Denník N

Muž, ktorý pochopil stromy, si vypočul aj zvieratá

Naozaj platí, čo donedávna tvrdila veda, že iba my ľudia sme schopní v plnosti prežívať širokú škálu citov? Že iba ľudia majú to privilégium kráčať po špeciálnej biologickej ceste zaručujúcej vedomý a citmi naplnený život? Skutočne existuje len jediný, ľudský spôsob intenzívneho a podľa možností vedomého prežívania pocitov?

Každému musí byť jasné, že keď sú kladené takéto otázky, ktorých impulzom bola ešte aj kniha s názvom Duševný život zvierat, odpovede budú NIE, NIE a ešte raz NIE. Výskumy v oblasti správanie sa zvierat nie sú žiadnou vedeckou novinkou. Veľkým dielom do tejto oblasti prispel už Konrad Lorenz, ktorý sa zaoberal prejavmi zvierat, pričom prostredníctvom tzv. etológie hľadal styčné body medzi správaním sa živočíchov a človeka.

Z podobného súdka je aj kniha nemeckého lesníka a ekológa Petra Wohllebena, ktorý po celosvetovo úspešnej knihe o cítiacich a komunikujúcich stromoch (Tajný život stromov), nazrel aj do sveta stredoeurópskej fauny (Duševný život zvierat). Wohlleben tiež spája etológiu so skúsenosťou, nakoľko je obklopený zverou nielen ako správca lesa, ale aj ako ekologický farmár, chovajúci niekoľko desiatok domácich a úžitkových zvierat.

Aj preto si môže dovoliť písať erudovane a zároveň s vtipom, pričom z jeho textu je cítiť prirodzený étos voči živým tvorom a zároveň nezaujatosť, keď sa príroda zachová v rozpore s ľudským pohľadom na dobro. Wohlleben však zároveň dodáva, že rozdiel medzi človekom a zvieratami vôbec nie je taký priepastný, ako sa stáročia tvrdilo.

Človeku umožňuje zažívať bohatú škálu radosti, smútku, strachu alebo túžby tzv. limbický systém, ktorý spolu s ďalšími oddielmi mozgu umožňuje aj príslušné reakcie tela. No tieto mozgové štruktúry sú z vývinového hľadiska veľmi staré, a preto ich majú aj mnohé iné cicavce a dokonca aj mnohé vtáky.

Napriek tomu, vo vyslovene antropocentrickom svete prevláda predstava, že na prežívanie širokej škály citov je potrebná aj určitá inteligencia. Príroda však dokazuje, že ani v tejto otázke nebola evolúcia úplne jednostranná, a že inteligenciu nadelila aj obrovskému množstvu živočíchov, dokonca aj takým, ktoré sa dostali na náš jedálny lístok.

Veď dokonca aj vtáky s pomerne malým mozgom sú dôkazom toho, že k inteligencii vedú aj iné cesty. O inteligentných vranách, krkavcoch alebo strakách sa už rozprávajú oslavné legendy. Wohlleben však ponúka aj úsmevný príklad o inteligentných a zároveň klamárskych sýkorkách.

Malé klamárky dokážu cielene oklamať konkurenciu z kŕdľa, keď majú vo vyhliadke mimoriadne chutnú potravu alebo jej je málo. V takom prípade vydávajú varovný zvuk, ktorým inokedy upozorňujú na prítomnosť dravca. Konkurencia sa po varovaní odprace do bezpečia a podvodníčka môže v pokoji a dosýta hodovať.

Späť však k vranám a im príbuzným. Tieto živočíchy pre ich inteligenciu nazývajú aj „lietajúcimi opicami“. Prekvapením bol aj fakt, že práve straky a krkavce rozoznajú svoj obraz v zrkadle. Táto schopnosť bola donedávna pripisovaná iba človeku a niektorým primátom. Do tejto skupiny však pred časom prekvapivo pribudli aj ošípané.

Tie dokonca dokážu reagovať na konkrétne mená, podobne ako naše psy. Samozrejme aj v prípade psov sa občas natíska otázka, či pes skutočne reaguje na meno, alebo či ho iba nevníma ako iný povel, napríklad ako „ahoj!“ alebo „Poď sem!“?

Wohlleben však na vysvetlenie odporúča vrátiť sa k inteligentným ošípaným, resp. k ich najbližším príbuzným, teda diviakom. Tie dokážu rozlišovať členov svojej čriedy, dokonca aj po tom, ako sa od čriedy niektoré jedince oddelia.

Diviaky sú veľmi sociálne živočíchy, rady si pomáhajú pri telesnej očiste alebo ležia tesne pritúlené k sebe. Keď sa neskôr v roku stretnú lanštiaky a stará črieda, ktorá má zasa diviačiky, správajú sa všetci priateľsky. Navzájom sa poznajú a stále sa majú rady.

Zvieratá sú nepochybne schopné prejavovať priateľstvo a ľúbiť niekoho druhého. Veda má však aj v prípade zvieracej lásky tendenciu degradovať takéto pocity na biologické procesy a na automatické mechanizmy. Samozrejme, že aj v prípade materinskej lásky ide v prvom rade o nápor hormónov, ale v mnohých prípadoch sú evidentné aj vedomé materstvá alebo dokonca medzidruhové adopcie.

A aj keby zvieratá neboli schopné vedomej materinskej lásky, zostáva podvedomý variant, ktorý je prinajmenšom rovnako pekný a intenzívny. Okrem toho v prírode existuje množstvo príkladov monogamných vzťahov, kvázi manželstiev, ktoré prerastajú do pevných životných zväzkov.

Autor spomína mimoriadne dojemné príklady krkavcov, ktorých v Európe v polovici 20. storočia ľudia takmer vyhubili. Vinili ich, že zabíjajú zvieratá na paši, a preto ich zabíjali. Ak však jedného z partnerov zastrelili alebo otrávili, druhý z dvojice si nehľadal nového, ale odvtedy osamelo krúžil po oblohe.

Kniha je plná takýchto konkrétnych príkladov. Autor píše o hanbiacich sa koňoch, smútiacich laniach, prefíkaných strakách a kohútoch, ale tiež o tom, prečo nás má rád pes, prečo kuny rozhryzú káble pod kapotou auta, a tiež o tom, že existujú vlčie svorky, v ktorých sa havrany hrajú s vĺčatami.

Na záver ešte jeden príklad, ktorý dokazuje, že zvieratá k nám majú oveľa bližšie ako sme si mysleli. Kľúčom je hra. Aj zvieratá sa totižto dokážu vyslovene vedome a cielene zabávať a prežívať pritom šťastie. Podobne ako ľudia, aj mnohé živočíchy dokážu nadbytok energie využívať na obyčajnú bezbrehú zábavu. Dôkazom je aj sánkujúca sa vrana, ktorá si snowbording vyslovene užíva.

 

Peter Wohlleben: Duševný život zvierat (Láska, smútok, súcit – prekvapujúci pohľad do skrytého sveta), Vydavateľstvo: Tatran, 2017, Preklad: Elena Diamantová

Teraz najčítanejšie