Druhá strana mince.
Ako každý, aj tento rok prišiel čas písomných maturít. Doba, kedy nejeden stredoškolák vypije viac kávy, zapáli si obľúbenú cigaretku, nahodí sa do gala a s úsmevom na perách odchádza s perom vo vrecku na internú časť maturitnej skúšky. Vtedy ešte s úsmevom . A odrazu..
Súc sa sťažovať.
Súc a nebyť, to je otázka. Súc alebo byť? SÚCEM. Toľko identických obsahov zalialo sociálne siete v priebehu okamihu. Natíska sa však otázka. Kde je chyba? Študenti sú ľudia. Majú chuť spoznávať nepoznané, majú právo mýliť sa ako aj právo slobodného prejavu slova. Majú právo na verejné sťažovanie. Je však sťažovanie opodstatnené?! Kto za to všetko môže? Jurko alebo Paľko? Národný ústav alebo tí „ nad“ či „ pod“ ?
Všetci si tým prejdeme, ak sme už neprešli.
Aj ja som bol študentom strednej školy. Dokonca, bez možnosti výberu sa stal náš ročník tvz. prelomovým. Prešli sme na nový školský vzdelávací program, ktorý nekorešpondoval s učebnými materiálmi na školách. Knižky zastarané, vzdelávací program ministerstva aktuálny. Tu nastupuje na scénu Národný ústav certifikovaných meraní( Núcem). Inštitúcia, ktorá sa snaží čerpať maximum nových, aktualizovaných informácií, ktoré sú neskôr sprostredkované aj nám, študentom. Najmä formou skúšky dospelosti. Problém nastane, ak sa stretnú nepravdivé a neaktuálne fakty s novými a prepracovanými. Kde je chyba? Dve strany mince. Na jednej sú samotní učitelia, ktorí sa držia zaužívaných, overených materiálov, ktoré vyučovali už „ za mládí“. Druhá strana mince. Inštitúcia certifikovaného merania. Odborníci z praxe, slovenskí zamestnanci ako každí iní. Tvorivá činnosť viacerých ľudí. Podstatou je faktografickosť a časovosť. Možno platí pravidlo, čo je overené, to je dobré. V prípade poskytovania informácií strednými školami je to však na zamyslenie. Veci sa v dnešnej dobe menia z minúty na minútu, nie to z roka na rok. Tu sa črtá na svet zásadná chyba.
Titul.
Titul, odmena za tvorivú činnosť človeka na vysokej škole. Zväčša, zaslúženú. Nezaručuje však doživotnú garanciu adekvátnej a relevantnej informovanosti. Človek sa učí celý život, už len samotným spoznávaním. Nie je umením zostať stáť. Umením je ísť ďalej, neustále sa učiť a zdokonaľovať sa. Možno práve tu je chyba. Hádzať chybu na jednu hlavu je však nezodpovedné. A preto, ak chce ísť človek ďalej a učiť sa, treba preto niečo urobiť. Povinná literatúra v knižniciach ukrýva v sebe viac ako len poznámky či knižka zo školského archívu pamätníkov v laviciach tried. Povinná literatúra„ fiftyšejdsofgrej“ však neprezradí, či súc je prechodník slovesa byť. Smola čo? Asi hej. Lebo ak chcem byť informovaný a čo to sčítaný, musím pre to niečo spraviť. Svojvoľne. Bez nátlaku. Z vlastnej iniciatívy.
Na záver malé zhrnutie tejto patetickej situácie. My, študenti a zamestnanci národa slovenského. Je opodstatnené sa sťažovať. Avšak, opodstatnené k meritu veci. Treba ísť ku koreňu problému, pretože kydať je ľahké. A teda súď či súc? Byť a či nebyť?!
