Dva čierne fliačiky pri ostrove Lesbos

Na jednej strane päťposchodovej lode si pasažieri vychutnávajú rannú kávu s výhľadmi na Lesbos, skupinka tínedžerov sa zabáva aerobikom a k tomu im hrá hudba zo smartfónu.

Na druhej strane len ja a telefonujúci muž. Hľadím do sivomodrých, takmer nekonečných vĺn. Fúka studený vietor a brehy Turecka sú ako ilúzia, ktorá hneď mizne v rannom opare. Na šírom mori dve nákladné lode v diaľke a jedna takmer nehybná čierna bodka. Na sever od nej druhý, plochý čierny fliačik.

Bola som na lodi jediná, čo som k nim žmúrila oči, komu neboli ľahostajní? Podarí sa im doraziť na Lesbos? Vrátia ich naspäť do Turecka? Zomrú tu dnes ráno, bez povšimnutia?

V kempe som sa o niekoľko hodín neskôr dozvedela, že na juh Lesbosu okolo deviatej ráno šťastne dorazili dva člny.

Možno si to ľudia jednoducho nespoja. Tie správy z médií a ten svet okolo seba. Plavia sa na trajektoch medzi Tureckom a Gréckom na miestach, ktoré občas križujú člny s ľudmi, ktorí utekajú pred násilím a vojnou. Každý vo vlastnom svete.

Prišla som na Lesbos stretnúť určitých ľudí a stať sa súčasťou niečoho, pred čím veľa ľudí len zatvára oči. Stretla som dobrovoľníkov z rôznych európskych krajín, mladých aj starých, neskutočne rôznych ľudí. Niektorí z nich si platia podnájom, iní tu žijú celé roky a ďalší zas prišli na krátku dovolenku a pri náhodnom stretnutí Sýrčanov alebo Afgancov sa rozhodli pripojiť sa k nám.

Ráno vstávame pred šiestou a z malého kopca vyzeráme prvé člny. Urobíme odhad, kam asi pristanú, a chodievame ich na tie miesta čakať. Keď čln dorazí k brehu a ľudia z neho vystúpia, vysvetlíme im, v ktorej časti ostrova sa nachádzajú a ako sa môžu dostať ďalej. Dávame im vodu. Tí z nás, čo majú auto, odvážajú rodiny s bábätkami alebo starších a slabších ľudí. Zďaleka na tú prácu nestačíme a pokrývame len zlomok pobrežia, ale aj tak robíme niečo, za čo nás mnohí nemajú radi. Pomáhame utečencom.

Ostatní, čo nešoférujú, kráčajú spoločne s ľuďmi z člnov po prašnej ceste až do najbližšieho mesta. Aj celé hodiny. Bývajú to tie najkrajšie chvíle. Vtedy nie sme Európania a oni nie sú utečenci. Sme skupina ľudí, ktorá má jeden spoločný cieľ: lepšiu a hodnotnejšiu budúcnosť pre nás a pre tých, čo raz po nás prídu.