„Duša internetu“
Aké „písanie“ je na internete? Krok pred televíziou, tam kde audiovizuál nesiaha. Aj tá takmer nekonečná sieť má svoje limity. Limity, ktoré tvoria vždy veci, ktoré prevážia nad všetkými ostatnými, ktoré neprevážili. Z individuálnych záležitostí sa môžu stať masové a to čo sa týka všetkých môže prejsť neviditeľne okolo, ak v sebe nezahŕňa primerané množstvo senzácie. Každá téma trvá dva týždne, ale to bojisko vyzerá roky rovnako, tie isté argumenty, tie isté závery. Jedného dňa aj Duša internetu s nekonečným pretlakom informácii začne byť akýmsi spôsobom nudná, podobne ako televízia. Na internete potom ostáva už iba pár kútikov, kde radi tak komorne zablúdime a trávime svoj čas podobne ako s knihou, s nejakými možno aj viac obyčajnými myšlienkami autora. Niečo ako obľúbený spisovateľ, obľúbený bloger, obľúbený novinár, ale hlavne obľúbený mysliteľ a človek, ktorého úvahy stoja za to, dokonca aj v prípadoch keď s nimi nesúhlasíme.
Grafománia a potom stratiť vzťah k písaniu. Hľadáme a nájdeme v sebe toľko, o čom sme ani netušili. A s odstupom času vidíme všetky tie chyby a nie iba gramatické, nie iba štylistické, v myslení, v samotnom prístupe k životu. Koľko zbytočných vecí sme si vo vnútri želali. A niekedy sme aj nostalgickí, za tým fajn, aj keď to bolo kedysi také neokrôchané.
Internet dostal toľko podôb, toľko tvárí, tvorení všetkými. Až sa trošku zvrhol vo vlastný zvyk, tak trochu v jednoduchosť, čo je výhodou, ale občas i prekážkou, aby prinášal viac ako prináša. Je ako oddychový film alebo aj odborná kniha, ale chýba mu duša v podobe viac ako iba niekoľkých publikovaných kníh a pokusov. Nedostatočne píšeme a zaujímame sa o životy, chodíme iba k tým hutným riekam a riešime hlavné prúdy. Všetko sú buď globálne problémy alebo praktické manuály. Psychologické články sú len vývar tých istých tém a záverov, len vždy inými slovami. Skvost je každý nový pohľad, ale aj na také si pár zblúdencov zasadne a rozohrajú nad tým slovný zápas o žabomyšie víťazstvo.
Lebo na internet píšeme všetkým, nie iba jednému človeku. Iba medzi štyrmi očami, to staré žúžo. Možno nejaká zoznamka alebo chat, veď aj to je internet, kde si obvykle v zúfalosti ľudia vylievajú duše a riešia problémy. Tieto miesta, kde sme potrebovali pomoc a kde sme ju radi poskytli, hľadali a radi boli nájdení.
Mágia asi stále ostáva v knižniciach, aj akási múdrosť, pre ktorú písanie na internete nemá trpezlivosť a ani dostatočný magnetizmus aby pritiahlo pozornosť. Možno nie bulvár, ale také tie sofistikované chuťovky. Televízia pre inteligentnejších. Klam interaktivity, ale po čase sme iba nositeľmi vlajok a ideí tých či oných. Politika je hra, boli by sme blbí keby sme ju nehrali. Príliš veľa informácii aby sme ich mohli spracovať, ale toľkí veria, že to dokázali. Mať ten správny názor. Ak strácate pochybnosti, ak viete lepšie, pravdepodobne ste na tom horšie ako si myslíte.
Beletria viac odráža realitu. Názory sú už ako modla, viera, ale vlastne iba veci ktorým nerozumieme a tí čo by áno, nezaujímaví. Ak, iba v beletrii, v skonštruovanom príbehu, je kúsičko prav… O realite, o skutočnej realite sa nedá písať napriamo. Internet vyhasol tým ako je všade zapálený na plné obrátky. Svetlá mesta, ktoré zhasli nočnú oblohu. Keď čítaním sveta sme prestali vedieť, mať schopnosť čítať životy, ich dušu. Pocity, aby za tým nebolo iba romantické klišé a lacné dojatie. Taká ta idealistická hovadina. Došli slová.. Zbohom fet/Internet
