Denník N

Dvaja

Tento pohľad jej pripomenul minulosť…

Iveta je na nohách od skorého rána, na budík dnes nevstávala, len akosi precitla. Netuší, čo sa pod to podpísalo, jednoducho sa zobudila. Možno ju z tvrdého spánku vytrhol nejaký nepríjemný zvuk, ale v okamihu, keď otvorila oči, bolo všade úplne ticho. Aj Bobi ležal vo svojom peliešku a spokojne odfukoval. Nebol dôvod znepokojovať sa, po krátkej kontrole skutkového stavu si natriasla vankúš a pohodlne sa uložila. Krátku chvíľu mala pocit, že spánok jej už  nie je súdený, ale po chvíľke sa všetko zmenilo. Myseľ sa upokojila a telo sa zariadilo po svojom.

Lenže situácia sa zopakovala, preľakla sa, vybehla z postele a len tak sa poprechádzala po byte. Všade bol kľud a pokoj. Ešte sa nestihla vrátiť do spálne a už ju vítal Bobi, obšmietal sa jej okolo nôh a pozeral na ňu hnedými očami. Milovala tento pohľad, fascinovala ju hĺbka nevinných psích očí, z ktorých sa dalo aj čítať. Teda aspoň podľa nej, toto umenie je však dostupné len tým, ktorí rozumejú zvieracej duši.

Rýchlo sa umyla, nahodila sa do športového a poďho na rannú prechádzku. Ulice boli ešte prázdne, všade ticho, ani psíčkarov ešte nebolo veľmi vidieť. Stretla ich len zopár, sviatok má svoje zákonitosti, ľuďom sa akosi nechce z postele. Teplo nebolo, ale celkom príjemne, pofukoval iba slabý vetrík. Rozhodla sa pre veľký okruh, času má dosť, aspoň jej budú lepšie chutiť raňajky. Bobi pobehoval v tráve medzi púpavami, očividne sa mu to veľmi páčilo.

Čas pokročil, pomaly sa približovala k panelovým domom, v malom parku plnom zelene oproti nej kráčali otec so synom. Obaja v oblekoch s veľkým prúteným korbáčom, tento pohľad jej pripomenul minulosť. Bránila sa, ale spomienky boli silnejšie, vlhké oči si pretrela vreckovkou. „No poď, uličník, najvyšší čas poberať sa domov,“ odvráti svoju pozornosť k štvornohému miláčikovi. Keď sa Bobimu akosi nechce, dopovie: „Nikoho nehľadaj, dnes budeme len dvaja.“ Z vrecka bundy vytiahne zväzok kľúčov a otvorí bránu.

Teraz najčítanejšie