Druhý mýtus o liberálnej demokracii
„Liberálnodemokratické“ štáty sú úplne antidemokratické v ohľade svojej ústavy, o ktorej zakazujú demokratickú diskusiu a rozhodovanie a uplatňujú štátnu represiu proti všetkým, ktorí s touto neschválenou ústavou nesúhlasia.
Predchádzajúca časť Prvý mýtus o liberálnej demokracii
Druhý mýtus o liberálnej demokracii ju zobrazuje ako mierumilovnú spoločnosť, ktorá prišla na svet len rozumom a spravodlivým obchodom, ktorá ako jediná spoločnosť prišla na svet mierumilovne a ktorá aj dnes všade rozširuje len demokraciu, ľudské práva a mier.
Nič nemôže byť ďalej od pravdy. “Liberálna” spoločnosť, alebo lepšie povedané, predstieranie slobody, rovnosti a demokracie pod vedením meštianstva, prišla ako každá spoločnosť pred ňou na svet cez násilie, vykorisťovanie, útlak a podvody, nie voľný a spravodlivý trh.
Ekonomickým základom pre vznik “liberálnej” – tj. meštianskej spoločnosti je kolonializmus a rozsiahla privatizácia predtým spoločného a osobného majetku roľníkov. Obe z týchto pôrodných zločinov, spolu s monopolným obchodom a úžerníctvom, vytvorili potrebný kapitál pre vznik meštianstva ako najdôležitejšej skupiny vo vtedajšej ešte feudálnej spoločnosti.
Ekonomický vývoj ale nestačil k tomu, aby sa z hospodárskeho systému stal spoločenský systém. V rôznych podobách bolo nutné zvrhnutie starých feudálnych štátnych a hospodárskych štruktúr – nielen štát v rukách aristokracie, brániaci pokrok a kontrolu nad ním meštianstvu, ale aj feudálne privilégiá a hospodárenie aristokracie, ktoré uvaľovali prílišné záťaže na spoločnosť, obmedzenie obchodu a cien a najrôznejšie iné prekážky sa v nejakom čase stali zbytočnými a brzdiacimi článkami vtedajšej spoločnosti. V každej krajine bol tento vývoj rozdielny, ale v každej krajine smeroval k rovnakému zrúteniu feudálnych vzťahov a k víťazstvu liberalizmu.
V niektorých krajinách sa pôrod novej spoločnosti konal nielen genocídami, hladomormi a bezohľadným násilím v kolóniách a proti roľníctvu, ale aj násilím proti štátu a vtedajšej vládnucej aristokracii. Tieto príklady boli neúspešné a úspešné Anglické revolúcia, Francúzska a Americká revolúcia. Neboli to žiadne zamatové revolúcie, ale násilné povstania proti vtedajšemu štátu, v dvoch z nich vyústili v poprave dovtedajšej hlavy štátu – kráľa, nesmrteľného suveréna.
V 19. storočí, po úspešnom vybudovaní nového meštianskeho štátu, s mnohými prerušeniami, regresmi a skokmi, došlo potom k vzniku nového štátneho násilia, novej “liberálnej” spoločnosti zameranej najmä proti novým utlačovaným – pracujúcej triede. Toto násilie má od začiatku podobu úplného nepriateľstva zo strany štátnych represívnych aparátov a zákaz odborovej a politickej organizácie. Znamenalo to nasadzovanie polície a armády ako novú verziu feudálnych rytierov proti štrajkom, demonštráciám a povstaniam. Rozsah brutality týchto represívnych akcií bol častokrát porovnateľný alebo horší než stredoveká represia proti roľníkom.
S vývojom “liberálnej” spoločnosti 20. storočia sa podoba tohto násilia zmenila. Až na koloniálne krajiny a fašistické režimy už štát nespĺňal úlohu priameho žoldniera pre meštianstvo. Nahradila ho kontrola, kupovanie a vyjednávania so sociálnodemokratickým a odborovým hnutím a ojedinelé represívne akcie proti nim. Represia sa v prvom rade preorientovala na krajneľavicové organizácie, ktoré boli všeobecne identifikované s represívnymi stalinistickými režimami. Dnes sú štátne represívne aparáty ako v Nemecku politicky zamerané najmä proti “ľavicovým extrémistom”, ako môžeme sledovať v kampani nemeckého štátu po protestoch proti G20. Súčasne s nasadzovaním nových sledovacích, biopolitických a represívnych technológií dochádza tiež k postupnému rozobratiu “liberálnych práv”, najmä práva zhromažďovania, slobody prejavu a tlače. Vracajú sa tiež represívne akcie proti odborovým organizáciám. Spolu so všeobecným úpadkom odborového a sociálnodemokratického hnutia, ktoré sú nahrádzané starými “liberálnymi” meštianskymi hnutiami, sa postupne vraciame do “liberálnej” spoločnosti 19. storočia. Jej podoba nebude rovnaká ako v 19. storočí, rovnako nie rozsah a metódy represie, ale výsledok bude postupná praktická deemancipácia a depolitizácia pracujúcej triedy.
