoučili a prehrou 1:2 s Faerskými ostrovmi si na jar tohto roku zatvorili brány pred majstrovstvami Európy.

Z ďalších športov zaznamenali výraznejšie medzinárodné úspechy faerskí plavci a veslári, ktorí sa zúčastnili aj olympijských hier, pravda, zatiaľ pod dánskou vlajkou. Vlani, počas šachovej olympiády v Baku, sa stal Helgi Dam Ziska prvým faerským veľmajstrom tejto kráľovskej hry.

Z faerskej kuchyne

Ovčie mäso je základom stravy faerského obyvateľstva. Tradičné je konzervovanie v soli alebo sušenie vo vetre. Sušené mäso skerpikjøt je pre Faerčanov pochúťkou, pričom na jej chuť a kvalitu má vplyv dĺžka sušenia i počasie. Dnes mnohí dávajú prednosť zmrazeniu. Veľrybie špeciality nemôžu chýbať na stoloch počas rodinných či spoločenských podujatí.

Ochrancovia práv zvierat bojujú aj za obmedzenie lovu morských vtákov, najmä mníšikov (Fratercula arctica), ktoré sú vyhľadávanou pochúťkou. Kolónie vtákov (najväčšie sú na ostrove Mykines) sú rozdelené medzi jednotlivé obce, teda niečo na spôsob našich poľovných revírov. Vtáky sú už tri storočia lovené tradičnou metódou fleyging. Lovec z vrcholu útesu alebo z iného vhodného stanovišťa nastaví sieťku, ktorú má na asi 3 a pol metra dlhej palici, pred vtáčiu noru a vtáka do nej zachytí.

Lundi, ako Faerčania nazývajú najčastejšie lovený druh mníšika, sa vkladajú do marinády zo slanej vody, mlieka alebo piva a potom sa pripravujú na rôzne spôsoby. Niekedy sa údia a v posledných rokoch sa objavujú aj pri grilovačkách. Obľúbené sú aj lundi plnené sladkým cestom, hrozienkami a rôznymi koreninami.

Konzumujú sa aj vtáčie vajcia. Vybrať ich z hniezd umiestnených na úzkych rímsach pobrežných útesov je neraz výkon nielen horolezecký, ale priam kaskadérsky.

Foto: Daily Express, Travel+Leisure, mitziemee.com, Flickr