Denník N

Dva nepravdivé mýty o politickej korektnosti

Pojem „politická koreknosť“ si ako pejoratívum čoraz viac nachádza uplatnenie v slovenskom politickom diskurze. Tento koncept však vo svojej podstate liberálnej demokracii prospieva.

Obhajovať politickú korektnosť je veľmi nevďačná úloha. Tento výraz sa totiž takmer výsostne používa v kritickom kontexte a jeho konotácia je nanešťastie automaticky negatívna. Politická korektnosť je pritom koncept, ktorý vo svojej podstate prospieva liberálnej demokracii ako aj všetkým legitímnym ideovým prúdom existujúcim v jej rámci. Vďaka utečeneckej kríze, poprednej úlohe tohto termínu v nedávnej americkej prezidentskej kampani, ako aj výsledku amerických volieb je tento koncept čoraz častejšie spomínaný aj v našich končinách. Rozhodla som sa preto stručne adresovať dva najbežnejšie mýty kritizujúce politickú korektnosť, s ktorými som sa za poslednú dobu stretla.

Mýtus I: Politická korektnosť nie je kompatibilná s otvoreným a produktívnym politickým a spoločenským dialógom

Najčastejším argumentom proti politickej korektnosti je, že dusí slobodu prejavu, a tým pádom ide proti jednému z hlavných prvkov liberálnej demokracie. Politická korektnosť sa toľko usiluje o to, aby sa nikto neurazil, až nám znemožňuje vyjadrovať svoje názory úprimne a otvorene. Tento argument je dlhé roky rutinnou súčasťou rétoriky republikánov v USA a bol samozrejme aj jedným z nosných motívov Trumpovej kampane – ľudia sú nútení sa natoľko snažiť, aby nikoho nikdy neurazili, až tak robia celkom na úkor svojich vlastných záujmov. Pri politickej korektnosti však nejde o to nikoho neuraziť, ale skôr o to nikoho neponížiť.

Hoci politická korektnosť je často vnímaná ako nástroj na nespravodlivú diskreditáciu konzervatívnych politických postojov, snahou je v skutočnosti vyhnúť sa tendencii prezentovať tieto postoje spôsobom, ktorý spochybňuje bezúhonnosť istej skupiny spoločnosti. Byť pro-life je samozrejme legitímna pozícia, ale hovoriť o mid-term potrate ako o “vytrhnutí dieťaťa z maternice” nie je prejavom “úprimnosti,” ale skôr obrovskej necitlivosti voči ženám, ktoré sú nútené tento zákrok podstúpiť, keď sú v priamom ohrození života. Byť za zvýšenú border security je oprávnený názor, ale podporovať úplný zákaz príchodu Moslimov do krajiny nie je “otvorenosťou”, ale nespravodlivým celoplošným profilovaním vyznávačov Islamu.

V západných demokraciách sa očakáva, že politické postoje sú racionálne vyargumentované, nie budované cez motívy nasiaknuté strachom a disrešpektom. Tieto isté kritéria samozrejme platia aj pre názory z liberálnej strany politického spektra. Zvýšená citlivosť voči zraniteľným skupinám obyvateľstva ide ruka v ruke so základnou definíciou demokracie ako vlády väčšiny s ohľadom na práva menšín. Politická korektnosť sa nesnaží politický dialóg cenzurovať, ale oslobodiť ho od prejavov, ktoré nás od tejto definície vzďaľujú.

Mýtus II: Politická korektnosť nám znemožňuje vymedziť sa proti extrémizmu

Viackrát som sa stretla aj s názorom, že vďaka tomu, že politická korektnosť nám znemožňuje “pomenovať veci pravým menom,” zabraňuje nám tak otvorene vystúpiť proti extrémizmu. Ako som spomenula vyššie, ideou politickej korektnosti je očistiť náš slovník a naše postoje od nenávistných a necitlivých prejavov. Snažiť sa vystupovať podobným spôsobom je asi najväčší kontrast oproti extrémistom, k akému môže človek pristúpiť. Po amerických prezidentských voľbách odznela z viacerých strán kritika obviňujúca republikánov z kontinuálnej legitimizácie postojov, ktoré nemajú v západnej demokracii čo hľadať a demokratov z pričastého používania vážnych urážok na adresu každého druhého republikána. Ako dôsledok nebola pri vzostupe Trumpa opozícia ani jednej strany voči nemu dôveryhodná a presvedčivá.

Veru, ťažko sa človeku alebo “štandardnému politikovi” vymedzuje proti extrémistom, ak používa takmer rovnaký slovník, ako oni. Predstavme si nachvíľku, že by Fico alebo Sulík stáli o príležitosť otvorene vystúpiť proti Kotlebovi. Bol by Fico po tom, čo neváhal označiť novinárov za “špinavé protislovenské prostitútky” a redaktora verejnoprávneho média za niekoho, kto “nie je na rovnakej úrovni” ako on, dôveryhodný v útoku proti Kotlebovi, ktorý neustále označuje médiá za zmanipulované, a ktorého fašistická ideológia vychádza z predpokladu, že nie všetci ľudia sú si rovní? Bol by Sulík so svojimi sústavnými nenávistnými útokmi na Moslimov uveriteľný v boji proti ľuďom, ktorí organizovali “Pochod proti islamizácii Európy?”

Jednou z ciest, ako sa vymedziť proti ideológiám, ktoré spochybňujú základnú ľudskú dôstojnosť a nepatria tak do vyspelých západných demokracií, je nepoužívať im typický slovník na dennej báze, a zachovať tak možnosť ich presvedčivej a otvorenej konfrontácie. Táto cesta je cestou politickej korektnosti.

Teraz najčítanejšie

Alžbeta Hájková

Pochádzam z Banskej Bystrice, momentálne však žijem v USA, kde študujem sociálnu a politickú filozofiu na Purdue University. Okrem filozofie sa zaujímam o problematiku vysokoškolského vzdelávania a mám vášeň pre americkú politiku.